Teoretická analýza pojmu volieb
Voľby môžeme definovať ako systém obsadzovania zastupiteľských zborov na základe hlasovania občanov oprávnených voliť. Sú pravidelne opakujúcou sa politickou súťažou, na ktorej sa zúčastňujú jednotlivci ako nezávislí alebo kandidáti politických strán a hnutí, a vzájomne súperia o hlasy voličov. Voľby sa „nesmú stať nástrojom manipulácie ľudu, ale musia zaručovať slobodné vyjadrenie názoru ľudu pri výbere jeho zástupcov do zastupiteľských orgánov“.(1) Základnými demokratickými princípmi volieb sú všeobecnosť, rovnosť, tajnosť a priamosť hlasovania. Vôľa občanov na počet mandátov v zastupiteľskom zbore sa technicky prevádza prostredníctvom volebného systému, a tak sa napĺňa primárna úloha volieb, teda účasť občanov na politickom rozhodovaní v štáte.
Voľby ako prostriedok delegácie moci
Voľbám sa v pluralitnej spoločnosti pripisuje mimoriadny význam. Ich realizácia a rozvoj sú späté s parlamentarizmom. Riešia problém delegácie moci od zdroja moci, ktorým je ľud, na politické vedenie reprezentujúce zdroj moci. Ľudu status zdroja moci zabezpečuje jedna zo základných zásad demokratických a právnych štátov – princíp suverenity ľudu, ktorý právne fixuje ústava (konkrétne v SR: „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo;“ čl. 2 ods. 1 Ústavy SR). Jednotlivci tvoriaci ľud ako výluční nositelia suverénnej moci si prostredníctvom volieb slobodne vyberajú z určitej politickej strany, politického hnutia alebo spomedzi nezávislých kandidátov zástupcov, ktorí ho budú zastupovať v určitom štátnom alebo samosprávnom orgáne a zaňho túto moc vykonávať, a zároveň títo vykonávatelia moci nie sú vnímaní ako samozvanci alebo uzurpátori, pretože na základe volieb získali plné právo aj legitimitu pre realizáciu moci počas výkonu svojho mandátu. Voľbami sa teda moc transportuje z ľudu na jeho reprezentantov a práve týmto transportom sa vykonáva ústavné právo občanov „zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov“ podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. Sám jednotlivec už nemá právo rozhodovať o tvorbe štátnej (samosprávnej) vôle a politiky, resp. veciach verejných v zastupiteľských orgánoch, ak do nich nebol zvolený, pretože voľbou pre výkon tejto funkcie splnomocnil svojho kandidáta. Tento jeho reprezentant sa pri výkone svojej funkcie riadi len svojím vedomím a svedomím, nie je viazaný vôľou voliča,(2) lebo sa vychádza z faktu, že reprezentuje nielen partikulárne záujmy voličov, ktorí ho volili, ale celospoločenské záujmy. Čiže delegáciou moci sa zdvojuje politická vôľa, čo potvrdzuje zásada, že vôľa vyjadrená zastupiteľským orgánom sa pokladá za vyjadrenie vôle ľudu, pričom sa už neskúma, či sa obe tieto vôle skutočne zhodujú. Táto zásada neplatí pre inštitút imperatívneho mandátu, keď sa poslanec zodpovedá svojim voličom, a ktorí ho v prípade nerešpektovania ich vôle môžu odvolať.
Voľby sú len jednou z viacerých techník ako ustanovovať zástupcov rôznych komunít. Funkcie a úrady možno zastávať na základe menovania, konkurzu (výberového konania), kooptáciou, aklamáciou, plebiscitom, rozhodnutím losom, dedením (rodom), z titulu atď. Zo skúseností získaných historickým vývojom právnej úpravy volieb a volebného práva a na základe ich právnej komparatistiky (porovnávania) s právnymi poriadkami iných štátov však môžeme tvrdiť, a za pravdu nám iste dajú mnohí teoretici a politológovia, že voľby sú najspravodlivejším a demokracii vlastným výberom kandidátov na reprezentantov zastupujúcich ľud pri výkone verejnej moci, ale zároveň aj najnáročnejším, hlavne čo sa týka ich organizačno-technickej prípravy.
Elementárne aspekty volieb
Imanentným predpokladom každej voľby je princíp slobodného výberu, ktorý predpokladá ústavne zakotvenú aj reálne existujúcu politickú pluralitu, a tým zamedzuje monopolizácii politickej moci jedinou (nie jednou) (3) politickou silou, pretože voľby bez výberu alternatív strácajú svoju základnú črtu a prestávajú byť voľbami vo svojej podstate.. Ústava SR slobodnú súťaž politických síl garantuje v čl. 31: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“ Typickým príkladom volieb bez alternatív sú ,"voľby" v štátoch s totalitným režimom, kde existuje len kandidátka jedinej strany alebo prebiehajú fiktívne voľby, v ktorých si síce volič môže vyberať kandidátov aj z iných politických strán, lenže tie sú v područí vedúcej politickej strany, tzv. satelity. Výber je zdanlivý a iba predstiera prítomnosť pluralitnej demokracie pre zahraničných pozorovateľov.
Pri voľbách musí existovať výber najmenej z dvoch pozitívnych možností, oproti plebiscitu, kde si voliči môžu vybrať medzi jednou pozitívnou a jednou negatívnou možnosťou (systém výberu áno – nie). Môže sa však vyskytnúť situácia, že o mandát sa uchádza iba jeden kandidát, vtedy sa koná voľba tak, že sa o ňom hlasuje, a pre jeho zvolenie je potrebné dosiahnuť istú zákonom alebo ústavou stanovenú hranicu získaných hlasov (napr. pri voľbe prezidenta SR podľa čl. 101 ods. 7 vety za bodkočiarkou je jediný kandidát „za prezidenta zvolený, ak získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov zúčastnených voličov.“) Ak by sa tak nestalo, budú sa voľby opakovať alebo sa vyhlásia nové voľby.
