Social policy at local level in Sweden

Abstrakt: Švédska ústava ukladá verejnej správe osobitnú povinnosť podporovať sociálnu starostlivosť a zabezpečenie, čo sa významnou mierou týka aj obcí. V podmienkach unitárneho štátu obce v sociálnej sfére tesne spolupracujú s centrálnymi štátnymi orgánmi ako aj s krajmi. Pre výkon svojich úloh si pritom vytvárajú osobitné orgány, ktoré sú vo svojej činnosti len rámcovo viazané celým radom zákonov. Medzi nimi má kľúčové miesto zákon o sociálnych službách, ktorý vymedzuje základné formy sociálnej pomoci a rámcovo ukladá obciam úlohy v starostlivosti o deti, o starších občanov, o jednotlivcov a rodinu a o uchádzačov o azyl. Sociálna politika, vykonávaná prostredníctvom orgánov obcí, má predpoklad rešpektovania individuálnych potrieb a rešpektovanie osobnosti klienta.
Kľúčové slová: cieľové skupiny, komunálna sociálna politika, Švédsko, zákony

Abstract: The Swedish Constitution imposes specific duty on public administration to promote social welfare and security, which also significantly concerns municipalities. In the conditions of a unitary state the municipalities work closely in the social sphere with the central government authorities as well as the regions. To carry out its mission the municipalities may establish specific bodies that are in its action only marginally bound by a number of laws. Among them has a key place Social Services Act, which defines the basic forms of social assistance and marginally obliges municipalities to take care for children, elderly, individuals families and asylum seekers. Social Policy, carried out by means municipal authorities, has an premise to respect the individual needs and respect for the personality of the client.
Key words: taget groups, municipal social policy, Sweden, laws

Úvod

V 1. kapitole, § 2, ods. 2 švédskej ústavy sa deklaruje, že základným cieľom verejnej činnosti je osobné, ekonomické a kultúrne blaho jednotlivca, čo má konkrétne znamenať osobitnú povinnosť (särskilt ålliga) verejnej správy zabezpečovať právo na prácu, bývanie a vzdelanie a podporovať sociálnu starostlivosť a zabezpečenie (social omsorg och trygghet) a dobré životné prostredie. Tento základ švédskej sociálnej politiky a švédskeho chápania sociálnej spravodlivosti sa premieta do celého radu špecifík, charakterizujúcich jej vykonávanie všetkými orgánmi verejnej správy, vrátane obcí. Na národnej úrovni za plnenie týchto úloh zodpovedá predovšetkým Ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí (Socialdepartement). Výkon sociálnej politiky je v pôsobnosti štátnych agentúr, medzi ktoré patria najmä Štátny úrad sociálneho poistenia (Riksförsäkrinfverket), ktorý dohliada na všeobecné poistné pokladne (allmän főrsäkringskassan), Štátny úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci (Socialstyrelsen) a Švédska národná rada pre ústavnú starostlivosť (Statens institutionsstyrelse). Významná časť sociálnej politiky (s výnimkou štátneho sociálneho poistenia - Försakring) je vykonávaná regionálnou (kraje) a miestnou (obce) územnou samosprávou.

Vo Švédsku je 21 krajov a 290 obcí, ktorých organizačné usporiadanie a činnosti sa môžu čiastočne odlišovať. Vo všeobecnosti však platí, že za zdravotnú starostlivosť zodpovedajú kraje a sociálna starostlivosť je v kompetencii obcí (Phillips 2013: 81-82).

Otázky zdravotníctva sú potom predovšetkým v pôsobnosti krajov (lan). Preto kraje zodpovedajú aj za medicínsku rehabilitáciu, vrátane poskytovania technických kompenzačných pomôcok (vrátane – napríklad – tlmočníckych služieb pre nepočujúcich). Zo Zákona o zdraví a zdravotníckych službách (Hälso- och sjukvårdslagen) vyplývajú určité úlohy v sociálnej oblasti aj pre obce. Zdravotníctvo disponuje napríklad cca 5000 geriatrickými sestrami (hemsjukvård), cca 50 tisícami miest v liečebniach pre dlhodobo chorých (långvårdssjukhus), sieťou domov s ošetrovateľskou službou (sjukhem) atď. Najmä domy s ošetrovateľskou službou sa rýchlo rozvíjajú a fungujú buď ako ústredné, t.j. spojené s nemocnicami a podliehajúce pod zdravotníctvo a teda pod krajskú samosprávu, alebo ako miestne, spravované obcami. Na začiatku 90. rokov len 4% miest v liečebniach pre dlhodobo chorých spravovali súkromné subjekty, čo sa však v nasledujúcom období čiastočne zmenilo, najmä v tom, že v kontexte tzv. Ädel-reformy (o ktorej sa zmienime ďalej) od 1. 1 1992 prešla zodpovednosť za pobytové služby pre chronicky chorých starších ľudí na obce, zatiaľ čo špecializovanejšie vyšetrovacie, rehabilitačné a liečebné funkcie zostali v kompetencii krajov. Zároveň sa zmenil názov lekárskej špecializácie z medicíny dlhodobej starostlivosti (långvårdsmedicin) na geriatriu (geriatrik).

