Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. stanovuje, že súdnictvo je vykonávané nezávislými a nestrannými súdmi. Vo svojom článku 143 zakotvuje, že sústavu súdov tvorí Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy, pričom za ostatné súdy považujeme okresné a krajské súdy. Aktuálny právny poriadok neupravuje existenciu špecializovaných súdov, ktoré by prejednávali spory toho-ktorého odvetvia práva. V súčasnosti však prebiehajú odborné diskusie o budúcej existencii pracovných súdov, alebo aspoň senátov, ktoré by boli zamerané na riešenie sporov z pracovného pomeru.

Existencia pracovných súdov má svoje korene v dávnej minulosti. Zákonom č. 131/1931 Zb. o soudníctví ve sporech z poměru pracovního, služebního a učebního (zákon o pracovních soudech) došlo k zriadeniu pracovných súdov, ktoré nadväzovali na dovtedy platnú právnu úpravu o živnostenských súdoch. Pracovné súdy mali postavenie živnostenského súdu, riešili spory z pracovného, služobného alebo učebného pomeru, ktoré vznikli medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale aj medzi zamestnancami toho istého zamestnávateľa a zriadili sa dva typy pracovných súdov. V prvom prípade to boli pracovné súdy, ktoré boli zriaďované v mestách, ktorých vznik si vyžadovali sociálne a hospodárske pomery a v druhom prípade to boli osobitné oddelenia okresných súdov pre pracovné spory.

„Predsedom bol sudca z povolania, prísediacimi boli (v rovnakom počte) zamestnanci a zamestnávatelia menovaní na trojročné funkčné obdobie. Rozhodovali v trojčlenných senátoch – predseda a dvaja prísediaci. V konaní na prvom stupni bola prítomnosť prísediacich fakultatívna“(1) V roku 1948 došlo zákonom č. 319/1948 Zb. k zrušeniu uvedeného zákona o pracovných súdoch. Následne o pracovných sporoch rozhodovali súdy okresné a na druhom stupni súdy krajské za podmienky, že neboli vyňaté z právomoci všeobecných súdov. Pri zložení senátov sa prihliadalo na to, aby sudcovia z ľudu boli z toho istého, alebo ak to nebolo možné, tak aspoň z príbuzného odboru práce, ktorého sa týkal spor, alebo ku ktorému boli zaradení účastníci sporu. Stav, kedy došlo k preneseniu prejednávania pracovných sporov na všeobecné súdy, bolo zdôvodňované zľudovením súdnictva, to znamená, že na všeobecných súdoch sa zabezpečila účasť laického prvku, teda sudcov z ľudu. Pracovné spory štátnych zamestnancov prebiehali v rozhodcovských komisiách, ktoré boli zriaďované pri okresných národných výboroch, v mestách, kde boli zriadené ústredné úrady a pri osobných úradoch, ktoré boli podriadené týmto ústredným úradom. Postupne sa v niektorých podnikoch a závodoch, ktoré boli určené ústrednými výbormi odborových zväzov, zriadili rozhodcovské komisie. Rozhodcovský výbor bol závodný výbor, prípadne, na základe poverenia, dielenský výbor Revolučného odborového hnutia. Po prijatí Zákonníka práce ako zákona č. 65/1965 Zb. došlo k viacerým zmenám, resp., že podľa tohto Zákonníka práce už rozhodovali spory o skončení pracovného pomeru výlučne súdy, pracovník už mohol byť zastúpený advokátom, ale aj pripustenie možnosti zmeny právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov prostredníctvom vyšších odborových orgánov. V neskoršom období došlo k zriadeniu Komisií pre pracovné spory, ktoré uskutočňovali zmierovacie konanie za podmienky, že o to požiadal jeden z účastníkov pracovného pomeru. Pred týmto orgánom sa pojednávali iba spory, ktoré sa týkali správnosti potvrdení o zamestnaní, obsahu posudkov o pracovnej činnosti a návrhov na zrušenie kárnych opatrení. Následne sa zákonom č. 20/1975 Zb. opäť vrátilo k rozhodcovskému konaniu. Novela Zákonníka práce z roku 1965 zákonom č. 3/1991 Zb. rozhodným spôsobom zasiahla do riešenia pracovných sporov.