Nevyhnutným predpokladom volieb je aj demokratická štruktúra politických strán, vo vnútri ktorých sa pripúšťa možnosť opozície, a rovnosť ich šancí v súťaži politických síl.
Ďalšia náležitosť determinujúca základný zmysel reprezentatívnej demokracie a volieb ako jej primárneho prejavu spočíva v tom, aby sa dosiahol očakávaný cieľ, teda aby z volieb vzišiel taký orgán, ktorý svojím zložením umožňuje vznik politickej väčšiny schopnej prijímať rozhodnutia. Treba však podotknúť, že väčšina nesmie rozhodovať svojvoľne, čomu jej bráni jeden z hlavných pilierov charakterizujúcich demokraciu – princíp obmedzenej väčšiny. Vychádza sa z predpokladu neexistencie absolútnej zhody vo všetkých rozhodovaných otázkach, preto sa uplatňuje pravidlo majority, vlády väčšiny, lebo je pravdepodobnejšie, že väčšina prijme správnejšie rozhodnutie ako menšina,(4) ale na základe ústavy a zákonov musí byť limitovaná aj právami menšiny (minority) a jednotlivca, ktoré nemôžu byť neakceptované, resp. derogované (zrušené), pretože väčšina je relatívna, permanentne meniaca sa skupina, ktorej členovia sa kedykoľvek môžu ocitnúť v menšine. Ale pre udržanie integrity a stability spoločnosti je nevyhnutné kompromismi hľadať a nachádzať spoločné riešenia, konsenzy, prostredníctvom dialógu a diskusií, ktorými sa zároveň uznáva legitimita partnera, tolerancia odlišných názorov a stanovísk a právo na slobodné vyjadrenie názoru.(5)
Pri riešení otázky rýdzo z aspektu princípu väčšiny, ktorý systém volebnej reprezentácie je najvhodnejším pre realizáciu tohto princípu, aby spĺňal mieru stability a umožňoval ľahko prijímať rozhodnutia, ťažko môžeme za ideál označiť niektorý zo súčasných volebných systémov, t. j. väčšinový, pomerný alebo zmiešaný.(6) Systému pomerného zastúpenia vyčítajú kritici, medzi ktorých patrí aj nemecký právnik Gerhard Leibholz, najmä nestabilitu a neschopnosť vytvoriť jednotnú väčšinu, ale iba súhrn menšín. Problém posudzovania volebných systémov však nemožno riešiť len podľa hľadiska stability a schopnosti vytvoriť a udržať väčšinu, ale pri skúmaní treba brať ohľad aj na skutočnosť prepadnutia hlasov odovzdaných nezvoleným kandidátom, znevýhodnenie menších politických strán a pod.
Právna úprava volieb a volebného práva
Právna úprava volieb je doménou verejného práva a právneho odvetvia ústavného práva,(7) aj keď nie výlučne. Voľby do jednotlivých orgánov a ich úpravu môžeme nájsť aj v ďalších odvetviach práva, napr. v správnom práve, medzinárodnom verejnom práve, pracovnom práve, obchodnom práve, a i. Problematika volieb predstavuje interdisciplinárnu tému, stojacu na hranici práva a neprávnych vied, najmä politológie a do istej miery aj sociológie či psychológie. Právna regulácia volieb zakotvuje konanie zúčastnených subjektov pred voľbami, v priebehu volieb, po voľbách a medzi voľbami.
Platformou demokratických volieb je ich permanentnosť, ktorá sa určuje vopred, pred voľbou, stanovením presného termínu alebo lehoty. Táto podmienka opakovania sa volieb je zakotvená v Ústave SR, čl. 30 ods. 2: „Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.“ Reprezentanti ľudu sú volení na presne časovo vymedzené volebné obdobie, ktoré možno skrátiť, ale nikdy nie predĺžiť, pretože patrí im len pouvoir constitueé, t. j. moc ustanovená, nie pouvoir constituant, moc ustanovujúca. Ústava by mala stanovovať, za akých okolností sa pripúšťa skrátenie, príp. predĺženie volebného obdobia, ktoré sa dajú riešiť len formou ústavného zákona. Ak by predsa len došlo k predĺženiu volebného obdobia, „takáto situácia by znamenala naštrbenie ústavného princípy suverenity ľudu, legitimity a konsenzu, či pluralizmu, nehovoriac o princípe právneho štátu. Dá sa predpokladať, že k predĺženiu volebného obdobia by malo dôjsť len vo výnimočných situáciách (napr. vojna, stav ohrozenia, výnimočný stav a pod.). Tieto situácie však naša ústava nepozná.“(8)
Voľby treba vždy dopredu vyhlásiť. V Slovenskej republike voľby vyhlasuje predseda Národnej rady SR, ktorý zároveň určí deň konania volieb najneskôr do zákonom ustanovenej lehoty. Vyhlásenie volieb sa uverejňuje v Zbierke zákonov SR a na internetovej stránke Ministerstva vnútra SR. Následne kvôli splneniu požiadavky informovanosti voliča obec najneskôr 25 dní (pri voľbe prezidenta 20 dní) predo dňom volieb zašle každému voličovi zapísanému v zozname voličov oznámenie, v ktorom uvedie čas konania volieb, volebný okrsok a miesto, kde môže volič voliť, upozorní ho aj na povinnosť preukázať sa pred hlasovaním preukazom totožnosti a uvedie stručný spôsob úpravy hlasovacieho lístka.(9)
Funkcie a význam volieb
Voľby v spoločnosti spĺňajú nasledovné úlohy a funkcie:
a) legitimačná – sú prostriedkom legitimácie nielen politickej moci, ale i celého spoločenského poriadku,
b) kreačná – sú jednou z techník výberu politickej elity, i keď taliansky politológ Giovanni Sartori tvrdí, že „demokracia netvorí elitu“, čo môžeme badať na tom, že niektorí poslanci neboli zvolení kvôli ich odbornej zdatnosti, len kvôli populistickej kampani,
c) stabilizačná – voľbami sa má dosiahnuť, aby štátne orgány boli schopné vyvíjať svoju činnosť až po konanie najbližších riadnych volieb,
d) integračná – zjednocujú názory sociálne, politicky i ideologicky odlišných voličov,
e) aktivizačná – aktivizujú spoločnosť, „realizujú suverenitu ľudu a zaisťujú účasť občanov na správe verejných záležitostí prostredníctvom ustanovovania zastupiteľských inštitú-cií“,(10)
f) kontrolná – sú časovo ohraničeným a opakovaným prostriedkom vertikálnej a horizontálnej verifikácie a kontroly a realizácie politickej moci,
g) sú prostriedkom riešenia politických konfliktov pokojnou cestou: „parlamentná demokracia je prostriedkom, ako vyriešiť stret v spoločnosti rozdelenej do dvoch tried nie krvavou revolučnou cestou, ale pokojne a postupne,“(11)
h) sú špecifickým prejavom verejnej mienky – „voľby odzrkadľujú existujúce rozloženie politických názorov v modernej pluralitnej spoločnosti a zároveň pomáhajú vytvárať takú politickú atmosféru, ktorá umožňuje slobodne vyjadrovať politické záujmy všetkých občanov“. (12) Tu treba podotknúť, že voliči často nevolia stranu reprezentujúcu ich názory, ale strategicky a len z ponúkaných možností si vyberajú najprijateľnejšiu alternatívu,
i) redukujú počet parlamentných strán, ak ide o voľby do parlamentu – „nástrojom na obmedzenie prílišnej politickej štruktúrovanosti parlamentu slúži tzv. uzavieracia klauzula, ktorej základom je stanovenie potreby získania určitého percenta hlasov, aby sa strana dostala do etapy rozdeľovania mandátov“. (13)
Podstatu, význam i špecifické znaky volieb vo svojej definícii vyčerpávajúco vystihuje český ústavný právnik Jan Filip, podľa ktorého „voľby môžeme definovať ako časovo a miestne zladený, v základných otázkach právom upravený proces ustanovovania zastupiteľských zborov ako kolegiálnych predstaviteľov suverenity alebo samosprávy tých, ktorí ju ustanovujú (ustanovujúcich). Toto ustanovovanie pritom prebieha na základe výberu z viacerých pozitívnych možností po splnení vopred stanovených a splniteľných požiadaviek na strane uchádzačov o funkciu slobodným osobným rozhodovaním ustanovujúcich (oprávnených voličov), ktorí môžu byť len výnimočne vylúčení“(14) z práva voliť, a to len v odôvodnených a zákonom stanovených prípadoch.
Politické práva
Politické práva sú a priori elementom vzťahu občana a štátu. Predstavujú zdroj legitimity verejnej moci. Patria do prvej generácie ľudských práv. Ich zrodenie sa spája s výsledkami francúzskej občianskej (buržoáznej) revolúcie. Prvýkrát boli zakotvené v Deklarácii práv človeka a občana (Déclaration des droits de l’homme et du citoyen) z 26. augusta 1789. Ako široké subjektívne práva občanov zaisťujú spolupodieľanie sa na formovaní politickej vôle priamo alebo prostredníctvom zástupcov a stávajú sa obsahovou zložkou princípu suverenity ľudu. Chránia najrôznejšie politické názory a zaručujú občanom účasť na aktívnom politickom živote. Ich hlavnou funkciou je „dotváranie ústavných mechanizmov vzniku politickej moci, jej vykonávania, ... efektívnej kontroly a napokon aj práva na jej deštrukciu v prípade, že porušuje demokratické princípy vládnutia“.(15)
V Ústave SR sú politické práva systematicky upravené v druhej hlave, treťom oddiele, v článkoch 26 až 32. Medzi ne patrí právo na slobodu prejavu (čl. 26), na informácie (čl. 26, čl. 34 ods. 1, čl. 45), petičné (čl. 27), zhromažďovacie (čl. 28), združovacie (čl. 29), účasti občanov na správe vecí verejných (čl. 30), na slobodnú súťaž politických síl (čl. 31) a právo na odpor (čl. 32). Väčšina politických práv sa uskutočňuje priamo z ústavy, t. j. ex constitutione, ale niektoré si vyžadujú zákonnú úpravu (napr. určenie podmienok volebného práva, slobody združovania, zhromažďovania a pod.).
Volebné právo ako základné občianske právo
Volebné právo sa opiera o čl. 12 ods. 1 Ústavy SR: „základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Ide o tzv. nadpozitívne práva, ktoré štát môže iba uznať, nemôže ich udeliť ani odňať, a dokonca ani ich nositeľ sa ich nemôže vzdať alebo inak stratiť. Volebné právo patrí medzi občianske práva, t. j. má štátoobčiansky charakter. Teda nie každý človek nachádzajúci sa na území štátu má volebné právo, iba ten, kto je jeho občanom. Na úrovni samosprávy volebné právo patrí aj cudzincom, ale len tým, ktorí majú na území republiky trvalý pobyt.