Do systému zdravotnej starostlivosti spadá aj Zákon o starostlivosti o drogovo závislé osoby (Lagen om vård av missbrukare i vissa fall).

Pokiaľ ide o starostlivosť o zdravotne postihnutých, z veľkej časti je zabezpečovaná centrálne – prostredníctvom Štátnej rady pre otázky zdravotne postihnutých (Statens handikappråd - SHR), ktorá je tiež vládnou agentúrou. Sú v nej zastúpené organizácie zdravotne postihnutých , vecne príslušné ministerstvá, Švédske združenie krajov, Švédske združenie obcí, organizácie zamestnávateľov a pod. Počet zdravotne postihnutých sa vo Švédsku odhaduje na 400 tisíc – toľko členov majú organizácie a spolky postihnutých. V každom kraji a obci sú vytvorené výbory pre zdravotne postihnutých.

Štát poskytuje finančné granty organizáciám zdravotne postihnutých: na celoštátnej úrovni pôsobí 30 ”strešných” organizácií, celkove je vo Švédsku cca 1200 organizácií a spolkov zdravotne postihnutých (čiže v priemere štyri v každej obci). Štát poskytuje však predovšetkým granty na krytie nákladov, vznikajúcich v súvislosti s poskytovaním služieb zdravotne postihnutým. Poskytuje príspevky napríklad aj neziskovej výrobnej organizácii SAMHALL, ktorá zamestnáva cca 30 tisíc zdravotne postihnutých v podnikoch, ktoré má táto organizácia v každom kraji (a v rámci kraja má v priemere 14 dielní) – príjmy z predaja výrobkov pokrývajú približne polovicu nákladov, druhú polovicu dopĺňa štát. Okrem toho však úrady práce poskytujú zdravotne postihnutým občanom pracovnú rehabilitáciu, rekvalifikácie, príspevky na úpravu pracovného miesta a na osobitné pracovné pomôcky, ako aj úhradu mzdy pre osoby, asistujúcich pri zamestnávaní zdravotne postihnutých (Dziubińska-Michalewicz, 1988, s. 24). Aj keď sa objavujú kritické hlasy, že Samhall si "vyberá" lepšie zamestnateľných zdravotne postihnutých, aj tak aktuálne (2021) stále zamestnáva cca 26 tisíc osôb so zdravotným hendikepom (Bezazzi 2021).

Pri podpore zo strany štátu najčastejšie ide o opatrovateľskú službu, prípadne aj dopravnú službu. Štát uhrádza obciam náklady na opatrovateľky, každej obci poskytuje určitý paušálny príspevok na každého poberateľa invalidného dôchodku a pod. Pokiaľ ide o dopravu, telesne postihnutý platí pri použití akéhokoľvek dopravného prostriedku len cenu, akú by platil pri použití vlaku II. triedy – 35% rozdielu ceny platí štát, zvyšok dopláca obec. Štát však poskytuje ťažko zdravotne postihnutým aj priame príspevky, ktoré im umožňujú získavať sociálnu pomoc od jej verejných či súkromných poskytovateľov (Role 2000, s. 44). prípadne reguluje vytváranie podmienok života pre adresátov sociálnej politiky aj inými nástrojmi: Od 70. rokov je vo Švédsku platný stavebný zákon v znení, podľa ktorého každá budova, novopostavená v krajine (nielen z verejných, ale aj zo súkromných prostriedkov), musí byť bezbariérová.

Organizačný rámec sociálnej politiky obcí

Obce (kommunen) vo Švédsku tak, ako ich poznáme dnes, sú výsledkom komunálnych reforiem, ktoré v tejto krajine prebiehali v niekoľkých etapách od polovice 20. storočia. Počas spomenutých reforiem došlo k amalgamizácii, t.j. k spojeniu niekoľkých malých obcí do jednej väčšej municipality, čím sa posilnil základný stupeň územnej samosprávy (Hamalová 2007: 122, Konečný – Konečný 2009:). Švédske obce súčasnosti sú administratívnymi jednotkami s priemerným počtom cca 35 tisíc obyvateľov, pričom niektoré z nich sa rozprestierajú na ploche viac ako desaťtisíc km2 (najväčšia obec Kiruna na severe Švédska má rozlohu 20 551 km2, čo je takmer 42 % územia SR) (Konečný 2012).

