Ustanovenie § 49 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) umožňuje účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, aby od tejto zmluvy odstúpil. Právna teória aj súdna prax hovoria, že odstúpiť možno len od platnej zmluvy.¹ Podľa § 37 OZ je podmienkou platnosti právneho úkonu jeho slobodné vykonanie. Podľa § 39 je zas právny úkon neplatný, ak je vykonaný v rozpore s dobrými mravmi. Ponúka sa otázka, či zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok je zo svojej povahy platnou zmluvou, teda či od nej treba v zmysle § 49 vôbec odstupovať.

Docentka Ottová v učebnici teórie práva uvádza, že „slobodná vôľa vyžaduje, aby subjektu bola daná možnosť voľne sa rozhodnúť, či a akým spôsobom bude konať. Vôľa nie je slobodná, ak je urobená pod nedovoleným fyzickým či psychickým nátlakom, v tiesni, za "nápadne" nevýhodných podmienok. V takomto prípade konajúci neprejavuje svoju vôľu, ale vôľu donucovateľa. Nezáleží na tom, či účastník koná pod nedovoleným nátlakom druhého účastníka alebo tretej osoby. Právnym dôsledkom absencie slobody vôle je neplatnosť právneho úkonu.“² Profesor Vojčík a kolektív autorov v komentári k § 37 OZ zas uvádzajú: „Tento základný rámec slobody vôle sa však nedá absolutizovať. Jeho zúžením na nedovolený nátlak zo strany protistojaceho účastníka právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), prípadne tretej osoby by sa mohlo dospieť k záveru o neslobode vôle aj v prípade, keď by išlo napríklad len o konanie v tiesni, ale nie za nápadne nevýhodných podmienok (..).“³ Žeby tým autori komentára nepriamo pripúšťali, že konanie v tiesni a zároveň za nápadne nevýhodných podmienok je takým konaním v neslobodnej vôli, ktorého následkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu? Podobne sa možno pýtať aj vo vzťahu k vyššie uvedenému vyjadreniu doc. Ottovej.

Profesor Švestka vo svojom komentári k tomuto ustanoveniu uvádza, že „od psychického donútenia treba odlíšiť tieseň. Ani pri tiesni nejedná síce osoba slobodne, avšak jej jednanie nie je ovplyvnené ani fyzickým donútením, ani bezprávnou vyhrážkou. Zrejme tiež preto jednanie v tiesni nie je podrobené absolútnej neplatnosti.“⁴ Aj komentáre od prof. Eliáša s kolektívom a od doc. Feketeho zdôrazňujú, že bezprávnu vyhrážku, resp. psychický stav vyvolaný pôsobením bezprávnej vyhrážky, je potrebné odlišovať od stavu tiesne podľa § 49. „Ide o dve celkom rozdielne situácie, ktoré sa líšia i rôznou sankciou.“⁵ „Nedostatkom slobody vôle je postihnutý aj právny úkon, ktorý urobil konajúci v stave tiesne (§49), ktorým sa podľa ustálenej judikatúry rozumie nielen objektívny hospodársky alebo sociálny stav, ale aj psychický stav osoby (napr. rozrušenie, obavy o blízku osobu a pod.). Rozdiel medzi stavom psychického donútenia konajúceho a stavom tiesne plynúcim zo psychického stavu konajúceho, je predovšetkým v ich intenzite a v tom, že psychické donútenie predpokladá psychické pôsobenie ďalšej osoby (kontrahenta alebo i tretej osoby) na vôľu konajúceho. To sa ďalej prejavuje aj rozdielnymi sankciami, ktoré zákon spája s nedostatkom slobody vôle.“⁶ Títo autori teda uznávajú, že konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok je síce neslobodné, no ako následok takéhoto konania nepripúšťajú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ale len možnosť odstúpiť od zmluvy podľa ustanovenia § 49 OZ, ktoré zjavne nechápu ako obsolentné.