Čl. 30 Ústavy SR právo účasti na správe vecí verejných ako jedno z politických práv garantuje vo viacerých formách:
a) právo na výkon priamej demokracie (napr. referendom, čl. 30 ods. 1, čl. 67, 93 až 100);
b) volebné právo (čl. 30 ods. 1 a 2);
c) právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30 ods. 4).
Subjektívne volebné právo
V subjektívnom zmysle volebným právom rozumieme súhrn pozitívnych práv jednotlivca kolektívnej povahy a štátoobčianskeho charakteru vyplývajúce z verejnoprávnych noriem. Uplatňuje sa ním nielen právo umožniť odovzdanie svojho hlasu v prospech kandidáta (aktívne volebné právo) alebo dostať hlas od iných (pasívne volebné právo), ale aj vyvolanie zákonom určených právnych účinkov po splnení zákonom stanovených podmienok. Jeho realizácia v oboch formách vyjadruje občiansku angažovanosť na politickom živote spoločnosti, snahu participovať na správe verejných vecí a na rozhodovacích procesoch v národnej i komunálnej politike. Na rozdiel od iných politických práv sa dá vykonať len vo vopred štátom stanovených a od vôle voliča nezávislých časových intervaloch v presne vymedzenom termíne a mieste a len v súčinnosti so štátnymi alebo samosprávnymi orgánmi, ktoré zabezpečujú volebné miestnosti, ich vybavenie, hlasovacie lístky, výpočtovú techniku, a i.
Právo či povinnosť voliť?
Často sa medzi laikmi kladie otázka, či máme právo alebo povinnosť voliť. Nás nebude zaujímať povinnosť morálna (t. j. či a kedy je dobré ísť voliť), ale povinnosť právna. Hoci existuje skupina najmä starších voličov, ktorá pokladá svoju účasť na voľbách za občiansku povinnosť, dnes podľa platného práva povinnosť voliť nemáme, ale „len“ právo, a je na každom oprávnenom občanovi, či a ako toto právo využije.
V súčasnosti však nie je k volebnej povinnosti hromadne odmietavý postoj vyplývajúci najmä z negatívnej skúsenosti z postkomunistických krajín. Mnohé krajiny majú volebnú povinnosť zavedenú, napr. štáty Latinskej Ameriky, Austrália, Turecko, v Európe Belgicko, Luxembursko, Grécko či Cyprus. Taktiež pri pohľade do česko-slovenskej ústavnoprávnej histórie zistíme, že aj v Československu platila povinnosť voliť až do r. 1954. V ústavách Československej republiky sa síce vždy garantovalo právo voliť a nikdy nie volebná povinnosť,(16) avšak zákonné predpisy vykonávajúce ustanovenia ústavy o podmienkach volebného práva toto právo pretvorili na povinnosť.
Z hľadiska historického vývoja základných ľudských práv a slobôd a v ich rámci aj volebného práva na Slovensku je pozoruhodné, ako občan rýchlo stráca záujem o výkon svojich politických práv, medzi ktoré patrí aj volebné právo, alebo aspoň o jeho aktívnu stránku, t. j. právo voliť, nakoľko nie každý má záujem vykonávať volenú alebo inú verejnú funkciu (teda realizovať pasívnu stránku volebného práva, a to právo byť volený). Ešte pred jeden a pol storočím majoritná skupina obyvateľstva žijúceho vo vtedajšej habsburskej monarchii, skupina poddaných, nemala žiadne politické práva ani akúkoľvek inú možnosť zúčastniť sa na správe vecí verejných. Zlom nastal až v roku 1848, keď po ťažkom politickom boji liberálnych poslancov Uhorského snemu a politických predstaviteľov nemaďarských národov v Uhorsku proti konzervatívnym prívržencom stavovskej monarchie cisár Ferdinand V. podpísal sériu zákonných článkov dotýkajúcich sa ústavnoprávnej matérie, tzv. bratislavskú marcovú ústavu, na základe ktorých sa priznalo aj nešľachticom volebné právo. Podľa týchto konštitučných zákonov z marca 1848 sa organizovali voľby len do dolnej komory Uhorského snemu a právo voliť bolo obmedzené viacerými cenzami (17) tak, že nakoniec patrilo len 6,7 % obyvateľstva Uhorska a od roku 1874 po prijatí nového volebného zákona (zák. čl. XXXIII/1874) už len 5,9 % obyvateľstva. Na území Slovenska bolo prvýkrát všeobecné volebné právo patriace všetkým štátnym občanom, ktorý dosiahli určitú vekovú hranicu zakotvené v roku 1919 pre komunálne voľby (zákonom č. 75/1919 Zb.) a pre parlamentné voľby bola všeobecnosť volebného práva prvýkrát ústavnoprávne garantovaná ústavou z roku 1920 (zákonom č. 121/1920 Zb.) V dnešnej dobe, keď každý občan SR, ktorý dosiahol vek 18 rokov, sa môže slobodne volieb zúčastniť, pozorujeme skôr opačný postoj ako spred 150 rokov, zápas o získanie volebného práva vystriedala apatia, akoby občan o volebné právo vôbec nestál, čo potvrdzuje v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami relatívne nízka volebná účasť vo voľbách do národného parlamentu a minimálna účasť napr. vo voľbách do Európskeho parlamentu.(18)
Vzhľadom na permanentne klesajúcu účasť občanov vo voľbách a na pripravovanú kodifikáciu volebného práva do jedného volebného kódexu aspoň okrajom sa zmieňme o možnom nahradení práva voliť (aktívneho volebného práva) za povinnosť voliť aspoň pre niektorý druh volieb (napr. do Národnej rady SR či prezidenta SR). Právo (oprávnenie) na rozdiel od povinnosti v sebe obsahuje dispozíciu, ako ho subjekt využije a či ho vôbec využije. Právo je teda to, čo oprávnení využiť môžu, ale aj nemusia. Povinnosť túto dispozíciu nemá. Obsahuje určité nutné konanie – príkaz konať, alebo nekonanie – zákaz konania, zdržanie sa alebo jeho strpenie iným subjektom.
