Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii má nenahraditeľný a výrazný dosah na samotný vývoj nášho právneho poriadku. V duchu „lojality spolupráce“ vyplývajúce z čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sa naša krajina zaviazala prijať všetky opatrenia, potrebné na zabezpečenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy. Samotné právo Európskej únie predstavuje osobitný právny systém, ktorý je odlišný jednak od práva medzinárodného, ako aj od vnútroštátneho práva jej jednotlivých členských štátov. Táto organizácia má vytvorené nadnárodné, teda supranacionálne právne normy, ktoré sú na rozdiel od dohovorov či odporúčaní aplikovateľné vo všetkých členských štátoch.(1)

Právo Európskej únie sa najčastejšie delí na primárne a sekundárne. Príslušné, kompetentné orgány Európskej únie vydávajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, a v neposlednom rade podávajú odporúčania a stanoviská. Medzi najväčšie rozdiely v právnych poriadkoch jednotlivých štátoch patria v prvom rade pracovnoprávne vzťahy a problematika týkajúca sa sociálneho zabezpečenia. Snahou Európskej únie bolo a stále je, nie potlačiť úpravu týchto vzťahoch vo vnútroštátnom práve, ale zabezpečiť určitý systém neodporovateľnosti v jednotlivých právnych úpravách a postupne ich zbližovať na základe harmonizácie. Jej snahou je zabezpečiť určitý minimálny sociálny štandard a podporiť tým prvoradú ochrannú funkciu pracovného práva.

V tomto prípade je na mieste spomenúť aj delenie kompetencií medzi Európskou úniou a členskými štátmi. Táto deľba ešte do roku 2009 nebola uvedené explicitne v zmluvách, ale bolo možné ju odvodiť len zo sekundárnej normotvorby. V súčasnosti ju definuje Lisabonská zmluva, Konsolidované znenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Rozdelenie týchto kompetencií na výlučné, spoločné a podporné, doplnkové a koordinačné činnosti sa spravuje princípom subsidiarity a proporcionality. Podstatou subsidiarity je zabezpečenie prijímania takých rozhodnutí, ktoré sú najbližšie občanovi. V súlade s ňou Únia koná len v tom prípade, ak ciele danej činnosti nemôžu byť dostatočne uspokojené členskými štátmi a jej pričinením môžu byť dosiahnuté plnohodnotnejšie. Princíp proporcionality bráni tomu. aby nedochádzalo ku konaniu, ktoré nie je nevyhnutné pre dosiahnutie cieľov Zmluvy.

Práve sociálna politika je jednou z otázok, ktorej „riešenie“ spadá medzi spoločné kompetencie. Členské štáty rozhodujú len do takej miery, do akej inštitúcie Európskej únie neprijali rozhodnutie. Ak už na „nadnárodnej“ úrovni bolo prijaté nejaké opatrenie, členské štáty v tejto oblasti nemôžu viac konať a už v žiadnom prípade nie odlišne.

V nadväznosti na požiadavky Európskej komisie, vyjadrené v odôvodnenom stanovisku č. 2006/2528, ktoré bolo Slovenskej republike adresované v roku 2010 a na základe povinnosti transponovať právne predpisy EÚ, sa v § 161 Zákonníka práce zúžil rozsah ochrany, a to z toho dôvodu, že priznanie osobitných práv ženám po období, ktoré presahuje čas bezprostredne po narodení dieťaťa, je neodôvodnené. Preto majú vnútroštátne právne predpisy chrániť biologický stav ženy v čase tehotenstva a po pôrode. Taktiež má byť chránený vzťah medzi dieťaťom a ženou, ktorý je osobitý, ale v období, ktoré nasleduje po narodení dieťaťa, teda v období 9 mesiacov po pôrode. Práve preto sa ochrana vzťahuje len na obdobie počas tehotenstva, do konca deviateho mesiaca po pôrode a počas dojčenia.(2) Pôvodné znenie § 161 Zákonníka práce: „ženy nesmú byť zamestnávané prácami, ktoré sú pre ne fyzicky neprimerané alebo škodia ich organizmu, najmä prácami, ktoré ohrozujú ich materské poslanie“, sa pretransformoval na „tehotné ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiace ženy nesmú byť zamestnávané prácami, ktoré sú pre ne fyzicky neprimerané alebo škodia ich organizmu.“

Inak upravenú situáciu nachádzame v inom osobitnom právnom predpise. Zákonodarca poskytuje ochranu policajtkám v § 148 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o štátnej službe“), kde deklaruje, že: „Tehotná policajtka a policajtka starajúca sa o dieťa mladšie ako jeden rok sa nesmie zaraďovať na výkon štátnej služby nad základný čas služby v týždni a do služobnej pohotovosti.“ Ak už zákonodarca chce poskytovať ochranu osobitným skupinám zamestnancov, mal by teda skrátiť obdobie, v ktorom policajtka nemôže byť zaradená do pracovnej pohotovosti len na 9 mesiacov po pôrode. Preto treba, aby sa zjednotila podľa odôvodneného stanoviska Európskej únie nielen úprava v Zákonníku práce, ale aj v zákone o štátnej službe.

Zastávam názor, že je viac ako žiaduce, že zákonodarca chce poskytnúť ochranu tam, kde si ju „oprávnené subjekty“ nedokážu zabezpečiť, resp. „nechcú“ zabezpečiť. V tomto prípade ide o autoritatívny zákaz ustanovenie pracovnej pohotovosti. Tento zákaz je záväzný nielen pre samotného zamestnávateľa, ale aj zamestnanca. Ide o veľmi výrazný prejav jednej z najdôležitejších funkcií pracovného práva a to funkcie ochrannej. Ako už bolo vyššie spomenuté v súlade so spoločnými kompetenciami Európskej únie a členských štátov, treba toto obdobie ochrany skrátiť a dať do súladu s európskym právom.

Teda navrhujem, že pre budúcu právnu úpravu je vhodné, aby sa obdobie jedného roka, počas ktorého zákonodarca absolútne zakazuje vykonávať pracovnú pohotovosť, zredukovala na obdobie deviatich mesiacov veku dieťaťa.

Autor: Mgr. Lucia Grajcárová
Autorka je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

(1) BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava: Sprint, 2012, s. 96-97
(2) RYBÁROVÁ, M., VOJNÁROVÁ A., MAČUHA, M.: Zákonník práce. Komentár. Bratislava: Epos, 2013,s. 430