Abstrakt: Autorka sa v príspevku zaoberá inštitucionálnou problematikou riešenia sporov v pracovnom práve v krajinách V4.
Kľúčové slová: právny štát, rýchlosť konania, pracovné súdy, pracovno- právne spory, kolektívne spory, rozhodcovský súd

Abstract: The author in this paper addresses the institutional issue of dispute settlement in labor law in the V4 countries.
Key words: rule of law, speed proceedings, labour courts, labor disputes, collective disputes, Arbitration Court

Jedným zo základných prvkov právneho štátu s demokratickým zriadením je zabezpečenie práva na spravodlivý proces. Toto právo, ako aj ďalšie množstvo základných práv a slobôd je tvorené a podporované ďalším množstvom čiastkových práv, kde zaraďujeme napríklad aj právo na prejedanie veci v primeranej lehote, teda rýchlosť konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.

Okrem iného i v dôsledku košatosti súčasného systému práva sme bohužiaľ v posledných rokoch stále častejšie konfrontovaní s tým, že práve právo na prejednanie veci v primeranej lehote je tým z práv (spoluvytvárajúcich právo na spravodlivý proces), ktoré je pravidelne a v mnohých prípadoch pomerne významne porušované. Len ťažko ide bez výhrad považovať za správny, spravodlivý a dobrý taký systém práva, ktorý v praxi nedokáže zaručiť tiež jeho efektívne a rýchle vymoženie.(1) Vo vzťahu k riešeniu pracovnoprávnych sporov sa v posledných rokoch objavujú ohlasy na ich dĺžku a zlú vymáhateľnosť práva. V tomto prípade sú dva riešenia:

1. vytvorenie vlastného aparátu, ktorý bude príslušnú vec prejednávať (v súčasnosti sústava nezávislých, nestranných a nešpecializovaných súdov);
2. umožnenie prejednania veci inou inštitúciou, autoritou vystupujúcou nestranne, pričom sa sem zaraďuje mediácia a rozhodcovské konanie.

Štát má povinnosť vytvoriť funkčný súdny aparát, preto v prípade, keď tento súdny aparát bez ohľadu na okolnosti a dôvody nie je celkom pripravený zaistiť potrebné úlohy vo vzťahu k spoločnosti, vyvstáva možnosť alternatívneho postupu, a teda použitia horeuvedeného bodu 2., a to vyriešenie sporovej veci nesporovou, neštátnou inštitúciou uprednostňujúcou autonómiu vôle sporových strán a liberálny prístup. Preto je namieste porovnať postupy a riešenie sporov v pracovnoprávnych vzťahoch v členských krajinách EÚ, ktoré sa vyznačujú spoločnou históriou, kultúrou, geografickým postavením a hlásia sa k rovnakým hodnotám, a síce v krajinách V4. Vyšehradská skupina predstavuje neformálnu a dynamickú regionálnu štruktúru s priestorom pre rozšírenie a postupné posilnenie koordinačného a konzultačného mechanizmu a zlepšenie regionálneho rozvoja a hospodárskej a kultúrnej spolupráce a tejto skupine od 1. júla 2014 predsedá Slovenská republika.

Slovenská republika – história, súčasnosť a budúcnosť

Existencia pracovných súdov v Slovenskej republike má svoju históriu. Zákonom č. 131/1931 Zb. o súdnictve v sporoch z pomeru pracovného, služobného a učebného (zákon o pracovných súdoch) došlo k zjednoteniu špecializovaného pracovnoprávneho súdnictva v rámci prvej republiky, a zároveň sa zriadila samostatná sústava pracovných súdov. Predchádzajúce obdobie sa vyznačovalo neexistenciou pracovných súdov, neboli zriadené ani osobitné pracovné senáty zamerané na prejednávanie sporov tohto druhu. Jedným z účelov tohto zriadenia bolo aj zjednotenie doteraz platných rozmanitých kompetenčných noriem s tým, že právomoc prejednávať tieto spory bude spadať pod kompetenciu pracovných súdov. Vzor predstavovali súdy živnostenské, ktoré boli zriadené ešte v roku 1896. V dobe svojho fungovania sa pracovné súdy zriaďovali vedľa všeobecných súdov v miestach, kde si to vyžadovali hospodárske a sociálne pomery. Neboli zriadené pri každom súde prvého stupňa, pretože niekedy bol pracovný súd zriadený pre niekoľko obvodov. Pracovný súd prejednával a rozhodoval pracovné spory v senátoch zložených z predsedu a prísediacich, pričom prísediaci boli menovaní na paritnom princípe na obdobie troch rokov na návrh odborových organizácií a zamestnávateľov. Významným pravidlom konania bolo, že rozsudok mal byť vyhlásený, pokiaľ to bolo možné, hneď po skončení konania a prvé pojednávanie vo veci malo byť nariadené spravidla už do piatich dní od podania žaloby na pracovný súd.