Vzťah štátu a občana je vzťahom recipročným, vzájomným, a nie jednostranným. Ku každému právu občana prislúcha štátu povinnosť toto právo zabezpečiť a v krajnom prípade aj vynútiť. Tento vzťah však môžeme obrátiť. Štát je tiež len jedným zo subjektov práva, a okrem povinností mu patria aj oprávnenia (práva). A práve volebnú povinnosť občanov môžeme chápať ako právo štátu, aby nebol zo strany svojich občanov vystavený nezáujmu, apatii či úplnej ignorancii. Volebnou povinnosťou by sa vlastne priznalo štátu právo vyžadovať od občanov ich účasť na správe verejných vecí. Občania by si v každom prípade mohli uvedomiť, že majú tiež určitú osobnú zodpovednosť aj voči celku, t. j. voči spoločnosti a štátu, kde žijú, a v konečnom dôsledku bude pre nich získavanie informácií potrebných na rozhodnutie, komu svoj hlas odovzdať, len prínosom. Vzápätí vysoká volebná účasť bude aj signálom pre politikov, ktorí budú nútení v prípade veľkého percenta neplatných hlasov alebo vyššieho počtu hlasov odovzdaných opozícii zaujať určité stanovisko, zmeniť svoj štýl vládnutia, prípadne vyvodiť iné konzekvencie, ktoré v prípade veľkej neúčasti nie sú prinútení vykonať. „Z liberálnych alebo libertariánskych kruhov sa často ozýva výhrada, že dochádza k obmedzovaniu osobného postavenia jednotlivca. Volebná povinnosť je povinnosťou, ktorá zasahuje do sféry jednotlivca asi najmenej. Ak si ju porovnáme napríklad s brannou povinnosťou, resp. povinnosťou platiť dane, ide skutočne o minimálny zásah.“(19)
Z vyššie uvedeného vyplýva, že by zavedením volebnej povinnosti došlo k aplikácii tézy ak je niekomu aktívne volebné právo priznané, je povinný ho realizovať. Z hľadiska ústavnoprávnej teórie ide o funkcionalistické, resp. organické poňatie volebného práva, teda volebné právo je vnímané ako verejná funkcia, ktorú jednotlivec vykonáva v záujme štátu, čiže nejde o subjektívne právo založené na individuálnom záujme. Nemecký ústavný právnik Georg Jellinek pri nazeraní na volebnú povinnosť ako reflexu verejného práva zašiel tak ďaleko, že podľa neho nositeľom volebného práva ako subjektívneho verejného práva je štát, a nie volič ako jedinec. Volič má len právo na to, aby bol uznaný ako nositeľ aktívneho statusu, teda práve ako volič.(20)
Pre zákonné zakotvenie volebnej povinnosti do právneho poriadku Slovenskej republiky sa môžeme inšpirovať historickou československou právnou úpravou. Ako už bolo spomenuté, Československá republika mala zákonom zavedenú právnu povinnosť voliť,(21) a to od októbra 1919 až do dňa 2. 6. 1954, t. j. dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 27/1954 Zb. o voľbách do Národného zhromaždenia, ktorý ustanovenie o volebnej povinnosti z predošlých právnych úprav týkajúcich sa aktívneho volebného práva neprevzal. Právne predpisy platné v tomto období ukladali každému voličovi povinnosť zúčastniť sa volieb. Oslobodené od nej boli len osoby, u ktorých sa v deň konania volieb vyskytla niektorá z taxatívne vymenovaných prekážok realizácie svojho aktívneho volebného práva. Týmito prekážkami, ktoré mali za následok, že osoby, u ktorých niektorá z nasledujúcich prekážok vyvstala, boli oslobodené od povinnosti vykonania voľby, a boli to osoby, ktoré (a) sú staršie ako 70 rokov, (b) sa pre chorobu alebo telesnú chybu nemôžu dostaviť do volebnej miestnosti, (c) pre neodkladné povinnosti svojho úradu alebo povolania nemôžu prísť včas, (d) sú v deň volieb vzdialené od miesta voľby najmenej 100 km a (e) sú zdržané prerušením dopravy alebo inými neprekonateľnými prekážkami. Český právnik František Weyr na margo takto konštruovanej volebnej povinnosti konštatuje, že v skutočnosti nešlo o povinnosť voľbu vykonať, pretože tajnosť voľby takúto konštrukciu neumožňuje. Ide iba o vonkajšiu účasť na voľbách, t. j. povinnosť zaregistrovať sa pred voľbou v zozname okrskovej komisie. Pri samotnom volebnom akte, ak sa volič nedokáže stotožniť ani s jednou politickou stranou, prípadne politikom, má možnosť vhodiť tzv. biely lístok, t. j. neoznačiť nikoho, alebo odovzdať neplatný hlas ako znak protestu.