Činnosť obcí vo Švédsku sa riadi predovšetkým zákonom o obecnej samospráve (Kommunallag). Najvyšším orgánom obce je občanmi volené obecné zastupiteľstvo (kommunfullmäktige), ktoré jediné má právo rozhodovať vo veciach, kde vystupuje obec ako zmluvná strana, resp. kde to určuje zákon. Určuje predovšetkým celkovú stratégiu rozvoja obce, schvaľuje miestne dane a obecný rozpočet (pričom platí, že prostriedky z rozpočtu obce možno poskytnúť inej osobe – fyzickej alebo právnickej – len vtedy, keď to má oporu v zákone). Zastupiteľstvo podľa zákona rozhoduje o záležitostiach, týkajúcich sa zásadných otázok alebo inak dôležitých vecí obce, najmä cieľov a zásad činností, rozpočtu, daní a iných dôležitých finančných otázok, organizácie a činnosti komisií, volieb výborov a návrhu ich členov a náhradníkov, volieb auditorov a ich náhradníkov, základov finančného odmeňovania volených predstaviteľov, výročných správ a referend. Rozhoduje okrem iného aj o vytvorení jednotlivých komisií a volí ich členov. Všetky ostatné úlohy môže zastupiteľstvo zveriť do rozhodovacej pôsobnosti týchto komisií.

Komisie tvoria výlučne poslanci, preto môžu mať komisie aj rozhodovacie právomoci a zodpovedajú najmä za vecnú a odbornú stránku riadenia rôznych oblastí, čo je dôvod, na základe ktorého sú do nich volení poslanci s prihliadnutím na svoju odbornú kvalifikáciu. Sociálnu oblasť pokrýva v obci sociálna komisia (Socialnämnd), ktorej zákon o sociálnych službách (Socialtjänslag) ukladá v 3. hlave §1 "podrobne sa zoznamovať so životnými podmienkami v obci, ... informovať o sociálnych službách v obci, prostredníctvom činnosti spočívajúcej vo vyhľadávaní osôb ktoré potrebujú pomoc a iným spôsobom rozvíjať predpoklady pre kvalitné životné podmienky, zodpovedať za starostlivosť a služby, informácie, poradenstvo, podporu a ošetrovanie, finančnú pomoc a ďalšiu pomoc rodinám a jednotlivým osobám, ktoré to potrebujú". Prostredníctvom opatrovateľskej služby a dennej starostlivosti uľahčovať, aby potrebné osoby mohli bývať doma a mali kontakty so svojim okolím (Wija 2018).

V rôznych obciach pritom tieto výbory majú niekedy aj pri rovnakom zameraní rozdielne názvy, napr. Socialfőrvaltingen, Socialtjänsten, Vard och omsorg, Social service, Socialkontor atď. (Social 2002: 29).

Každá komisia zároveň riadi prácu vykonávanú pracovníkmi príslušných oddelení obecného úradu (kommunstyrelse), ktorý administratívne zabezpečuje chod obce. Komisia pre sociálne záležitosti riadi prácu vykonávanú pracovníkmi Oddelenia sociálnych vecí (Sveriges 2014). Obce si niekedy vytvárajú tiež komisie pre mládež, ktorý má na starosti okrem sociálnej starostlivosti o mládež aj školské otázky, inokedy si vytvárajú napríklad samostatný výbor pre pomoc starším občanom a pod. Aj oddelenie sociálnych vecí je často krát ďalej členené na rôzne úseky, kde každý úsek zodpovedá za konkrétnu činnosť (Philips 2013: 83). Jedným z takýchto úsekov je napríklad Úsek sociálnych vecí pre deti a mládež, ktorý zodpovedá za pestúnske rodiny, dočasné domovy, domovy starostlivosti alebo bývania a pod.

Legislatívny rámec sociálnej politiky obcí

Ako sme už spomenuli, sociálnu oblasť v pôsobnosti obcí upravuje niekoľko zákonov. Rozhodujúcim a najdôležitejším zákonom je zákon o sociálnych službách.

Zákon o sociálnych službách je len rámcovým zákonom, čo znamená, že obci iba ukladá povinnosť poskytovať sociálnu pomoc a podporu pre všetkých jej obyvateľov, nehovorí však o tom, aké typy služieb a opatrení má obec poskytovať. Obec sa teda sama rozhodne, akým spôsobom bude poskytovať a rozvíjať sociálne služby a ostatné opatrenia. Jedinou podmienkou je, aby jej konanie nebolo v rozpore s týmto zákonom (Philips 2013: 122-124).