Neskôr, v roku 1948, boli prijatím zákona č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva zrušené pracovné súdy a ich právomoci prešli na okresné súdy ako všeobecné súdy a na druhom stupni to boli súdy krajské, ako súdy odvolacie. V súdnictve fungoval inštitút sudcov z ľudu, pričom sa prihliadalo na to, aby boli z toho istého, resp. príbuzného odboru práce, ktorého sa týkal spor. Pracovné spory štátnych zamestnancov prebiehali v rozhodcovských komisiách a ani zákonom č. 62/1961 Zb. o organizácii súdov k znovuzriadeniu osobitných pracovných súdov nedošlo, vyčlenené boli len vojenské a ľudové súdy. V roku 1965, kedy bol prijatý základný pracovnoprávny kódex, a to Zákonník práce č. 65/1965. Zákonník práce unifikoval pracovné vzťahy, a teda došlo k zjednoteniu právnej úpravy pracovných kategórií zamestnancov. Tento kódex deklaroval existenciu pracovného práva ako samostatného právneho odvetvia a zároveň určil, že všetky pracovné spory, ktoré sa týkali hospodárskych organizácií, štátnych organizáciách a v ich zariadeniach a v spoločenských organizáciách a ich zaradeniach prebiehali v rozhodcovskom konaní. Podľa tohto zákona spory, ktoré sa týkali skončenia pracovného pomeru, spadali pod rozhodovaciu právomoc výlučne súdov.

Presunutie týchto sporov priamo na súdy sa stalo z dvoch dôvodov: predovšetkým preto, že podľa Zákonníka práce bola zavedená možnosť, aby súhlas závodného výboru na rozviazanie pracovného pomeru s pracovníkom bol nahradený súhlasom okresnej odborovej rady, keby sa ukázalo, že zamietavé stanovisko závodného výboru bolo v rozpore s celospoločenskými záujmami. Nebolo by preto vhodné, aby závodný výbor mohol v rozhodcovskom konaní vydať rozhodnutie, ktoré by prakticky znamenalo zmenu rozhodnutia vyššieho odborového orgánu. Druhým dôvodom bolo to, že niekedy, ak pracovník už medzitým pracoval inde, bolo veľmi ťažko dosiahnuť jeho osobnú prítomnosť pri prejednávaní sporu pred rozhodcovským orgánom v závode, kde predtým pracoval.(2)

Po roku 1969 došlo k oslabeniu rozhodcovského konania a vyhláškou č. 23/1970 Zb. o prejednávaní pracovných sporov komisiami pre pracovné spory vznikli Komisie pre pracovné spory. Tento inštitút uskutočňoval zmierovacie konanie na žiadosť aspoň jedného z účastníkov pracovného pomeru. Povinne sa pred komisiou prejednávali len spory o správnosť potvrdení o zamestnaní, spory o obsah posudkov o pracovnej činnosti a návrhy na zrušenie kárnych opatrení, pričom nepodstatné bolo, či pracovný pomer ešte trval. Zavedenie komisií a zrušenie rozhodcovského konania bolo odôvodňované tým, že rozhodcovské konania sa vyznačovali nedostatkami, avšak zverenie riešenia sporov z pracovných vzťahov výlučne len súdom by bolo nevhodné, pretože za lepšiu alternatívu sa považovalo zverenie prejednania sporu orgánu, ktorý je znalý miestnych podmienok a pomerov v organizácií, kde vznikol spor. Komisie vznikali len v organizácii, kde pracovalo aspoň sto zamestnancov. Funkčné obdobie komisie bolo minimálne dva roky. Vyhláška č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami bola zrušená, a to znamenalo, že všetky pracovné spory budú spadať do prejednávacej kompetencie priamo súdov. Na prvom stupni teda rozhodovali pracovné spory okresné súdy, na druhom stupni to boli súdy krajské, ako je to až do súčasnosti.