Pri konštrukcii volebnej povinnosti de lege ferenda by jednak povinnosť zúčastniť sa volieb zaťažovala každého občana SR, ktorému Ústava SR priznáva aktívne volebné právo, avšak na druhej strane rovnako môžeme uvažovať o oslobodení niektorých osôb spod volebnej povinnosti s ohľadom na určité okolnosti alebo skutočnosti, ktoré u nich nastali, ktoré im podstatne sťažujú, resp. úplne zamedzujú aktívne sa volieb zúčastniť alebo pre ktoré z etického princípu bolo správne na tejto povinnosti bezpodmienečne trvať. Ak by sme vychádzali zo starej československej zákonnej úpravy do r. 1954 a za základ týchto skutočností odôvodňujúcich oslobodenie od volebnej povinnosti pokladali vyššie spomenutých päť dôvodov, treba preskúmať ich opodstatnenie s ohľadom na dnešný stupeň vývoj práva, technický pokrok predovšetkým v oblasti technického zabezpečenia, rozvoja informačných technológií, dostupnosti informácií či termínu konania volieb.
Pre oslobodenie osôb, ktoré v deň voľby dosiahli vek 70 rokov, bývalý zákonodarca zobral do úvahy fyzické a psychické zmeny sprevádzajúce starobu. Zdravotný či psychický stav je u každého človeka staršieho ako 70 rokov osobitný, niekto nepociťuje nijaké ťažkosti, iný je na tom horšie. Individuálne posudzovanie zdravotného alebo psychického stavu každej takejto osoby, či mu umožňuje voľby sa zúčastniť, by bolo nehumánne, nehospodárne a zbytočným zásahom do osobnostných práv voliča, preto paušálne oslobodenie od povinnosti zúčastniť sa volieb pre všetky osoby staršie ako 70 rokov má svoj racionálny základ a opodstatnenie.
Obdobné stanovisko platí pre osoby, ktoré sa pre chorobu alebo telesnú chybu nemôžu dostaviť do volebnej miestnosti, nakoľko im ich zdravotný stav podstatne sťažuje alebo úplne zamedzuje splniť si volebnú povinnosť. Dnes síce poznáme možnosť prenosnej volebnej schránky, keď členovia okrskovej volebnej komisie prídu za takouto osobou do miesta, kde sa zdržuje, avšak objektívne nie je reálne takto zabezpečiť volebnú účasť všetkých týchto osôb a tiež možnosť hlasovania mimo volebnej miestnosti do prenosnej volebnej schránky je obmedzená územným obvodom volebného okrsku. Preukazovanie choroby alebo inej telesnej chyby, ktorá zamedzila voličovi zúčastniť sa volieb, by sa mohlo vykonať predložením lekárskeho potvrdenia, či už všeobecného lekára, ak si choroba vyžiadala domáce liečenie, alebo zdravotníckym zariadením, ak si choroba alebo úraz vyžiadali poskytnutie ústavnej zdravotnej starostlivosti. Samozrejme, toto potvrdenie by sa nepredkladalo volebnej komisii, nakoľko jej činnosť po odovzdaní zápisnice o priebehu a výsledku hlasovania sa končí, ale napr. obci, do ktorej zoznamu voličov je tento volič zapísaný.
Neodkladné povinnosti svojho úradu alebo povolania, ktoré zamedzujú osobe prísť včas, sú taktiež relevantným dôvodom pre oslobodenie od volebnej povinnosti. K nim by sme ešte mohli zahrnúť aj zahraničnú pracovnú cestu a zahraničný študijný pobyt. Aby bola osoba oslobodená od účasti vo voľbách, musí ísť o neodkladnú povinnosť, ktorá buď vôbec neumožňuje, alebo podstatne sťažuje účasť vo voľbách, a to počas celého dňa, v ktorý sa voľby konajú,(22) teda následok oslobodenia nebude mať bežný výkon podnikania alebo zamestnania. Zákonodarca by sa taktiež mohol inšpirovať volebnými poriadkami platnými do roku 1954 a uložiť zamestnávateľom povinnosť v deň voľby upraviť pracovný čas alebo službu tak, aby sa zamestnanci mohli voľby zúčastniť. Podobná úprava by sa týkala aj vojenskej služby a vojakov.
Ako ďalšiu skupinu občanov oslobodených od volebnej povinnosti by sme mohli zaradiť tzv. zahraničných Slovákov, teda štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorý majú v deň konania voľby nahlásený trvalý pobyt mimo územia Slovenskej republiky a tiež štátnych občanov SR, ktorý majú trvalý pobyt na území SR, ale v čase volieb sa zdržiavajú mimo jej územia.
Svoje opodstatnenie pre oslobodenie od volebnej povinnosti stratili dôvody uvedené pod písmenami d) a e), teda vzdialenosť osoby od miesta voľby v deň konania voľby aspoň v dĺžke 100 km a zdržanie prerušením dopravy. V dnešnej dobe má volič možnosť zúčastniť sa volieb aj mimo miesta svojho trvalého pobytu, čiže nemusí voliť vo volebnom okrsku, v ktorého zozname voličov je zapísaný. Na základe vydaného voličského preukazu môže voľbu uskutočniť v ktoromkoľvek inom volebnom okrsku. Žiadosť o vydanie voličského preukazu volič môže podať najskôr 30 dní a najneskôr dva dni pred voľbou, a to aj prostredníctvom splnomocnenej osoby, čiže zákon tu poskytuje voličovi dostatok možností aj času na jeho vybavenie, preto vzdialenosť od miesta konania voľby nie je takou prekážkou, ktorá by podstatne sťažila alebo zamedzila možnosť voľbu vykonať. Rovnako je to aj s dopravou, keďže volebné okrsky majú byť utvorené tak, aby každý volič mal čo najjednoduchší prístup k volebnej miestnosti, v ktorej voľbu uskutoční.