Môžeme teda zhrnúť: všetci citovaní autori sa zhodujú v tom, že v prípade konania v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok ide o neslobodu vôle. Dôležité je rozlišovať rôznu kvalitu resp. mieru tejto neslobody. Platí, že právny úkon učinený pri menšej miere neslobody, teda v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, je platný a dotyčný má právo odstúpiť od zmluvy. Pravdepodobne všetci uvedení autori v skutočnosti rozumejú ustanoveniu § 49 OZ týmto spôsobom (treba pamätať na to, že vyjadrenie doc. Ottovej pochádza z učebnice teórie práva, ktorá má všeobecný charakter a nie je komentárom k OZ platnému v SR; tiež treba poukázať na skutočnosť, že prof. Vojčík a kolektív v komentári k § 37 a k § 49 explicitne nehovoria nič o obsolentnosti § 49).⁷

Ponúka sa však druhá otázka. Nemožno obsolentnosť § 49 OZ vyvodiť z požiadavky zachovania dobrých mravov ako všeobecnej podmienky platnosti právnych úkonov podľa § 39 OZ?

Profesor Švestka uvádza, že ustanovenie § 49 OZ sleduje „cieľ dosiahnuť v zmluvných vzťahoch inak ovládaných zásadou zmluvnej autonómie (voľnosti) potrebnú vyrovnávaciu spravodlivosť (ekvitu).“⁸ Má snáď pritom na mysli (aj) zásadu ekvity, ktorá je typická práve apelom na naplnenie mravnej dimenzie občianskoprávnych vzťahov.⁹ Domnieva sa každopádne, že obsah hypotéz noriem z § 39 a 49 sa v niektorých situáciách síce môže prekrývať, no nie nevyhnutne vo všetkých: „Nemožno vylúčiť situáciu, že v konkrétnom prípade môže byť podľa jeho okolností zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok kvalifikovaná aj ako neplatná podľa § 39, tj. ako zmluva odporujúca dobrým mravom. Hraničné kritérium bude spočívať v tom, či jedna strana, konkrétne predávajúci, predá vec v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a kupujúci to buď vedel a zneužil (vtedy pôjde o zmluvu odporujúcu dobrým mravom), alebo to kupujúci nevedel a nezneužil (vtedy pôjde o platnú zmluvu, keď má predávajúci právo podľa § 49 od nej odstúpiť).“¹⁰

Predstavme si teda napríklad nasledovnú situáciu: Niekto tiesnený ťažkými ekonomickými okolnosťami predá starý obraz za zlomok hodnoty, ktorú v skutočnosti má. Ani jedna zmluvná strana však nevie, aká je znalecky odhadovaná hodnota veci. Ide o konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok? Podľa profesora Švestku zrejme áno. No v tejto situácii nikto (subjektívne) nekoná v rozpore s dobrými mravmi. Preto možno konštatovať, že právny úkon je platný a v zmysle § 49 OZ možno od zmluvy odstúpiť.

Niekomu sa azda môže núkať otázka, či výraz nápadne, ktorým sú nevýhodné podmienky podľa § 49 OZ charakterizované, nepredpokladá také situácie, v ktorých bude, resp. musí byť každému účastníkovi zmluvy jasné, že ide o nerovnovážny vzťah a o rozpor so zásadou ekvity. Aspoň lexikálny výklad k tomu môže nabádať. Slovník slovenského jazyka uvádza pri hesle nápadný tieto významy: vzbudzujúci pozornosť, nie bežný, zvláštny.¹¹ Aj túto potenciálnu námietku však možno zodpovedať tvrdením, že výraz "nápadne" sa dá chápať aj v objektívnom zmysle. Možno tvrdiť, že zákonodarca odkazuje na také zmluvné podmienky, ktoré budú objektívne zjavne neekvivalentné, no ktorých si zvýhodnená zmluvná strana nemusí byť vždy subjektívne vedomá.

