Law on the use of languages of national minorities in the light of its daily use

Abstrakt: Jedným z najdôležitejších, ak nie najdôležitejším rozlišovacím kritériom vo vzťahu k príslušnosti k národu, či národnostnej menšine je jazyk. Práve preto si jazyk zaslúži už priamo zo zákona výnimočnú ochranu. Ak hovoríme o ochrane jazyka v štáte, nemáme na mysli výlučne ochranu štátneho jazyka, ale aj jazykov regionálnych či menšinových. Tomu ako je tento problém riešený v Slovenskej republike sa bude venovať tento odborný článok.
Kľúčové slová: národnostná menšina, jazyk národnostnej menšiny, používanie jazyka národnostných menšín, právo

Abstract: One of the most important, if not the most important, distinguishing criterion in relation to belonging to a nation or a national minority is language. This is why the language deserves exceptional protection from the law. When talking about the protection of language in the state, we do not mean exclusively the protection of the state language, but also of regional or minority languages. This article discusses how is this problem solved in Slovak republic.

Key words: national minority, language of national minority, application of minority language, right

Úvod

Predtým než sa dostaneme k rozboru konkrétnych práv vyplývajúcich zo zákona o používaní jazykov národnostných menšín, považujeme za nutné ozrejmiť jeho vzťah voči zákonu o štátnom jazyku, ktorý sa môže na prvý pohľad zdať prinajmenšom mätúci. Ústava SR v čl. 6 ods. 1 stanovuje, že na území SR je štátnym jazykom slovenský jazyk. V ods. 2 toho istého článku dopĺňa, že používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Čl. 34 ods. 2 Ústavy zasa deklaruje, že „Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj a) právo na vzdelanie v ich jazyku, b) právo používať ich jazyk v úradnom styku“. Po prijatí zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky sa predmetom sporu, ktorý rozhodol až Ústavný súd SR, stalo práve znenie ustanovenia Čl. 34 ods. 2 písm. b) Ústavy SR. Podľa prieskumu Ústavného súdu SR, ustanovenie zákona 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku je v priamej súvislosti s Ústavou SR a upravuje „používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku“. V § 1 ods. 1 uvádza, že „štátnym jazykom na území Slovenskej republiky je slovenský jazyk a má prednosť pred ostanými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“ a v poznámke č. 1 sa odvoláva na čl. 6 ods. 1, kde výslovne uvádza, že „zákon neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony“. Čl. 34 ústavy príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín nepriznáva základné právo, ktorému by zodpovedala povinnosť zákonodarcu (štátu) „zrovnoprávniť“ právne postavenie jazyka menšiny alebo etnickej skupiny s právnym postavením „väčšinového“ jazyka, kedy by došlo k rovnocennému používaniu ako oficiálneho (väčšinového) jazyka i menšinových jazykov. Jednotlivé ustanovenia zákona o štátnom jazyku (vrátane § 3 ods. 1) by sa dostali do nesúladu s čl. 34 ústavy vtedy, ak by sa zákon o štátnom jazyku napriek výslovnému zneniu § 1 ods. 4:

• obracal na príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín, alebo
• obracal sa na nich nepriamo ako na občanov Slovenskej republiky,
• prikazoval im používať štátny jazyk,
• prikazoval im používať štátny jazyk aj v oblasti, kde im čl. 34 ústavy garantuje používanie jazyka národnostných menšín alebo etnických skupín bez akejkoľvek výnimky v prospech jazyka národnostnej menšiny a etnickej skupiny.

V procese prípravy novely zákona o štátnom jazyku z roku 2009 sa vo vzťahu k týmto dvom zákonom uvažovalo o uplatnení princípu lex specialis derogat legi generali, čiže v tých ustanoveniach, ktoré upravujú tie isté vzťahy by sa uplatnila špeciálna právna úprava. Napokon zo schváleného znenia zákona vyplýva, že na používanie jazykov národnostných menšín sa vzťahuje iný zákon, a to vtedy, ak tento (zákon o štátnom jazyku) zákon neustanovuje inak, pričom to robí hneď vo viacerých ustanoveniach. Týmto zákonom je zákon č. 184/1999 Z.z. o používaní jazykov národnostných menšín, ktorý naposledy prešiel novelizáciou v roku 2011, ktorá priniesla hneď niekoľko významných zmien.