S právnou povinnosťou sa automaticky spájajú za jej nedodržanie sankcie. Najčastejšie je ňou pokuta v rôznej výške, avšak sú aj také krajiny, ktoré neúčasť na voľbách nesankcionujú vôbec, ide o tzv. lex imperfecta – v takomto prípade je však nutné zamyslieť sa o efektívnosti volebnej povinnosti a samotnom zmysle a účele jej zavedenia, keď nie je vymožiteľná. V Československej republike v období od 1919 do 1954 nesplnenie volebnej povinnosti bez ospravedlneného dôvodu bolo sankcionované ako priestupok, a to buď peňažnou pokutou vo výške od 20 Kč do 5 000 Kč (v období od r. 1948 - 1954 pokutou vo výške do 10 000 Kč), alebo väzením (uzamknutím) v trvaní od 24 hodín do jedného mesiaca.
Aby sa teda naplnil zmysel a účel povinnosti, musí byť jej vymoženie zabezpečené sankciou. Sankcia za neúčasť na voľbách by nemala byť represívna (keďže aj neúčasť je istou formou vyjadrenia názoru) a ani symbolická, ktorá by len znižovala účinnosť povinnosti, ale výchovná, aby voličov primäla ísť k volebným urnám vyjadriť svoj názor a aktívne sa zúčastniť na verejnom živote štátu, voči ktorému si plnia iné zákonom stanovené povinnosti, ale tiež užívajú práva a výhody. Najvhodnejšou sankciou na docielenie jej výchovného pôsobenia v spoločnosti je podľa nášho názoru finančná pokuta s optimálnou výmerou – nie príliš vysokou ani nízkou – povedzme napr. 20 €. Jej realizácia je jednoduchá, keďže z voličských zoznamov sa jednoducho dá zistiť, kto sa volieb zúčastnil, a kto nie, zároveň jej výmera nie je príliš vysoká, t. j. nezasiahne vo väčšej miere do finančnej situácie voliča, ktorý by sa predsa len volieb rozhodol nezúčastniť, a zároveň je pre štát pragmatická, pretože sa vynúti plnenie od nezúčastneného voliča za nevyužité lístky, priestory, iné organizačno-technické záležitosti a aj isté vyrovnanie za márne uplynutý čas členov volebnej komisie, ktorí mu pred aktom voľby poskytujú súčinnosť (vydanie hlasovacieho lístka, poučenie) a sú platení z verejného rozpočtu.
Na záver si treba ešte uvedomiť, či neúčasť občanov na voľbách je prejavom protestu, alebo len výsledkom ľahostajnosti či lenivosti. Ak by aj bola neúčasť prejavom protestu, volebná povinnosť nijako nebráni právu tento protest vyjadriť, napr. formou spomenutých bielych lístkov. Ak je však neúčasť zapríčinená lenivosťou alebo ľahostajnosťou, potom sa spýtajme, prečo občan tak vehementne bojuje za svoje výhody a práva od štátu, ale pritom sám svojou neúčasťou vo voľbách svoj štát ignoruje? A je vôbec takýto stav v demokracii udržateľný? Čím menej voličov sa zúčastní na voľbách, tým je mandát slabší, a kandidátovi stačí získať oproti celku naozaj len minimum hlasov pre ustanovenie do funkcie. Tak by veci verejné ovplyvňovala len menšina, napriek tomu, že v demokracia je vláda ľudu „založená na práve každého podieľať sa na rozhodovaní o spoločných záležitostiach. Ak sú do rozhodovania o spoločných záležitostiach začlenení všetci, ktorých sa dôsledky rozhodnutí týkajú, rozložia sa pozitívne i negatívne dopady rovnomerne, aby nikto nezískaval len samé výhody alebo len samé nevýhody.“(23) A, naopak, čím menej ľudí sa týchto rozhodovacích procesov zúčastňuje, tým demokracia upadá, a nevylučujeme, že v budúcnosti v záujme jej oživenia (obnovenia) bude volebnú povinnosť nutné zaviesť.
Autor: Mgr. Vladislav Birás
Katedra právnych dejín, Právnická fakulta Univerzity Komenského
(1) BRÖSTL, A. – DOBROVIČOVÁ, G. – KANÁRIK, I: Základy štátovedy. Košice: UPJŠ, 2000, s. 78.
(2) Pozri čl. 73 ods. 2 Ústavy SR. „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“
(3) Jedinou politickou silou a nie jednou, pretože jediná politická moc v spoločnosti (štáte) znamená výlučnú, absolútnu moc, teda že okrem nej nijaká iná moc nie je v štáte legálna. V takomto štáte s jedinou politickou mocou voľby strácajú svoj primárny aj sémantický význam a v demokratických štátoch je takáto situácia nereálna. Naproti tomu, výkon politickej moci jednou politickou silou predstavuje situáciu reálnu, keď jedna z viacerých politických síl (napr. politická strana) vyhrá voľby s nadpolovičnou väčšinou hlasov zúčastnených oprávnených voličov, čiže získa takú občiansku podporu, že pre výkon politickej moci nepotrebuje okrem seba samej nikoho iného, a súčasne takýto výkon je legitímny aj legálny.
(4) Hoci v niektorých spoločenských situáciách a pri rozhodovaní o nich musíme smutne dať za pravdu aforizmu slovenského historika a archeológa Rudolfa Iršu, že „väčšina sa mýli najčastejšie.“.