Sociálna pomoc má byť k dispozícii každému, kto ju potrebuje. Zákon o sociálnych službách zveruje túto oblasť plne do pôsobnosti obcí. Pritom už v § 1 sa zdôrazňuje kľúčová rola sociálnych služieb v celej švédskej sociálnej politike, spočívajúca najmä v individuálnom charaktere ich poskytovania (na rozdiel od univerzalizmu systému sociálneho poistenia a štátnych dávok). Zákon o sociálnych službách ukladá obciam v rámci úloh ”povinného sektoru” vyplácať sociálne dávky a poskytovať inú sociálnu pomoc a tým plniť ciele ekonomického a sociálneho zabezpečenia, rovnosti životných podmienok a aktívnej účasti na živote obce. Zákon nestanovuje konkrétne parametre tejto pomoci - nestanovuje napríklad ani absolútne, ani relatívne výšku dávok, vytvára však rámec pre ich stanovenie miestnou vyhláškou (§ 6b).

Zákon o sociálnych službách je síce kľúčovým zákonom pre oblasť sociálnej pomoci v pôsobnosti obcí vo Švédsku, existuje tu však aj celý rad ďalších zákonov, ktoré sa dotýkajú sociálnej pomoci a ktoré – na jednej strane často (aj keď nie vždy) priamo obciam neukladajú nejaké osobitné úlohy (t.j. fakticky odbremeňujú obce prinajmenšom od povinnosti plnenia úloh, vyplývajúcich z týchto zákonov), na druhej strane obce môžu prevziať povinnosti, vyplývajúce z týchto zákonov, do svojho dobrovoľného sektora. Napríklad Zákon o osobitných službách pre osoby s intelektovým hendikepom ukladá povinnosti krajom, no obce môžu prevziať podľa čl. 7 tohoto zákona povinnosti, vyplývajúce z tohoto zákona do svojho dobrovoľného sektora pre osoby, trvalo žijúce na ich území. Môžu byť však na ne aj delegované (t.j. zahrnuté do povinného sektora) pre osoby trvalo alebo aj prechodne bývajúce na ich území na základe čl. 12 tohoto zákona: v takom prípade musí byť uzavretá medzi okresom a obcou uzavretá dohoda, ktorá ešte podlieha schváleniu štátom. Podobný mechanizmus sa týka aj zákona o podpore a službách pre osoby s funkčným postihnutím, ktorým sa rozšírila pôsobnosť krajov, vyplývajúca z predchádzajúceho zákona aj na osoby autistické a na ďalšie osoby s takými častými alebo trvalými fyzickými alebo mentálnymi poruchami, ktoré im znemožňujú viesť bežný spôsob života. Uvedený prístup je možný aj pri uplatňovaní zákona o osobnej asistencii.

Obce – ako si uvedieme ďalej – majú významné úlohy v starostlivosti o mládež, kde musia brať do úvahy aj zákon o rodičovstve a zákon o starostlivosti o mládež.

Obce v zmysle zákona o sociálnych službách plnia aj úlohy, týkajúce sa prisťahovalcov a tu zase musia rešpektovať zákon o cudzincoch.

Oblasti sociálnej politiky v pôsobnosti obcí

Rozvoj a poskytovanie sociálnych služieb by malo byť prispôsobené miestnym podmienkam. Existujú rôzne sociálno-kultúrne a ekonomické podmienky (vrátane zdrojov), ktoré musia brať obce do úvahy pri rozhodovaní o rozsahu a typoch poskytovaných služieb. Z toho dôvodu môže byť štruktúra sociálnych služieb a iných opatrení v jednotlivých obciach veľmi rozdielna.

Ako sme už uviedli, pôsobnosť obcí v sociálnej sfére vo Švédsku upravuje predovšetkým zákon o sociálnych službách, v znení, ktoré významne ovplyvnila novela z roku 2001. Vyššie uvedený zákon hovorí, že cieľom sociálnych služieb vo Švédsku je podporovať ekonomické a sociálne zabezpečenie, rovnosť životných podmienok a aktívnu účasť obyvateľov na živote spoločnosti, a to na základe demokracie a solidarity.

Pôsobnosť obcí v sociálnej sfére sa týka predovšetkým starostlivosti o deti, starostlivosti o starších občanov a o občanov zdravotne postihnutých, ale okrem toho zahŕňa aj programy pre ináč vymedzených jednotlivcov a rodiny. Obce majú pri plnení úloh v sociálnej oblasti relatívne veľkú voľnosť pri zosúlaďovaní zákonom stanovených cieľov so skutočnými potrebami vlastných občanov.

