Výkon práva na slobodu prejavu v nadväznosti na podmienky jeho obmedzenia

nov 22 2018

The right to freedom of expression and the conditions of its restriction

Abstrakt: Autor sa v príspevku zameriava na analýzu právnych prostriedkov obmedzenia garantovaného práva na slobodu prejavu. Osobitnú pozornosť venuje analýze vybraných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva s cieľom identifikovať konkrétne argumentačné línie vysokej súdnej autority, rozhodujúcej aj v kontexte obmedzenia výkonu základného ľudského práva na slobodu prejavu. Cieľom príspevku je sprehľadniť výpočet zákonných obmedzení a ponúknuť odbornej právnickej obci ucelený pohľad na relatívnosť výkonu uvedeného základného ľudského práva.
Kľúčové slová: sloboda prejavu, výkon práva, obmedzenie, názor, verejné právo, súkromné právo, ochrana osobnosti, rozhodovacia prax.

Abstract: The author focuses on analysis of the legal means on restriction of the guaranteed right to freedom of expression. Particular attention is paid to the analysis of selected decisions of the European Court of Human Rights in order to identify the specific lines of argument of the High Judiciary, also in the context of limiting the exercise of fundamental human right to freedom of expression. The aim of the paper is to clarify the calculation of legal restrictions and to offer the professional legal community a comprehensive view of the relativity of that fundamental human right exercise.
Key words: freedom of expression, exercise of law, restriction, opinion, public law, private law, protection of personality, decision-making practice.

Foto: Peter Senko (2018)Foto: Peter Senko (2018)

Výkon práva na slobodu prejavu požíva rovnako, ako aj v ďalších krajinách demokratického európskeho priestoru, ústavnoprávnu ochranu. Sloboda prejavu je garantovaná normatívom článku 26 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú prednosť pred zákonmi.[1] Absolútna miera právnej ochrany výkonu práva na slobodu prejavu je relativizovaná nielen v samotnej ústavnej, ale aj v civilnoprávnej a trestnoprávnej rovine. V nasledujúcich riadkoch sa budeme osobitne zaoberať limitmi často absolútne vnímanej slobody verejného vyjadrovania a rozširovania akýchkoľvek názorov.

Vývojom rozhodovacej praxe súdov, ako aj rozvojom odborných a vedeckých poznatkov došlo postupne k akémusi vytvoreniu viacerých podmnožín verejne prezentovaných názorov, ktorých obsah vytvára jasné kontúry ucelených skupín verejne prezentovaných názorov. Rozlišujeme tak napríklad názory, ktoré sú vyjadrením kritiky alebo informovania verejnosti o živote tzv. verejne známych osôb, či verejne prezentované názory, ktoré majú nenávistný charakter a ktorých účelom je rozširovanie nenávisti k určitým skupinám osôb, či jednotlivcom v spoločnosti. V našom príspevku sa budeme venovať predovšetkým tým podstatne závažnejším hroziacim následkom prekročenia hraníc slobody prejavu, ktorá zahŕňa nielen slobodu vyjadrovania sa, ale aj rozširovania názorov. Výkon uvedeného základného práva, resp. slobody vyjadrovať svoje názory verejne totiž nemožno za žiadnych okolností vnímať v absolútnej miere.

Civilnoprávne limity verejnej prezentácie a rozširovania názorov

Ústredným prameňom a zároveň základným kódexom súkromnoprávnej povahy
na území Slovenskej republiky je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov.[2] Prioritným účelom a zároveň predmetom právnej úpravy tohto uvedeného zákonníka je prispenie k napĺňaniu občianskych práv a slobôd,
a to predovšetkým práva na ochranu osobnosti fyzických osôb a nedotknuteľnosti vlastníctva, čoho deklaráciou je znenie úvodného ustanovenia uvedeného zákona. Obsahom práva na ochranu osobnosti fyzických osôb je zákonná ochrana jedinečnosti, výnimočnosti a osobnostných charakteristík, či vrodených vlastností každého jednotlivca. Fyzická osoba tak vystupuje v súkromnoprávnej rovine v postavení objektu ochrany, ktorú jej poskytuje zákonodarca prostredníctvom ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Každá ľudská bytosť požíva právnu ochranu vo vzťahu k jej dôstojnosti a cti, ako aj vnútornej sfére vnímania svojej jedinečnosti. Právu na ochranu osobnosti korešponduje modifikovaná zásada neminem laedere. Inými slovami každý je povinný rešpektovať vonkajšie a vnútorné charakteristiky, ako aj samotnú jedinečnosť osobnosti fyzickej osoby, pričom nesmie do výkonu práva na ochranu osobnosti zasahovať, a to takmer absolútne. Môžeme hovoriť iba o mimoriadne krajných situáciách, kedy právny dôvod ospravedlňuje zásah do výkonu práva na súkromný a rodinný život u fyzických osôb. Právny dôvod obmedzenia vo vzťahu k výkonu osobnostných práv môže predstavovať právoplatné súdne rozhodnutie o uložení trestu odňatia slobody, či prevažujúci stav iného práva pri tzv. kolízii základných ľudských práv, a to napr. práva na informovanie verejnosti o živote verejne známych osôb v konkurencii výkonu práva na súkromie uvedených osôb.