V roku 2011 sa na súdoch zriadili súdne oddelenia Cpr (civilné veci pracovné), ktoré je zamerané výlučne na prejednávanie pracovných sporov, ktoré sa najčastejšie týkajú vzniku, zmeny a zákonu pracovného pomeru, mzdy, náhrady mzdy a náhrady výdavkov, či zodpovednosti zamestnanca za škodu. V rámci chýbajúcej špecializácie súdov absentuje aj špecializácia konkrétnych sudcov, ktorí by boli výlučne zameraní na pracovnoprávnu agendu. Po vzniku oddelení Cpr bola táto agenda pridelená na rozhodovanie sudcom, ktorý doteraz prejednávali veci vo svojich oddeleniach agendy C.

Na Slovensku dodnes neexistujú pracovné súdy a ani pracovnoprávne senáty, ktoré by boli zamerané výlučne na prejednávanie sporov pracovnoprávnej povahy. Vzhľadom na skutočnosti, že predmet sporu predstavuje mnohokrát pre zamestnanca existenčnú otázku a aj nešpecializáciu a množstvo sporov v oddeleniach C, potom veľakrát nastáva zdĺhavosť a spomalenie ukončenia sporu, resp. v niektorých prípadoch dochádza aj k nevymožiteľnosti práva, keďže počas niekedy aj dlhoročne trvajúceho sporu medzi zamestnancom a zamestnávateľom dôjde k zániku zamestnávateľa.

Česká republika

Vzťah Českej a Slovenskej republiky sa vyznačuje bohatou minulosťou. Spoločné územie, kultúrne a spoločenské podmienky, či právna história je to, čo tieto dva štáty spája aj po ich rozdelení. Súrodá právna minulosť a jednotnosť spoločného štátu sa odrazila aj v spoločných právnych predpisoch, ktoré boli častokrát platné až do ich novelizácie, resp. zrušenia v dôsledku zmien uskutočnených po vzniku samostatných štátov.

Novela zákonníka práce uskutočnená zákonom č. 3/1991 Sb. zrušila prejednávanie a rozhodovanie pracovnoprávnych sporov rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní. Právomoc prejednávať pracovné spory prešla na súdy všeobecné a tento stav pretrvával do 01.01.1995, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 216/1994 Sb. o rozhodcovskom konaní a výkone rozhodcovských nálezov. Nespokojnosť časti verejnosti sa prejavovala vo vzťahu k arbitrabilite individuálnych pracovnoprávnych sporoch, kedy na jednej strane sa vylučovalo riešenie individuálneho pracovnoprávneho sporu prostredníctvom rozhodcovského konania a na strane druhej sa presadzovali názory, ktoré rozhodcovské konanie v týchto druhoch sporu pripúšťali za predpokladu splnenia podmienok arbitrability. Stav riešenia kolektívnych pracovnoprávnych sporov - sporov, ktoré sú spojené či už uzatvorením alebo plnením kolektívnej zmluvy, je odlišný, ako pri riešení individuálnych pracovnoprávnych sporov. Tieto spory sú vyňaté z rozhodovania všeobecných súdov a sú riešené sprostredkovateľmi, resp. rozhodcami v konaní podľa osobitné predpisu, a to zákona č. 2/1991 Sb. o kolektívnom vyjednávaní. Unifikácia názorov na horeuvedenú situáciu sa uskutočnila v roku 2006 prijatím nového zákonníka práce, ktorý nastolil stav právnej istoty v oblasti riešenia pracovnoprávnych vzťahov. Účastníkom individuálneho pracovnoprávneho sporu sa umožnilo, aby sa mohli obrátiť na rozhodcovské súdy.