Formy sociálnej pomoci

Ako sme už uviedli vyššie, obce sú v zmysle zákona o sociálnych službách povinné vyplácať sociálne dávky a poskytovať inú sociálnu pomoc. V tomto smere posledné novely zákona viedli k niektorým zmenám, aj keď nie k zmene základnej filozofie tohoto zákona, ktorú vyjadruje jeho § 6: ”Každý kto nie je schopný zabezpečiť svoje potreby alebo získať možnosti pre ich uspokojenie, má od výboru pre sociálne veci nárok na podporu živobytia a na všeobecnú pomoc pre svoj život”.

Nárok na sociálny príspevok (socialbidrag) je v právnej úprave, platnej od 1. 1. 2002 zmenený jej rozdelením na podporu živobytia (§ 6b) a inú pomoc (§ 6f). Podpora živobytia pokrýva základné potreby jednotlivca a zahŕňa ”štátnu normu” – najnižšiu štandardnú čiastku, o ktorej rozhoduje každoročne vláda a ktorá pokrýva šesť položiek rozpočtu (jedlo, ošatenie a obuv, zábava a voľný čas, jednorazové tovary, zdravie a hygiena, noviny – telefón – TV poplatky) – plus niektoré individuálne podmienené výdavky (bývanie, spotreba elektriny v domácnosti, doprava do zamestnania a zo zamestnania, poistenie domácnosti, lekárska starostlivosť, urgentná zubná starostlivosť, okuliare, členské v odboroch alebo poistenie v nezamestnanosti). Ako doplnok k podpore živobytia má obec možnosť, nie však povinnosť, poskytnúť všeobecnú pomoc v inej forme (§ 6g), ako navýšenie na to, čo bolo nad rámec § 6b, napr. nábytok a vybavenie, splácanie dlžôb a väčšie zubolekárske zákroky. § 6 ustanovuje, že pomoc má zabezpečiť jednotlivcovi rozumný životný štandard. Koncepcia ”rozumného životného štandardu” nie je bližšie definovaná ani v zákone ani v prípravných prácach k zákonu. Musí byť odhadnutá na základe času a podmienok, za ktorých osoba žije s potrebou pomoci. Podľa zákona o sociálnych službách obce majú veľkú voľnosť ako budú v tejto veci konať a určovať platenie pomoci na základe rôznorodých miestnych podmienok a potrieb.

Vo Švédsku pritom neexistuje celoštátne zákonom stanovené životné minimum ani existenčné minimum. Od roku 1991 vyhlasuje Národný úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci (Socialstyrelsen) každoročne jednak hranice existenčného minima (jednu sadzbu pre určenie výživného, inú sadzbu pre účely oslobodenia od daní; nejde teda o existenčné minimum v zmysle zabezpečenia základných potrieb človeka), jednak hranicu životného minima, stanovenú pre potreby určovania sociálnych dávok pre deti vo veku 0-3 roky, 4-10 rokov a 11-20 rokov, pre dospelú osobu, žijúcu v spoločnej domácnosti, ďalej pre jednočlennú domácnosť a pre dvojčlennú úplnú domácnosť (manželov, druha a družky). Toto životné minimum je však iba odporúčané a miestne orgány ho používajú iba ako základ pre určenie životného minima pre ich teritórium. Toto miestne určené životné minimum je spravidla vyššie ako celoštátne odporúčané. Jeho finančné krytie pritom závisí od výnosov miestnych daní a poplatkov. Z takto stanovených sadzieb vychádza aj vykonávacie nariadenie k zákonu o sociálnych službách , ktorá v § 2 uvádza ”štátne normy” (riksnormen) pre ”prepočet primeraných nákladov” podľa typu domácnosti a veku jej členov – sú to však len sumy, z ktorých sa vychádza pri úhrade niektorých poskytovaných sociálnych služieb.

Pôvodná úprava sociálneho príspevku vychádzala z odporúčaných súm, ktoré stanovoval Štátny úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci (Socialstyrelsen), a ktoré mali len odporúčací charakter. Súčasná úprava dáva podpore živobytia, ktorej rozsah a výšku schvaľuje vláda, záväznejší charakter, pričom obciam ostáva určitá voľnosť aj pri rozhodovaní o tejto zložke niekdajšieho spoločného sociálneho príspevku. Na druhej strane obec už nie je ani odporúčaco viazaná pri rozhodovaní o druhej zložke – všeobecnej pomoci, poskytovanej v inej forme.