Jednou z imanentných zložiek osobnosti každej fyzickej osoby je jej prejav, pričom výkon práva na slobodu prejavu inkorporuje právo voľného šírenia a verejnej prezentácie navonok vyjadrených myšlienok a postojov. Výkon uvedeného základného ľudského práva je však limitovaný rešpektovaním jedinečnosti a dôstojnosti ďalších fyzických osôb, ako aj radom rôznorodých verejnoprávnych noriem, či pravidiel slušného a morálneho správania sa vo vzťahu k verejnej prezentácii myšlienok a názorov. Osobitný význam v nadväznosti na mieru právnej ochrany má samotný obsah takýmto spôsobom prejavovaného zmýšľania.

V kontexte výkonu slobody prejavu jeho obsah a dosah na spoločnosť a hodnoty, ktoré spoločnosť vyznáva. Mieru právnej ochrany v uvedenom kontexte determinujú základné princípy demokratickej spoločnosti, v rámci ktorej je sloboda prejavu charakterizovaná aj ako ,,strážny pes.“ Inými slovami, každému je dovolené sa vyjadrovať k veciam verejným, pričom každý názor, stanovisko alebo kritika sú v demokratickej spoločnosti sú zo zásady prípustné.[3] Právo na slobodu prejavu je tak garantované nielen v ústavnoprávnej, ale aj v súkromnoprávnej rovine, a to prostredníctvom ustanovení regulujúcich ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na druhej strane, výkon práva slobodne prejavovať verejne svoje názory a myšlienky, limitujú verejnoprávne normy, ktorých účelom je ochrana verejného záujmu, totožného s hodnotami tolerancie a porozumenia v demokratickej spoločnosti. Právnu ochranu osobnosti, vrátane práva prejavovať svoje názory a verejne ich rozširovať dotvárajú právne predpisy verejného práva, ktoré v mnohých prípadoch vytvárajú limity výkonu práva na slobodu prejavu. [4]

Relativizmus ochrany výkonu práva na slobodu prejavu v kontexte ustanovení Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd

Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd [5] predstavuje významný formálny prameň slovenského vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý má prednosť pred zákonom. Právu na slobodu prejavu vymedzuje explicitnú ochranu v ustanovení jeho desiateho článku. Môžeme tak konštatovať, že sloboda zastávania názorov, ich prijímania a ďalšieho šírenia je garantovaná nielen Ústavou, či zákonmi, ale v neposlednom rade medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonmi.

Obmedzenia vo výkone uvedenej slobody upravuje nadnárodný normotvorca prostredníctvom článku 17 Dohovoru. Predmetné ustanovenie je vyjadrením zákazu zneužitia práv, ustanovených Dohovorom, a to zneužitia takého, ktorého hranice vytvárajú základné ľudské práva a slobody priznané touto medzinárodnou zmluvou.

Právo na slobodu prejavu tak nie je absolútnym základným ľudským právom. Obmedzenie vo výkone uvedeného práva však musí byť v súlade so tromi základnými podmienkami, a to podmienkou zákonnosti, resp. legality, podmienkou legitímnosti, ako aj podmienkou proporcionality, t. j. miery prípustnosti. Prezentované podmienky obmedzenia výkonu práva na slobodu prejavu zohľadňujú súdne autority, v ktorých právomoci je rozhodovanie o dodržiavaní základných ľudských práv a slobôd, pri takmer každom posudzovaní možného prekročenia hraníc výkonu práva na slobodu prejavu.