Ustanovenie je teda racionálne zaraditeľné do systému noriem OZ a ako také sa nezdá byť obsolentným. Treba však povedať, že situácie, v ktorých nespravodlivo zvýhodnený subjekt koná v dobrej viere, sa zrejme odohrávajú len zriedka. Relatívne často preto môže byť dôsledkom tiesne a nápadne nevýhodných podmienok neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi.

Praktickou otázkou teda napokon je, čo má osoba, ktorá je presvedčená, že bola poškodená konaním v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, robiť. Má žalovať neplatnosť právneho úkonu, alebo má najprv preventívne odstúpiť od zmluvy? Zdá sa, že dotyčný bude kvôli neistote o dôkaze zlého úmyslu druhej strany nútený realizovať oba tieto úkony...

Autor: JUDr. Mgr. Martin Turčan, PhD.
Autor je odborným asistentom na Katedre teórie práva a sociálnych vied Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Použitá literatúra:

ELIÁŠ, K. a kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. Svazek. § 1-487. Praha: Linde, 2008. 1391 s. ISBN 978-80-7201-687-7.
FEKETE, I. Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. zväzok. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2014, 816 s. ISBN 978-80-8155-039-3.
LAZAR, J. Občianske právo hmotné. 1. zväzok. 1. vyd. Bratislava: Iuris libri, 2014, 698 s. ISBN 978-80-89635-08-5.
OTTOVÁ, E. Teória práva. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2010, 323 s. ISBN 978-80-89122-59-2.
ŠVESTKA, J. a kol. Občanský zákoník I. § 1 – 459. Praha: C.H. Beck, 2008, 1221 s. ISBN 978-80-7400-004-1.
VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. 3. vyd. Bratislava: Iura Edition, 2010, 1282 s. ISBN 978-80-8078-368-6.
WINTR, J. Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, 232 s. ISBN 978-80-87284-36-0.
Krátky slovník slovenského jazyka [online]: http://slovniky.juls.savba.sk/?w=n%C3%A1padne&s=exact&c=F1ac&d=kssj4&ie…, navštívené dňa 8.6.2015.

¹„Vo všeobecnosti platí, že odstúpiť možno len od zmluvy, ktorá bola platne uzavretá (R22/1976) (...).“ (FEKETE, I. Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. zväzok. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2014, s. 516).
²OTTOVÁ, E. Teória práva. Šamorín: Heuréka, 2010, s. 277.
³VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, s. 126.
⁴ŠVESTKA, J. a kol. Občanský zákoník I. § 1 – 459. Praha: C.H. Beck, 2008, s. 317.
⁵ELIÁŠ, K. a kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1-487. Praha: Linde, 2008, s. 248.
⁶FEKETE, I. Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. zväzok. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2014, s. 330.
⁷Ak by sme tvrdili, že konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok predstavuje nulitný právny úkon, od ktorého nemožno odstúpiť a § 49 by sme preto považovali za obsolentný, narazili by sme okrem iného aj na konflikt s výkladovým pravidlom – tzv. princípom vylúčenia redundancie. Podľa tohto princípu treba právny text interpretovať tak, aby, pokiaľ možno, žiadne z jeho ustanovení neostalo nadbytočným alebo obsolentným. (Pozri napríklad WINTR, J. Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, s. 80-86). Tento princíp samozrejme nemožno preceňovať. V danom prípade sa však zdá byť uplatniteľný.
⁸ŠVESTKA, J. a kol. Občanský zákoník I: § 1 – 459. Praha: C.H. Beck, 2008, s. 398.
⁹Pozri napríklad LAZAR, J. a kol. Občianske právo hmotné. 1. zväzok. Bratislava: Iuris libri, 2014, s. 19-22.
¹⁰ŠVESTKA, J. a kol. Občanský zákoník I. § 1 – 459. Praha: C.H. Beck, 2008, s. 398.
¹¹Krátky slovník slovenského jazyka [online]: http://slovniky.juls.savba.sk/?w=n%C3%A1padne&s=exact&c=F1ac&d=kssj4&ie…, navštívené dňa 8.6.2015.