Z ďalších zmien, ktoré priniesla novela zákona o sociálnych službách novela, ktorá nadobudla účinnosť k 1. 1. 2002 (v niektorých ustanoveniach k 1. 7. 2002) priniesla niekoľko zásadných zmien, predovšetkým

• zvýšenie nárokov na odbornú prípravu a prax personálu, poskytujúceho sociálne služby, obsiahnuté v novom § 7a (Social 2000, s. 6);
• rozšírenie možnosti odvolania sa proti rozhodnutiu o poskytovaní služieb;
• nositelia sociálnej pomoci musia pripraviť plán starostlivosti o deti, umiestnené v alternatívnych zariadeniach (zariadeniach pestúnskej starostlivosti);
• obete násilia a ich príbuzní musia dostávať pomoc a podporu;
• nová úprava úhrad za služby pre staršie a postihnuté osoby;
• striktnejšia supervízia sociálnych služieb (Social 2002, s. 3).

Starostlivosť o deti

Zákon o sociálnych službách už v § 1 pripomína, že záujmy detí musia byť osobitne rešpektované. Osobitná pozornosť má byť venovaná ohrozeným deťom.

Starostlivosť o deti v pôsobnosti obcí sa v posledných tridsiatich rokoch značne rozšírila a v súčasnosti vytvára ucelený systém, ktoré zahŕňa jasle a škôlky (daghem, förskola) a obdobné služby v domácnostiach, prípravky pre všetky šesťročné deti (öppen förskola) a školské družiny pre deti vo veku 7-12 rokov (fritidshem). Osobitne sa v poslednom období rozšírilo súkromné opatrovanie detí, na ktoré obec poskytuje príspevok. Už v roku 1993 bolo približne 7 % všetkých zariadení a služieb pre deti realizovaných na súkromnej báze s takýmto príspevkom. Obce tu povinne (zo zákona, v rámci povinného sektoru) realizujú vládny program starostlivosti o deti, ktorých rodičia sú zamestnaní alebo študujú. Na realizáciu tohoto programu dostávajú obce štátne príspevky: poplatky za využívanie týchto služieb od občanov sú veľmi nízke (pohybujú sa okolo 10 %) a určujú si ich obce samé. Plán starostlivosti o deti musí byť schválený obecným zastupiteľstvom. Švédske právne predpisy dávajú obciam právo zaviesť, financovať a spravovať obecné príspevky na starostlivosť o deti (vårdnadsbidrag). Preto sa môže žiadosť jednotlivca preskúmať a schváliť len vtedy, keď obec rozhodne na základe právnych predpisov o zavedení príspevkov na starostlivosť o deti. Rodičia môžu o príspevky požiadať, ak majú pobyt v obci a dieťa je im zákonne zverené do opatery (Európska komisia 2012, s. 25)

Deväťdesiate roky znamenali presun výkonu týchto aktivít na ”alternatívne organizácie”, ako napr. spoločenstvá rodičov, spolky, cirkvi, nadácie – len v rozpätí rokov 1991 a 1993 sa tento proces uskutočnil vo viac ako 200 z 284 obcí. Počet obecných škôl, prevádzkovaných súkromnými subjektami, vzrástol z 83 v roku 1991 na 119 v roku 1992, na 169 v roku 1993 atď. (Riegler 1996). Podľa údajov Združenia švédskych nezávislých škôl sú aktuálne (v školskom roku 2020/2021) takéto základné školy (Friståendegrundskolor) v 185 z 290 švédskych obcí (Friskolornas riksförbund, 2021).

Starostlivosť o starších občanov

Švédsko je považované v rámci Európskej únie za lídra v oblasti služieb pre seniorov (Wija 2018). Dopomohla k tomu aj reforma v oblasti starostlivosti o starších ľudí (Ädelreformen) z roku 1992, ktorá zmenila stratégiu týchto služieb od pobytových na ambulantné a najmä domáce.