Tak, ako je pre demokratickú spoločnosť príznačnou garancia právnej ochrany právu na slobodu prejavu, tak nemenej dôležitou je tiež garancia rovnosti v dôstojnosti všetkých ľudských bytostí. Princíp ochrany rovnosti je bazálnou súčasťou hodnôt a princípov uznávaných demokratickou spoločnosťou a právnym štátom, pričom výkon práva na slobodu prejavu nesmie byť v uvedenom kontexte zneužitým.

Prejavy a vonkajšia prezentácia postojov, či zmýšľania jednotlivca môže mať rôznu povahu. V nasledujúcom texte sa osobitne zameriame na prejavy, ktoré sa vyznačujú nenávistným podtónom, pričom sú často adresované konkrétnym skupinám osôb, či jednotlivcom. Hovoríme tiež o verejne prezentovaných vyjadreniach, ktorých účelom je iniciovanie, šírenie, či podpora nenávistných prejavov v demokratickej spoločnosti a menej priaznivé zaobchádzanie so skupinami obyvateľstva. Takéto konanie má často presah až do trestnoprávnej roviny.

Platná a účinná vnútroštátna legislatíva a vybrané ustanovenia Trestného zákona [6] sú vyjadrením záujmu zákonodarcu na trestaní vyššie uvedených prejavov. Uvedený zámer je jednoznačne v súlade s verejným záujmom na predchádzaní takým nenávistným prejavom, ktorých kontext vymedzuje určitú skupinu ľudí, a to len na základe ich prirodzených vlastností a prejavov, pričom zároveň hovoríme o vysokej miere závažnosti.

Skutkové podstaty trestných činov proti extrémizmu [7] sú pomerne jasne identifikovateľné prostredníctvom taxatívneho zákonného výpočtu. Z povahy veci je absolútna väčšina právom reprobovaných skutkov naviazaná na prejavovanie myšlienok, postojov a názorov objektívne vnímateľným spôsobom. V slovenskom právnom poriadku je tak šírenie tzv. extrémistických, resp. nenávistných prejavov zakázané trestnoprávnymi normami a v tomto význame dochádza k naplneniu jednej z podmienok oprávneného obmedzenia vo výkone práva na slobodu prejavu. In concreto hovoríme o podmienke legality. Zákonným limitom výkonu práva na slobodu prejavu je tak verejný záujem na nešírení nenávisti k skupinám obyvateľstva, a to osobitne vo vzťahu k chránených skupinám obyvateľstva, [8] prostredníctvom verejného vyjadrovania názorov s nenávistným obsahom. V kontexte zachovania základných demokratických hodnôt a princípov právneho štátu hovoríme dokonca o nutnosti obmedzenia slobody prejavu.

Predmetné ustanovenia sú legitímnym opatrením, keďže zákonodarný zbor disponuje oprávnením vydávať všeobecne záväzné právne akty vo forme zákonov. Rovnako tak vykazuje vysoký stupeň racionality argumentácia o proporčne silnejšom princípe rovnosti v dôstojnosti všetkých ľudských bytostí v porovnaní s absolútnym výkonom právom
na slobodu prejavu. Osobitne sa k tejto otázke vyjadril Európsky súd pre ľudské práva, [9] a to hneď v celom rade rozhodnutí. Argumentácia uvedenej vysokej súdnej autority vykazuje pomerne vysoký stupeň konzistentnosti v pomerovaní výkonu základného ľudského práva
na slobodu prejavu a iných základných ľudských práv, ktoré sú Dohovorom zaručené.

Prístup ESĽP k obmedzeniu výkonu práva na slobodu prejavu v kontexte nenávistných prejavov

Sloboda prejavu je v judikatúre ESĽP vykladaná pomerne široko. Platí prezumpcia, v zmysle ktorej článok 10 zahŕňa všetky formy prejavu, bez ohľadu na médium, cez ktoré je uvedené právo vykonávané a bez ohľadu na obsah prejavu. V oboch prípadoch však môžeme dôvodne konštatovať existenciu nevyhnutných limitov. [10]

ESĽP, vysoká štrasburská súdna autorita, vo svojej rozhodovacej praxi jasne odmieta legalitu výkonu práva na slobodu prejavu s nenávistným a adresným postojom k skupinám obyvateľstva, či jednotlivcom. Prvý identifikovateľný prístup Súdu vychádza z tézy, v zmysle ktorej nenávistné prejavy negujú základné princípy a hodnoty, na ktorých je samotný Dohovor postavený. ESĽP pritom poukazuje na naplnenie definičných znakov článku 17 Dohovoru, a síce zákazu zneužitia práva na slobodu prejavu, ktorého účelom je šírenie nenávisti v spoločnosti.