Pravdou je, že takéto prípady sú doteraz málo početné a pretrvávajúca tendencia je taká, že všeobecné súdy sú stále zahlcované v zásade takmer všetkými pracovnoprávnymi spormi.(3) Je nevyhnutné poznamenať, že vzhľadom na rýchlosť a množstvo sporov, ktoré sú podstatné pri štatistickom vyjadrení sledovaných ukazovateľov, je početnosť pracovnoprávnych sporov stále menšia a menšia. V roku 1990 tvorili pracovnoprávne spory v Českej republike s nápadom 18 790 vecí 12,7 % zo všetkých 148 175 občianskoprávnych sporov s výnimkou rozvodov, o dvadsať rokov neskôr to bolo len 5 300 vecí, čo predstavovalo 0,8 %. V roku 2011 predstavovalo 5 578 pracovnoprávnych sporov len 0,7 % zo všetkých 776 279 občianskoprávnych sporov okrem rozvodov.(4)
V súčasnej dobe v ČR pôsobí jednotná sústava súdov. Neexistujú tu však napr. oproti obdobiu prvej republiky (1918-1938), či oproti iným štátom (napr. Francúzsko alebo Nemecko), špecializované (pracovné) súdy, ktoré by vytvárali samostatnú súdnu sústavu a do ich pôsobnosti by spadalo riešenie individuálnych pracovnoprávnych sporov a sporov z kolektívnych zmlúv.(5)

Poľská republika

Súdna sústava v Poľsku je tvorená všeobecnými súdmi a Najvyšším súdom, ktorý sídli vo Varšave.
Na okresných súdoch občianskoprávne veci prerokúvajú tieto oddelenia:

• občianskoprávne oddelenie,
• oddelenie pre záležitosti rodiny a neplnoletých osôb (rodinné súdy) - záležitosti týkajúce sa rodinného práva a práva v oblasti opatrovníctva, zvádzania detí na nesprávnu cestu, trestných činov spáchaných neplnoletými osobami, zaobchádzania s alkoholikmi a narkomanmi a ďalšie záležitosti, ktoré patria do právomoci opatrovníckych súdov na základe osobitných právnych predpisov,
• oddelenie pracovných vecí a sociálneho poistenia (pracovné súdy) - veci týkajúce sa pracovného práva a práva v oblasti sociálneho poistenia,
• obchodné oddelenie (obchodné súdy) pre veci týkajúce sa obchodného a občianskeho práva, napríklad spory medzi spoločnosťami pôsobiacimi v danej oblasti, spory v rámci spoločností, žaloby o náhradu škody proti členom predstavenstva za nepravdivé vyhlásenia poskytnuté Štátnemu súdnemu registru a žaloby proti spoločnostiam za spôsobenie škody na životnom prostredí,
• oddelenie pozemkovej knihy - pre konania týkajúce sa evidencie v pozemkových knihách a iné občianskoprávne konania týkajúce sa pozemkovej knihy,
• komunálne oddelenie (komunálne súdy) pre veci prerokúvané v zjednodušených konaniach alebo týkajúce sa podmienených účtov a prepadnutia majetku.(6)

Ako všeobecné súdy pôsobia odvolacie súdy, krajské a okresné súdy. Sú zamerané na prejednávanie občianskoprávnych vecí, vecí maloletých, pracovnoprávnych sporov a sporov zo sociálneho zabezpečenia, obchodných vecí a konkurzov a trestných vecí.

Z uvedeného vyplýva, že v Poľsku nie sú zriadené špecializované pracovné súdy. Na okresných súdoch bol len zriadený Odbor pracovnoprávnych vecí (Odbor vecí pracovného práva a sociálneho zabezpečenia), ktorý vo svojej podstate pripomína oddelenia Cpr zriadené na súdoch v Slovenskej republike v roku 2011.

Maďarská republika

Výkon súdnictva v Maďarskej republike je zabezpečovaný sústavou súdov, ktorú tvorí Najvyšší súd, vysoké súdne dvory, Mestský súd v Budapešti, župné súdy, ktorých je spolu 20, miestne súdy, ktorých je spolu 111 a pracovné súdy. Pracovné súdy fungujú ako tribunály, ktorí sa zaoberajú osobitnými prípadmi. Prvostupňový súd je tvorený sudcom z povolania, ale zákon môže určiť súdne konania, kde bude zasadať senát tvorený jedným sudcom a dvoch prísediacich. Prísediaci majú v súdnom konaní totožné práva a povinnosti, akými disponujú sudcovia a sú menovaní zástupcami miestnej samosprávy. Druhostupňový súd tvoria traja sudcovia z povolania.