Súčasný právny stav v Slovenskej republike je charakterizovaný neexistenciou pracovných súdov a ani senátov, ktorých agenda by bola výlučne zameraná na riešenie sporov z oblasti pracovného práva. Reforma Občianskeho súdneho poriadku, ktorého paragrafové znenie musí byť odobrené rekodifikačnou komisiou a aktuálne je predmetom množstva diskusií v odborných kruhoch, zahŕňa aj úpravu pracovného súdnictva. Z uvedeného historického vývoja je zrejmé, že už v minulosti našli pracovné súdy svoje využitie. Zriadenie nového typu súdov, ktoré by nevyhnutne muselo viesť ku zmene legislatívy, je limitované dostupnými finančnými zdrojmi.

Predmet sporu v súdnom konaní často predstavuje pre zamestnancov existenčnú otázku. Keďže v terajšom období prejednávajú pracovné spory okresné súdy, na niektorých súdoch došlo v roku 2011 k zavedeniu oddelenia Cpr. Príslušná agenda sa rozdelila medzi sudcov civilného oddelenia.

Keďže väčšina štátov Európy má zriadené pracovné súdy alebo senáty, Slovenská republika je vzhľadom na ich neexistenciu skôr výnimkou. V spoločnosti panuje názor, že zamestnanec je slabšia strana v pracovnom pomere a z dôvodu akejsi predčasnej úvahy o neúspešnosti v súdnom spore sa zamestnanci radšej nepúšťajú do „boja za svoje práva“, ale prispôsobia sa podmienkam zamestnávateľa, a to aj pri skončení pracovného pomeru. Na menších súdoch, kde pôsobí nižší počet sudcov, je obtiažne, aby sa niektorý z nich venoval výlučne len pracovnoprávnej agende. Z hľadiska rýchlosti vybavenia veci by taká situácia bola vhodnejšia, avšak z finančného pohľadu náročnejšia. V mesiaci január 2014 predstavoval nápad v oddeleniach Cpr v bratislavskom kraji počet 33 vecí, vo februári 2014 to bolo 62 vecí a v mesiaci marec 2014 26 vecí, čo spolu predstavuje nápad v počte 121 vecí za 1. štvrťrok. V porovnaní s 1. štvrťrokom 2013 predstavoval celkový počet pracovnoprávnych žalôb podaných na súdy v bratislavskom kraji počet 128. Z uvedeného vyplýva, že úroveň nápadu vecí sa pohybuje približne na rovnakej úrovni. Na odvolacom súde prebieha konanie v senátoch CoPr. V 1. štvrťroku 2014 bolo odvolaciemu súde predložených 30 vecí, v porovnaní s 1. štvrťrokom 2013 to bolo o 13 žalôb viac.

Budúcnosť kladie pre legislatívcov neľahké otázky, ktorých odpovede sa hľadajú veľmi ťažko. Dynamika riešenia pracovných sporov by sa zavedením pracovných súdov nepochybne zvýšila, avšak z hľadiska finančných možností sa táto alternatíva zdá ako nereálna. Ďalšou možnosťou do budúcna by mohlo byť vytvorenie senátov, v ktorých by svoje zastúpenie mohli mať prísediaci z radov zamestnancov a zamestnávateľov. Jednou z alternatív je ponechanie prejednávania pracovných sporov občianskoprávnemu sudcovi, ktorému by sa prerozdelila aj časť agendy Cpr, čo by však na druhej strane mohlo viesť k zneprehľadneniu vnútornej organizácie práce daného súdu, alebo možnosť špecializácie jedného sudcu na danom súde výlučne na pracovnoprávnu agendu.

Keďže komisia zameraná na rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku zahájila rekodifikačné práce aj v súvislosti s pracovným právom a jeho úskaliami, v najbližšej dobe môžeme očakávať výsledky diskusií a návrhy na konečné riešenie danej problematiky.

Autor: Mgr. Katarína Králiková
Vyšší súdny úradník, Okresný súd Bratislava V