Pertraktovaným prípadom, sledujúcim uvedenú líniu rozhodovacej praxe Súdu, predstavuje rozhodnutie vo veci Ivanov proti Rusku. [11] Nenávistné prejavy mali mať v prejednávanom prípade povahu tzv. etnickej neznášanlivosti. Sťažovateľ, v postavení vlastníka a editora novín, útočil prostredníctvom zverejňovania článkov na etnickú skupinu Židov. V konkrétnych článkoch volal po ich vylúčení zo sociálneho života. Súd konštatoval, že takéto útoky sú v priamom rozpore s hodnotami Dohovoru, konkrétne s takými hodnotami, akými sú tolerancia, sociálny mier a nediskriminácia. S prihliadnutím na znenie článku 17 Dohovoru sa podľa názoru Súdu sťažovateľ nemohol úspešne domáhať ochrany práva na slobodu prejavu, a to ani na základe ustanovení o tzv. tlačovej licencii. Súd sťažnosť sťažovateľa zamietol. V skutkovo obdobnej právnej veci tak urobil tiež v prípade W. P. a ostatných proti Poľsku. [12] Osobitne poukázal na skutočnosť, že explicitné a verejne prezentované prejavy antisemitizmu nepožívajú právnu ochranu Dohovoru.

ESĽP argumentoval podobne, a to s poukazom na znenie článku 17 Dohovoru, v súvislosti s prejednávaním právnej veci, ktorej predmetom bol revizionizmus. Inými slovami, snaha o prepracovanie (revíziu) dominantných teórií, doktrín alebo historických udalostí. Predmetný pojem je často používaný v kontexte popierania holokaustu a udalostí druhej svetovej vojny. Osobitne známym je predovšetkým rozhodnutie Súdu vo veci Garaudy proti Francúzsku. [13] Francúzsky občan, pán Garaudy, vydal knihu, ktorej obsahom bolo o. i. popieranie zločinov proti ľudskosti v priebehu druhej svetovej vojny. Písomný prejav autora, vyjadrený v knižnej podobe, a predovšetkým jeho obsah, predstavoval podľa názoru francúzskych súdov „útok“ na židovskú komunitu. Pán Garaudy sa po neúspešnom využití vnútroštátnych prostriedkov právnej ochrany obrátil so sťažnosťou na ESĽP. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazoval predovšetkým na obsah článku 10 Dohovoru a odvolával sa na domnienku, že jeho „problematické“ výroky požívajú právnu ochranu predmetného ustanovenia Dohovoru. Súd však sťažnosť zamietol, pričom opätovne poukázal na dôvodnosť aplikácie článku 17 Dohovoru a na zákaz zneužívania práv priznaných Dohovorom. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti konštatoval, že sťažovateľove vyjadrenia prezentujú popieranie holokaustu, pričom popieranie historicky podložených zločinov proti ľudskosti predstavuje jednu z najvážnejších foriem hanobenia Židov a podnecovania nenávisti k tomuto etniku. Súd zároveň skonštatoval, že cieľom publikácie nebolo priniesť nové vedecké poznatky, ale šírenie nenávisti v spoločnosti, namierenej proti konkrétne vymedzenej skupine osôb, a to za pomoci falšovania historických faktov a obviňovania obetí tohto režimu. Obdobnej argumentačnej línie sa Súd pridržiaval tiež v rámci rozhodovania vo veci Honsik proti Rakúskej republike, [14] Marais proti Francúzsku, [15] či rozhodovania vo veci M´Bala M´Bala proti Francúzsku, [16] pričom posledné zo zmienených rozhodnutí vykazuje vysoký stupeň aktuálnosti.