Rozbor jednotlivých možností používania jazyka národnostných menšín

Právo používať jazyk národnostnej menšiny je viazané na územie obce, ktorá sa nachádza v zozname vydanom nariadením vlády Slovenskej republiky, a v ktorej „občania Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine a majú trvalý pobyt v danej obci, tvoria podľa dvoch po sebe nasledujúcich sčítaniach obyvateľov v obci najmenej 15 % obyvateľov“. Podotýkame, že v zmysle vyššie spomínaného zákona sa dva po sebe nasledujúce sčítania obyvateľov myslia tie, ktoré budú nasledovať po vyhlásení výsledkov sčítania obyvateľov z r. 2011. Na základe tohto ustanovenia došlo len k minimálnemu posunu v možnosti používať jazyk národnostnej menšiny, pretože predtým platné nariadenie vlády SR z roku 1991 vychádzalo síce z kvóra 20-tich percent obyvateľov hlásiacich sa k národnostnej menšine, ale ako je z najaktuálnejších výsledkov sčítania obyvateľov zrejmé, len v prípade maďarskej národnostnej menšiny sa počet jej obyvateľov znížil o 100 000. Možno teda konštatovať, že status quo ostal zachovaný, pretože zo zoznamu môžu dvojjazyčné obce vypadnúť najskôr v roku 2041 (ak podľa výsledkov troch po sebe nasledujúcich sčítaní obyvateľov po 1. júli 2011 občania Slovenskej republiky, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine a majú trvalý pobyt v danej obci, ani jedenkrát netvoria v obci najmenej 15 % obyvateľov.), pričom do zoznamu sa nové obce môžu dostať najskôr v roku 2021. Ak by sa kvórum posunulo na 10% znamenalo by to prínos najmä v obciach s rusínskou národnostnou menšinou. V zmysle tohto zákona je orgán verejnej správy v obci podľa § 2 ods. 1 je povinný vytvárať podmienky na používanie jazyka menšiny podľa tohto zákona a osobitných zákonov. Tento paragraf by sa dal vysvetliť aj tak, že v obci kde počet príslušníkov národnostnej menšiny nedosahuje 20% je používanie jazyka národnostnej menšiny dobrovoľné, v obciach podľa § 2 ods. 1 je však vytvorenie podmienok na jeho používanie povinné. Zároveň sa však zákon nezmieňuje o tom, akým spôsobom má byť táto povinnosť splnená, či zamestnancom alebo tlmočníkom. Z praxe môžeme potvrdiť, že v obciach, ktorých sa táto povinnosť týka sú schopné si ju bez problémov plniť. Na potvrdenie vyššie uvedeného sa žiada spomenúť aj znenie § 2 ods. 8, ktorý zaviedol fakultatívnu možnosť v ústnom styku používať jazyk národnostnej menšiny, ak s tým súhlasí zamestnanec orgánu a osoby zúčastnené na konaní. Je len na konkrétnom úrade, či zabezpečí komunikáciu v jazyku menšiny aj v písomnom styku.

Novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín zaviedla aj úplne nové znenie, ktorým na jednej strane zaviazala orgán verejnej správy a jeho zamestnancov používať v úradnom styku štátny jazyk a za podmienok ustanovených týmto zákonom a osobitnými zákonmi aj jazyk menšiny, avšak hneď v nasledujúcej vete túto povinnosť neguje vetou „Orgán verejnej správy a jeho zamestnanci nie sú povinní ovládať jazyk menšiny“. Toto podľa nášho názoru nešťastné ustanovenie sa prieči duchu zákona a povinnosti vytvárať podmienky na používanie jazyka národnostnej menšiny. Podľa Lanstyáka (1999) zákon na jednej strane dáva za povinnosť komunikovať v štátnom jazyku, používanie jazyka menšiny však stavia na úroveň možného a právo mení na milosť. Takto koncipované znenie uvedeného paragrafu reálne ohrozuje právo na používanie jazyka národnostných menšín garantovaného týmto zákonom.