Už v 19. storočí začali vznikať vo Švédsku prvé chudobínce, kde končili aj mnohí seniori o ktorých sa nedokázali postarať ich príbuzní. Išlo o jednoduché budovy, ktoré zriaďovali farnosti: obyvatelia týchto príbytkov ich nevlastnili a mali k dispozícii len minimálnu výmeru pôdy pre vlastnú obživu. Zákon o pomoci chudobným z roku 1918 už ukladal obciam zriaďovať takéto zariadenia, ich obyvatelia však často boli naďalej nútení pracovať. Od roku 1947, keď sa v prvých povojnových rokoch začal uplatňovať Myrdalovský model sociálneho štátu, bola starostlivosť o seniorov orientovaná (okrem štátom organizovaného dôchodkového poistenia) predovšetkým na tradičné domovy dôchodcov, ale hnutie, vedené ľavicovým spisovateľom Ivarom Lo-Johannsonom, tento model kritizovalo, čo viedlo k vzniku alternatívneho riešenia, reprezentovaného domácou starostlivosťou o seniorov, ktorú začal poskytovať Červený kríž v Uppsale v roku 1950 čím začala vznikať aj profesionálna pomáhajúca profesia domácich asistentov. Táto tendencia sa však rýchlo začala presadzovať: zatiaľ čo v roku 1960 bol u osôb vo veku 80 a viac rokov pomer tých, čo boli v domovoch dôchodcov a tých ktorým bola poskytovaná domáca opatrovateľská služba 2:1, v roku 2010 bol už tento pomer opačný. Najmä v 90. rokoch v dôsledku už spomínanej reformy z roku 1992 sa tento proces deinštitucionalizácie ešte viac urýchlil, okrem iného aj tým, že obce mohli začať zapájať do poskytovania týchto služieb aj súkromných poskytovateľov. Ich vzájomná konkurencia síce môže viesť k vyššej kvalite poskytovaných služieb ale nie vždy je skutočná konkurencia k dispozícii. Aj rozsah tohto javu sa v jednotlivých obciach líši. Napríklad v Štokholme je podiel súkromných spoločností v oblasti starostlivosti významný, zatiaľ čo v Göteborgu stále dominujú verejní poskytovatelia. Navyše, v týchto podmienkach hrozí riziko vzniku významnejších rozdielov v kvalite poskytovaných služieb, čo je v rozpore so švédskym chápaním sociálnej spravodlivosti. Presadila sa zásada, že príjemca sociálnych služieb si môže sám slobodne vyberať poskytovateľa a súkromní poskytovatelia, ktorí nedostávajú úhrady z verejných zdrojov, si môžu uplatňovať od roku 2007 daňové úľavy. Poskytovanie služieb v domovoch dôchodcov je síce na ústupe, ale v dôsledku vyššej finančnej náročnosti spotrebováva naďalej až dve tretiny objemu prostriedkov, ktoré vynakladajú obce na túto činnosť, zatiaľ čo služby poskytované v domácnostiach seniorov spotrebovávajú len jednu tretinu. Dochádza tiež k veľkej diferenciácii v miere a objeme poskytovaných služieb: od domovov a penziónov pre dôchodcov a domov s opatrovateľskou službou, cez denné centrá a domácu starostlivosť poskytovanú v objeme od návštev asistenta niekoľkokrát denne až po raz týždenne (s priemerom okolo sedem hodín týždenne) až po služby, zamerané na poskytovanie tých prác, pri ktorých ešte aj inak sebestačným seniorom hrozí napríklad riziko úrazu (výmena žiaroviek, vešanie záclon a pod.). Všeobecne sa pri uplatňovaní nároku na čerpanie takýchto služieb odstúpilo od kritérií príjmových či striktne medicínskych a posudzuje sa miera potreby konkrétnej služby. Posudzuje ju kvalifikovaný sociálny pracovník ako manažér sociálnych služieb. Pri majetnejších senioroch sa uplatňuje určité minimálna finančná spoluúčasť na úhrade nákladov týchto služieb, ale verejné zdroje aj tak pokrývajú až 95 % týchto nákladov, zatiaľ čo súkromné len cca 5 %. verejné zdroje takto predstavujú cca 3.5 % HDP, vynakladaných na celú dlhodobú starostlivosť (Brodin 2005, Bakalarczyk 2017, Európska komisia 2012).

Reforma lepšie prepojila zdravotnú a sociálnu starostlivosť o seniorov, hoci nevytvára samostatný systém dlhodobej starostlivosti, odstránili sa však nedostatky v koordinácii medzi zdravotnými službami (poskytovanými krajmi) a sociálnymi službami (poskytovanými obcami), napríklad tým, že stredný zdravotnícky personál, ktorý predtým patril do pôsobnosti krajov, v prípade jeho zamestnávania v zariadeniach pre seniorov prešiel pod pôsobnosť obcí (Edebalk 2021).

Do rámca sociálnych služieb, poskytovaných obcou pre seniorov, patria aj potrebné stavebné úpravy v ich bývaní a inštalácia bezpečnostných a signalizačných zariadené: seniori majú možnosť bez ohľadu na svoju príjmovú situáciu požiadať obec o dotáciu, plne pokrýbahúcu náklady na takéto úpravy.

Ďalšou rozšíreniu sociálnou službou, ktorú využívajú predovšetkým seniori, je rozvoz stravy: poskytuje sa na základe žiadosti a priznanie neschopnosti samostatne si pripraviť resp. doniesť jedlo. Úhrada za takto poskytované jedlo neprekračuje 10 % nákladov, dve tretiny obcí takto zabezpečuje stravovanie dôchodcov z verejných stravovacích zariadení, jedna tretina zo súkromných, v niektorých obciach s väčším územím sa takto distribuuje strava, ktorá je tepelne upravovaná ešte v domácnosti príjemcu (Bakalarczyk 2007).