Ďalšiu osobitnú skupinu rozhodnutí inej štrasburskej rozhodovacej autority, akou Európska komisia pre ľudské práva nepochybne je, predstavujú rozhodnutia, v rámci ktorých táto inštitúcia taktiež aplikovala článok 17 Dohovoru na prípady tzv. rasovej neznášanlivosti. S poukazom na predmetné ustanovenie zamietla sťažnosť sťažovateľov Glimmerveena a Hagenbeeka podanú proti Holandskému kráľovstvu. [17] V predmetnom prípade boli sťažovatelia odsúdení vnútroštátnym súdom za držbu letákov, ktorých cieľom bolo iniciovanie rasovej diskriminácie. Letáky boli, podľa ich obsahu, určené „bielym“ občanom Holandska a vyzývali na to, aby každý, kto nie je „biely“ opustil Holandsko. Komisia o. i. poznamenala, že Dohovor neposkytuje žiadnu právnu ochranu akýmkoľvek rasistickým prejavom a už vôbec nie rasistickým prejavom, ktoré napĺňajú definičné znaky právom reprobovaného porušenia zákazu diskriminácie.

Nenávistné prejavy, ktoré mali náboženský podtón, ESĽP jednoznačne abstrahoval spod právnej ochrany, garantovanej Dohovorom, v rozhodnutí vo veci Norwood proti Spojenému kráľovstvu. [18] V predmetnej veci sa mal sťažovateľ dopustiť konania spočívajúceho vo vyvesení plagátu s horiacimi mrakodrapmi Svetového obchodného centra na oknách svojho domu, pričom plagát bol označený nápisom „Islam von z Británie – chráňme britský ľud.“ Nenávistný motív voči islamskej komunite, žijúcej v Spojenom kráľovstve, bol jednoznačne, vzhľadom k obsahu nápisu, identifikovaným. Súd označil nenávistné zovšeobecňovanie za nesúladné s hodnotami, na ktorých je postavený obsah Dohovoru, a to konkrétne s hodnotami tolerancie, sociálneho zmieru a v neposlednom rade so zásadou antidiskriminácie.

Pre prvú množinu rozhodnutí ESĽP, pre ktoré je príznačným ich odôvodnenie v zmysle aplikácie článku 17 Dohovoru, tak môžeme jednoznačne konštatovať že prejav, ktorý je namierený priamo proti základným hodnotám Dohovoru je vyňatý z ochrany článku 10, a to vzhľadom k dôvodnej aplikácii jeho článku číslo 17. [19]

Druhá línia rozhodovacej praxe ESĽP, vo veciach súvisiacich s verejne prezentovanými nenávistnými prejavmi, je identifikovateľnou prostredníctvom právnej argumentácie v odôvodnení jednotlivých rozhodnutí, týkajúcej sa vyššie uvedených podmienok obmedzenia výkonu práva na slobodu prejavu. Konkrétne hovoríme o podmienkach legality, legitimity a proporcionality. Ako sme sa už zmienili, limity výkonu práva na slobodu prejavu explicitne vymedzuje článok 10 ods. 2 Dohovoru.

Osobitne známym prípadom uplatnenia tzv. druhej rozhodovacej línie ESĽP je rozhodnutie vo veci Féret proti Belgicku.[20] V prejednávanom prípade bol sťažovateľ členom belgického parlamentu a súčasne bol na čele politickej strany, vystupujúcej pod názvom Národný front v Belgicku. Sťažovateľ distribuoval v rámci predvolebnej kampane letáky, ktoré obsahovali slogany s textom ,,Postav sa islamizácii Belgicka,“ ,,Zastav falošnú integračnú politiku“ a ,,Pošli neeurópskych uchádzačov o zamestnanie domov.“ Sťažovateľ bol za opísaný čin odsúdený vnútroštátnym súdom, a to konkrétne za trestný čin podnecovania rasovej diskriminácie podľa belgického práva. Na ESĽP sa domáhal právnej ochrany, keďže podľa jeho právneho názoru konal v rámci výkonu základného ľudského práva na slobodu prejavu. Súd však identifikoval hneď prvú z podmienok obmedzenia výkonu tohto základného ľudského práva. Obmedzenie musí byť legálne, pričom vnútroštátny súd subsumoval predmetné vyjadrenia pod skutkovú podstatu trestného činu. Právny predpis verejnoprávnej povahy a verejný, resp. celospoločenský záujem na predchádzaní trestných činov z nenávisti, bol nadradený nad výkon práva jednotlivca, resp. skupiny osôb na slobodu prejavu. Súd dospel k dôvodnému úsudku, spočívajúcemu v legitímnosti sledovaného cieľa a zároveň vykonal test proporcionality. Záverom bolo zamietnutie sťažnosti a konštatovanie, že výkon práva na slobodu prejavu nemá v demokratickej spoločnosti absolútnu povahu. Vyzdvihol potenciál preventívneho účinku vnútroštátneho odsudzujúceho rozhodnutia belgického súdu, a to vo vzťahu k predchádzaniu šírenia nenávistných a extrémistických prejavov v spoločnosti.