Ďalším nedostatkom tohto zákona, podporujúcom tvrdenia o jeho nedokonalosti je znenie § 2 ods. 3 tretia veta „Orgán verejnej správy vytvorí podmienky na uplatnenie práva podľa prvej vety adekvátnym spôsobom, pričom si môže určiť časový priestor na vybavovanie vecí v jazyku národnostnej menšiny“. Z tohto je zrejmé, že adekvátny spôsob je neurčitý právny pojem nezabezpečujúci právnu istotu používania jazyka menšín kedykoľvek a kdekoľvek, zároveň vytváranie „časového priestoru na vybavovanie vecí v jazyku národnostnej menšiny“ zvádza k myšlienke vytvárania akýchsi „ordinačných hodín“ pre príslušníkov národnostnej menšiny. Uvedomujeme si, že v praxi je tento problém čisto hypotetický, pretože vytváranie druhej kategórie občanov z príslušníkov národnostných menšín je v obciach podľa § 2 ods. 1 politicky takmer nepriechodné. Kvalitatívne podstatne lepší rozmer má veta „Orgán verejnej správy zabezpečí informáciu o možnostiach používania jazyka menšiny v sídle orgánu verejnej správy na viditeľnom mieste“. Podstatné to môže byť vo vzťahu k občanom, ktorý pri styku s orgánom verejnej správy nepoužívajú jazyk menšiny z dôvodu neznalosti tohto práva. Zákon zároveň zavádza aj sankcie za rôzne porušenia povinností z neho vyplývajúce (§ 7b). Za negatívum tohto zákona, ktoré neodstránila ani novela zákona z r. 2011 je, že obce ani orgány obce podľa § 2 ods. 1 nemôžu komunikovať v úradnom styku navzájom v jazyku menšiny.

Otázne je však aj využitie tohto práva v praxi. Toto právo sa vzťahuje výlučne na vnútorné dokumenty obce (najmä zápisnice, uznesenia, štatistiky, evidencie, bilancie, informácie určené pre verejnosť a agenda cirkví a náboženských spoločností určená pre verejnosť okrem matriky). Zákon okrem používania jazykov národnostných menšín v ústnej komunikácii zaručuje jeho používanie aj v komunikácii písomnej, ktorej zabezpečenie podľa nášho názoru je oveľa menším problémom než jej zabezpečenie v ústnej podobe. Každý úrad v obci ktorej sa to týka, disponuje aspoň jedným zamestnancom, ktorý hovorí jazykom menšiny. Ten má všeobecnú 30 dňovú lehotu na vybavenie daného podnetu, čo sa javí ako dostatočná lehota na to, aby bol podnet vybavený správne a úplne aj v jazyku menšiny. Pozrime sa ako samotný zákon upravuje túto problematiku : „Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, má právo v obci2a) podľa odseku 1 komunikovať v ústnom a písomnom styku pred orgánom miestnej štátnej správy, orgánom územnej samosprávy a územnou samosprávou zriadenou právnickou osobou (ďalej len „orgán verejnej správy“) vrátane predkladania písomných listín a dôkazov aj v jazyku menšiny a orgán verejnej správy poskytne odpoveď na podanie napísané v jazyku menšiny okrem štátneho jazyka aj v jazyku menšiny s výnimkou vydávania verejných listín, pričom táto výnimka sa netýka verejných listín podľa odsekov 4 a 5“

„Rozhodnutie orgánu verejnej správy v správnom konaní3) v obci podľa odseku 1 sa v prípade, ak sa konanie začalo podaním v jazyku menšiny alebo na požiadanie, vydáva okrem štátneho jazyka v rovnopise aj v jazyku menšiny. V pochybnostiach je rozhodujúci text rozhodnutia v štátnom jazyku“.