(5) OTTOVÁ, E. Teória práva. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 152;
ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997, s. 168.
(6) K tomu pozri napr. POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 60 - 65.
(7)Už v samotnej Ústave SR nájdeme úpravu niekoľkých druhov ustanovovania kandidátov do funkcií, či voľby: v čl. 2, 31 a 67 vo všeobecnosti, čl. 30 ako základné, politické právo, čl. 61 týkajúci sa Najvyššieho kontrolného úradu SR, čl. 69 obecného zastupiteľstva, starostu obce, zastupiteľstva vyššieho územného celku a jeho predsedu, čl. 73, 74, 76, 77, 86 písm. i) Národnej rady SR, čl. 89 a 90 predsedu a podpredsedov Národnej rady SR, čl. 93-100 referenda ako priamej voľby občanmi, čl. 101, 102 písm. c), g), h), s) a t), 103, 105 a 106 prezidenta SR, čl. 110, 111, 116, 119 písm. m) vlády SR, čl. 134 a 139 ústavných sudcov, čl. 141a Súdnej rady SR, čl. 145 sudcov, čl. 150 a 151 generálneho prokurátora a prokurátorov, čl. 151a verejného ochrancu práv a čl. 154-154b upravujúce právny prechod volených funkcií v súvislosti zo zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na Slovenskú republiku ako nástupnícky štát.
(8) ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin : Matica slovenská, 1997, s. 164 a nasl.
(9) Pozri napr. § 26 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskor-ších predpisov; § 27 zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších pred-pisov; § 24 zákona č. 303/2001 Z. z. o voľbách do samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(10) FILIP, J. Základní otázky volebního práva v ČSFR. Brno: Masarykova univerzita v Brne, 1992, s. 41.
(11)KELSEN, H. Allgemeine Staatslehre. Berlín: [s. n.], 1925, s. 361.
(12) KRESÁK, P. a kol. Občan a demokracia. Bratislava: Minority Rights Group – Slovakia, 1997, s. 63.
(13) (CIBULKA, Ľ. Demokracia. In POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 64.
(14) FILIP, J. – SVATOŇ, J. – ZIMEK, J. Základy státovědy. Brno: Masarykova univerzita v Brne, 1992, s. 125.
FILIP, J. Základní otázky volebního práva v ČSFR. Brno: Masarykova univerzita v Brne, 1992, s. 31.
KREJČÍ, P. a kol. Kniha o volbách. Praha: Victoria Publishing, 1994, s. 334.
(15) SVÁK, J. – CIBULKA, Ľ. Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava: BVŠP, 2006, s. 113.
(16) Pozri ustanovenie § 9 a 14 zákona č. 121/1920 Zb., ktorým sa vydáva Ústavná listina Československej republiky a čl. IV ods. 2 ústavného zákona č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky.
(17) Aktívne volebné právo podľa ustanovenia § 2 zák. čl. V/1848 patrilo občanom ríše s výnimkou žien (cenzus pohlavia), ktorí dosiahli vek 20 rokov (vekový cenzus), neboli trestne stíhaní za vymenované trestné činy, vlastnili majetok určitej výšky (majetkový cenzus) alebo pôsobili v určitej profesii (profesijný cenzus). Po prijatí zák. čl. XXXIII/1874 bolo ešte aktívne volebné právo obmedzené občanom, ktorí mali nedoplatky na daniach, osobám pod otcovskou, poručníckou alebo zamestnávateľskou mocou, vojakom, príslušníkom finančnej a colnej stráže, policajtom, žandárom, osobám odsúdeným na trest odňatia slobody, osobám vo vyšetrovacej väzbe a v konkurze.
(18) Podľa oficiálnych výsledkov Štatistického úradu SR sa volieb do Národnej rady SR v roku 2012 zúčastnilo 59,11 % oprávnených voličov, prvého kola voľby prezidenta SR v roku 2009 sa zúčastnilo 43,63 % voličov, volebná účasť vo voľbách do orgánov vyšších územných celkov bola v jednotlivých krajoch v rozpätí od 19,46 % (v Bratislavskom kraji) do 27,06 % (v Banskobystrickom kraji) a volieb do Európskeho parlamentu v roku 2009 sa zúčastnilo len 19,64 % oprávnených voličov, čo bola najnižšia účasť v Európskej únii.
(19) ČURILA, D. Volebná povinnosť – vrchol etatizmu? [online] 4.2.2007 (cit. 28.11.2010). Dostupné na inter-nete: http://www.postoy.sk/node/471 >
(20) K tomu bližšie pozri FILIP, J. Základní otázky volebního práva v ČSFR. Brno: Masarykova univerzita v Brne, 1992, s. 91 a nasl.
(21) Volebnú povinnosť zakotvovali ustanovenia § 6 zákona č. 123/1920 Zb. z. a n., ktorým sa vydáva poriadok volenia do poslaneckej snemovne, § 11 zákona č. 67/1946 Zb. o voľbách do ústavodarného Národného zhromaždenia a § 16 zákona č. 75/1948 Zb. o voľbách do Národného zhromaždenia.
(22) Podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov voľby sa konajú na celom území Slovenskej republiky v jeden deň v sobotu. Voľby sa konajú v určený deň od 7.00 do 22.00 hodiny. Ak to miestne podmienky vyžadujú, môže starosta určiť začiatok hlasovania na skoršiu hodinu, najviac však o dve hodiny.
(23) Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch (A – L). Martin: Agentúra Cesty, s.r.o., 2006, s. 268.