V slovenskom právnom poriadku sú limity výkonu práva na slobodu prejavu dané predovšetkým právnymi predpismi jednotlivých verejnoprávnych odvetví, avšak, ako sme uviedli už v úvode, konkrétne obmedzenia nachádzame aj v súkromnom práve. Hovoríme predovšetkým o právnej ochrane ľudskej bytosti a jej jedinečnosti v kontexte ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

Závery

Podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky „slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ [20] Legitímnosť cieľa obmedzenia výkonu práva na slobodu prejavu je tak viazaná na pokojný výkon základných ľudských práv a slobôd všetkých jednotlivcov, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, ochranu zdravia a mravnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky sa k ústavným obmedzeniam výkonu práva na slobodu prejavu vyjadril nasledovne: „Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti obmedzenia.“ [21]

Ďalšie limity sú vymedzené právnymi normami, ktorých obsahom sú skutkové podstaty trestných činov, ktoré môžeme dôvodne označiť, v poslednom období už pomerne etablovaným pojmom, za tzv. trestné činy z nenávisti. Ďalším zo známych zákonných limitov je právo na ochranu osobnosti každej ľudskej bytosti, ako aj tzv. antidiskriminačný normatív, vyjadrený v celom rade zákonov. V neposlednom rade, samotné medzinárodné dohovory a medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú prednosť pred zákonmi, explicitne vymedzujú právu na slobodu prejavu konkrétne limity.

O relatívnej povahe práva na slobodu prejavu, ktorým disponuje každá ľudská bytosť, nás presvedčila aj samotná analýza rozhodovacej praxe ESĽP. Významná štrasburská súdna autorita uplatňuje vo vzťahu k posudzovaniu možného obmedzenia práva na slobodu prejavu dve pomerne jasne určiteľné argumentačné línie. Prvá z týchto línií je naviazaná na obmedzenie výkonu práva na slobodu prejavu z primeraných legálnych dôvodov, sledujúcich legitímny cieľ. Druhá argumentačná línia je vyjadrením zákazu zneužitia práva na slobodu prejavu, ktorého následkom by bolo porušenie základných ľudských práv a slobôd, priznaných Dohovorom, u iných osôb.

Obmedzenia výkonu práva na slobodu prejavu predstavujú výrazný zásah do slobody jednotlivca. Sú jednoznačne konštruované na princípe nevyhnutnosti. Predmetné obmedzenia predstavujú dôvodné a racionálne prostriedky, sledujúce zabezpečenie a ochranu verejných záujmov v demokratickej spoločnosti. Ich účelom nie je obmedzovať slobodu jednotlivcov. Zámerom je regulácia prezentácie osobných názorov, a to názorov s takým obsahom, ktorý by neoprávnene zasahoval do pokojného výkonu základných ľudských práv a slobôd jednotlivcov, či konkrétnych skupín obyvateľstva.

Autor: Mgr. Michal Cenkner, PhD.
Katedra občianskeho práva Právnickej fakulty UK v Bratislave

Použitá literatúra

Knižné zdroje:

ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1616 s. ISBN: 978-80-74005-97-8
KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, 1687 s., ISBN: 978-80-7400-365-3
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, 1197 s. ISBN: 80-89122-38-8