Pracovné súdy v Maďarsku majú postavenie okresných súdov. Je učený na posudzovanie prípadov, ktoré sa týkajú súdneho preskúmania pracovnoprávnych a iných vzťahov. Pracovné súdy taktiež môžu zriadiť úseky zamerané na špecifický druh agendy.

Riešenie pracovnoprávnych sporov v Maďarsku je teda zabezpečované pracovnými súdmi, ktoré sú zriadené ako špecializované súdy s pracovnoprávnou agendou.

ZÁVER

Vývoj právnej vedy neustále napreduje, tobôž v oblasti pracovného práva, kde práca ako taká predstavuje veľmi podstatný a nezastupiteľný prvok spoločnosti. Vzhľadom ku skutočnosti, že v krajinách V4, ako aj v krajinách vyspelej Európy efektívne fungujú pracovné súdy, resp. pracovné senáty, v SR je súčasný stav ich neexistencie skôr ojedinelým javom. Hoci najčastejšími argumentmi proti zriadeniu pracovných súdov predstavuje znižujúci počet pracovných sporov, či finančné limity štátu, je potrebné podotknúť, že zamestnanec ako slabšia strana v spore, sa častokrát nechce súdiť aj kvôli plateniu súdnych poplatkov, či samotnej niekedy neúmernej dĺžke konania. Pri obzretí sa do minulosti, kedy pracovné súdy boli činné a fungovali na tripartitnom systéme, je nevyhnutné zamyslieť sa nad ďalším riešením tejto problematiky do budúcna. Jednou z diskutovaných otázok v rámci súdneho konania je prijatie osobitného procesného kódexu – Pracovného súdneho poriadku, ktorý by mal predstavovať zvýšenie možnosti, ako sa dá domôcť svojho práva. Prijatie tohto kódexu bude v budúcnosti určite predmetom odbornej diskusie, či by jeho prijatie znamenalo vyriešenie organizačných, resp. ďalších problematických aspektov pracovného sporu. Záverom možno skonštatovať, že pracovné spory nie sú v spoločnosti ojedinelým javom a je nevyhnutné, aby bol v právnom štáte zabezpečený taký fungujúci aparát, aby ich riešenie bolo rýchle a efektívne.

V súčasnosti sa na Slovensku nepredpokladá vyčlenenie pracovnoprávnych súdov zo systému existujúceho všeobecného súdnictva, napriek tomu, že tieto systémy sa uplatňujú v ostatných členských krajinách Európske únie. Systém pracovných súdov je v krajinách Európskej Únie veľmi diferencovaný, súdy majú vlastný systém organizácie práce. Pracovné súdy sú buď súčasťou civilných súdov (napr. Belgicko, Taliansko, Portugalsko alebo Španielsko) alebo sú samostatné špecializované súdy (napr. Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko alebo Spojené kráľovstvo).(7)

Autor: JUDr. Katarína Králiková
Autorka je externá doktorandka na Katedre pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Trnavskej univerzity v Trnave a pôsobí ako vyšší súdny úradník Okresného súdu Bratislava V

Použitá literatúra:

(1) Dostupné na: http://www.ipravnik.cz/cz/monitor-casopisu/pravni-rozhledy/art_8670/pra…
(2) FREUND, M. 1991. Pracovné súdnictvo (k otázke znovuzriadenia pracovných súdov) č. 6/1991, Bratislava : Právnický ústav Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, 1991, s. 18-19.
(3) Např. v případě Rozhodčího soudu při HK ČR a AK ČR se jedná o méně než 10 podání do roka, která by bylo možné označit za zahájení rozhodčího řízení ve sporu pracovněprávním. Dostupné na: http://www.ipravnik.cz/cz/clanky/pracovni-a-socialni-zabezpeceni/art_88…
(4) Podľa štatistických údajov zverejnených MS ČR
(5) Dostupné na: http://www.ipravnik.cz/cz/clanky/pracovni-a-socialni-zabezpeceni/art_88…
(6) Dostupné na: http://ec.europa.eu/civiljustice/jurisdiction_courts/jurisdiction_court…
(7) ŠVEC, M. et al. 2012. Kultúra sveta práce, vedecká monografia, Bratislava : Friedrich Ebert Stiftung, 2012, s. 122