„Rodný list, sobášny list, úmrtný list, povolenia, oprávnenia, potvrdenia, vyjadrenia a vyhlásenia v obci podľa odseku 1 sa na požiadanie vydávajú dvojjazyčne, a to v štátnom jazyku a v jazyku menšiny. V pochybnostiach je rozhodujúci text verejnej listiny v štátnom jazyku“. Pôvodný zákon o používaní jazykov národnostných menšín z roku 1999 neobsahoval možnosť vydávania úradných dokumentov v jazyku menšiny, túto nedokonalosť zákona odstránila až novela z r. 2011, a to vyššie citovaným § 2 ods. 5. Keďže sa úradné doklady vydávajú dvojjazyčne, čo nevyhnutne môže viesť k interpretačným nejasnostiam, významným inštitútom sa stala akási „poistka“, v podobe vety, v pochybnostiach je rozhodujúci text verejnej listiny v štátnom jazyku. Toto ustanovenie má význam aj z toho dôvodu, že napríklad odborná terminológia maďarského jazyka je výrazne odlišná od tej, ktorú používajú príslušníci tejto národnostnej menšiny na Slovensku. (napr. termín „vecné bremeno“ sa na Slovensku prekladá doslovne ako „dologi teher“, pričom v maďarskej právnej terminológii toto slovné spojenie chýba a namiesto neho sa používa „jelzálog“). Zároveň je otázna aj jazyková vybavenosť pracovníkov úradov, ktorý by mali takéto rozhodnutia prekladať do jazyka menšiny. Z praxe môžeme potvrdiť, že o vydávanie rozhodnutí v jazyku menšiny je len minimálny záujem, aj občania preferujú úradné listiny v úradnom jazyku. Novela zároveň zaviedla aj nový inštitút v podobe sankcií, ak povinný orgán odmietne vydať úradné listiny aj v jazyku menšiny. Zákon zároveň zaväzuje orgány územnej samosprávy tlačivá vydávané vo vlastnej pôsobnosti vydať aj v jazyku menšiny. Dôležitým momentom vo vzťahu k požívaniu geografických názvov v jazyku menšiny bolo aj „implementovanie“ zákona č. 191/1994 o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín tzv. tabuľového zákona do zákona o používaní jazykov národnostných menšín (novelou z r. 2011). Táto novela zaviazala obce použiť na dopravných značkách označujúcich začiatok a koniec obce jej názov aj v jazyku menšiny, zároveň táto povinnosť pribudla aj pri označení budov orgánov verejnej správy a rozhodnutiach vydaných v jazyku menšiny. Predmetná novela zákona obsahovala ešte jeden významný prvok, a to zrušenie výnimky, ktorou sa v jazyku menšiny nemohli označiť obce pomenované po slovenských národných buditeľoch. Fakultatívne je v zmysle novely možné v jazyku menšiny označiť letisko, autobusovú zastávku, vlakovú stanicu, prístav, či ulice. V rozpore s realitou je aj ustanovenie § 7c ods. 4, kde „ § 2 ods. 6 sa nepoužije, ak sa označenie orgánu verejnej správy v jazyku menšiny zhoduje s názvom v štátnom jazyku“, pričom prinajmenšom v prípade rómskej národnostnej menšiny je toto ustanovenie zákona ignorované.

Jazyk národnostných menšín je možné používať aj na rokovaní obecného zastupiteľstva (poslanci bez obmedzení) ostatné osoby vtedy, ak s tým súhlasia všetci prítomní poslanci a starosta obce. Zákon zároveň určuje obci povinnosť zabezpečiť tlmočenie. Jeho spôsob je ponechaný na úvahu a možnostiam obce. Garantované jej aj právo na prijímanie a šírenie informácií v jazyku menšiny. Cúth (2013) pridáva ešte jeden postreh, a to, že v každom druhostupňovom správnom konaní sa zo zákona používa štátny jazyk, preto aj konanie na prvom stupni väčšinou prebieha v tomto jazyku.

Záver

Vo všeobecnosti by sa dalo konštatovať, že zákon o požívaní jazykov národnostných menšín dáva širokú paletu možností na ich používanie v každodennom styku. Otázne je, či s týmto právom aj občania patriaci k národnostným menšinám žijú. Skúsenosti z praxe hovoria, že skôr nie a týka sa to najmä písomného styku. Nie je to však problémom samotného zákona, ale najmä nedostatočnej znalosti občanov o možnosti používať jazyk menšiny v úradnom styku, či nedostatočnej znalosti odbornej terminológie, a to ani vtedy, ak sú na obci k dispozícii predtlačené formuláre v jazyku menšiny.

Autor: PhDr. Juraj Gyimesi

Literatúra:
CÚTH, Cs.: A kisebbségi nyelvhasználat jogi keretei és megvalósúlásának körülményei a szlovákiai helyi önkörmányzatokban 1999 és 2011 között, In: Tóth, K.: Nyelvi jogok, Fórum inštitút pre výskum menšín, Šamorín 2013.
LANSTYÁK, I..: Az 1999. Évi kisebbségi nyelvtörvény. Fórum Társadalomtudományi Szemle, Somorja 1999.