Internetové zdroje:

https://www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf
https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/
https://ispis.cz/judikatura/I.US823/2011
https://ispis.cz/judikatura/II.US357/96
https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/20180701
https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/20160102.html
http://hudoc.echr.coe.int/webservices/content/pdf/001-79619?TID=kmwsdlzfbd
http://hudoc.echr.coe.int/webservices/content/pdf/001-66711?TID=mtfoxyeygo
https://hudoc.echr.coe.int/app/conversion/pdf/?library=ECHR&id=003-78833...
https://hudoc.echr.coe.int/app/conversion/pdf/?library=ECHR&id=003-78833...
http://hudoc.echr.coe.int/webservices/content/pdf/001-2362
http://echr.ketse.com/doc/31159.96-en-19960624/
http://hudoc.echr.coe.int/app/conversion/pdf?library=ECHR&id=003-5219244-6470067&filename=Decision%20M'Bala%20M'Bala%20v.%20France%20-%20ECHR%20does%20not%20protect%20negationist%20and%20anti-Semitic%20performances.pdf
https://swarb.co.uk/glimmerveen-and-hagenbeek-v-the-netherlands-echr-11-...
https://www.echr.coe.int/Documents/FS_Hate_speech_ENG.pdf
https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20170601.html

Poznámky:

[1] Pozri napr. článok 10 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, ktorého znenie je dostupné tiež na: https://www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf
[2] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov, dostupný tiež na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/
[3] Bližšie pozri Nález Ústavného súdu Českej republiky, spis. zn.: I. ÚS 823/2011, dostupný tiež na: https://ispis.cz/judikatura/I.US823/2011; ako aj Nález Ústavného súdu Českej republiky, spis. zn.: II. ÚS 357/1996, dostupný tiež na: https://ispis.cz/judikatura/II.US357/96
[4] ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 63.
[5] Ďalej v texte ako „Dohovor“ v príslušnom gramatickom tvare; pozn. autora.
[6] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov, dostupný tiež na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/20180701
[7] Trestné činy extrémizmu vymedzuje ustanovenie § 140a Trestného zákona; pozn. autora.
[8] Napr. prostredníctvom zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačného zákona) v znení neskorších právnych predpisov, dostupného tiež na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/20160102.html
[9] Ďalej v texte ako ESĽP alebo Súd; pozn. autora.
[10] KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1007.
[11] Rozsudok ESĽP vo veci Ivanov proti Rusku, dostupný tiež na: http://hudoc.echr.coe.int/webservices/content/pdf/001-79619?TID=kmwsdlzfbd
[12] Rozsudok ESĽP vo veci W. P. a ostatní proti Poľsku, dostupný tiež na: http://hudoc.echr.coe.int/webservices/content/pdf/001-66711?TID=mtfoxyeygo
[13] Rozsudok ESĽP vo veci Garaudy proti Francúzsku, dostupný tiež na: https://hudoc.echr.coe.int/app/conversion/pdf/?library=ECHR&id=003-78833...
[14] Rozsudok ESĽP vo veci Honsik proti Rakúsku, dostupný tiež na: http://hudoc.echr.coe.int/webservices/content/pdf/001-2362
[15] Rozsudok ESĽP vo veci Marais proti Francúzsku, dostupný tiež na: http://echr.ketse.com/doc/31159.96-en-19960624/
[16] Rozsudok ESĽP vo veci M´Bala M´Bala proti Francúzsku, dostupný tiež na: http://hudoc.echr.coe.int/app/conversion/pdf?library=ECHR&id=003-5219244-6470067&filename=Decision%20M'Bala%20M'Bala%20v.%20France%20-%20ECHR%20does%20not%20protect%20negationist%20and%20anti-Semitic%20performances.pdf
[17] Rozsudok ESĽP vo veci Glimmerveen a Hagenbeek proti Holandskému kráľovstvu, dostupný tiež na: https://swarb.co.uk/glimmerveen-and-hagenbeek-v-the-netherlands-echr-11-...
[18] Rozsudok ESĽP vo veci Norwood proti Spojenému kráľovstvu, dostupný tiež na: http://hudoc.echr.coe.int/app/conversion/pdf/?library=ECHR&id=001-67632&...
[19] Rozsudok ESĽP vo veci Seurot proti Francúzsku, dostupný tiež na: https://www.echr.coe.int/Documents/FS_Hate_speech_ENG.pdf
[20] Rozsudok ESĽP vo veci Féret proti Belgicku, dostupný tiež na: https://globalfreedomofexpression.columbia.edu/cases/feret-v-belgium/
[20] Porovnaj znenie uvedeného článku Ústavy Slovenskej republiky na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20170601.html
[21] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 281; alebo PL. ÚS 15/1998, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 46.