Starostlivosť o starších občanov v pôsobnosti obcí upravuje §§ 19 – 20a zákona o sociálnych službách. Úlohy obcí sú aj v tomto prípade formulované všeobecne. V § 19 sa uvádza, že sociálne výbory majú pôsobiť na to, aby starší ľudia mali možnosť žiť a bývať samostatne a v zabezpečených podmienkach a pri rešpektovaní ich vlastného rozhodovania a integrity. V § 20 sa uvádza, že sociálne výbory dbajú, aby starší ľudia mali dobré obydlie, mali dostatok podpory a pomoci (stöd och hjalp) vo svojich domoch, ako aj iné uľahčujúce služby (lättåtkomling service). Obce zriaďujú osobitné formy bývania so službami a starostlivosťou pre starších ľudí, ktorí potrebujú osobitnú opateru. Starostlivosť o starších občanov v pôsobnosti obcí sa teda týka predovšetkým podpory ich bývania v zmysle možnosti využívania služieb, viazaných na ubytovanie v domovoch dôchodcov, alebo poskytovaných v iných ucelených objektoch (domoch s opatrovateľskou službou, v chránenom skupinovom bývaní a pod.) či v ich domácnostiach.

Základnou snahou je dosiahnuť, aby starší človek mohol čo najdlhšie žiť vo svojom doterajšom byte. Takto žije 92 % seniorov, z toho polovica vo vlastných domoch a bytoch. Pre týchto občanov je určená najmä opatrovateľská starostlivosť, ktorá je však v rôznych obciach rozdielna. Opatrovateľská služba je poskytovaná aj večer, v noci alebo počas víkendov. Počet osôb, ktorým je opatrovateľská služba poskytovaná, klesá – najmä klesá počet osôb, ktorým bola poskytovaná v rozsahu 1-2 hodín týždenne. Naproti tomu rastie počet hodín poskytovania opatrovateľskej služby a narastá aj podiel najstarších príjemcov tejto služby. Rozširuje sa aj sortiment činností, poskytovaných v rámci opatrovateľskej služby: okrem pomoci pri nákupoch, varení, praní, upratovaní a osobnej hygiene zahŕňa aj rozvoz stravy, ale aj odpratávanie snehu či kadernícke služby. Úhrada za opatrovateľskú službu je závislá od výšky príjmu. Obce sú zodpovedné za ponuku kvalifikovaných opatrovateliek a opatrovateľov.

Obce vytvárajú v miestach vyššej koncentrácie bývajúcich seniorov pre nich denné centrá, v ktorých sa tieto služby (stravovanie, kadernícke služby a pod.) poskytujú – sú však zároveň akousi obdobou našich klubov dôchodcov. Treba ich však odlišovať od centier dennej starostlivosti (dagcenter), ktoré slúžia pre celodennú starostlivosť o starších občanov najčastejšie s mentálnymi poruchami. Posledne uvádzané sú platené, hoci poplatky od klientov pokrývajú len cca jednu tretinu nákladov.

Až pre 8 % seniorov sú k dispozícii miesta v ústavných zariadeniach. Ak vezmeme do úvahy kapacity liečební pre dlhodobo chorých a domovov s ošetrovateľskou službou, v pôsobnosti obcí je najmä zriaďovanie domovov dôchodcov (ålderdomshem), ktorých je cca 900, t.j. v priemere viac ako tri na jednu obec. Je v nich okolo 45 000 miest (jedno miesto na 200 obyvateľov). Väčšina obyvateľov domovov býva samostatne v izbách s výmerou 10 – 15 m2, s vlastným hygienickým uzlom. Môžu si ich zariadiť vlastným nábytkom. Strava sa podáva spoločne, opatera je poskytovaná nepretržite.

Okrem domovov dôchodcov sú stále populárnejšie penzióny pre dôchodcov, ktoré takisto zriaďujú obce. Rádovo je ich vo Švédsku cca tisíc, žije v nich vyše 40 tisíc seniorov. Je v nich od 20 do 100 obytných jednotiek, každá s jednou až troma izbami, kuchynkou a kúpeľňou.

Obce tiež podporujú dopravnú službu pre starších občanov a prevádzkujú denné centrá, v ktorých sú pre starších ľudí vytvorené podmienky pre ich aktivitu a terapiu.

Od 1. 7. 2002 sa zmenil systém platieb za sociálne služby pre starších (ale zároveň aj pre zdravotne postihnutých) občanov: predchádzajúci systém bol založený na princípe, že platby boli závislé na výške dôchodku, nesmeli však v úhrne prekročiť 70 % dôchodku. Základom je zachovanie minimálnej ”rezervnej sumy” (főrbehållsbelopp) pre krytie individuálnych životných nákladov. Mesačný úhrn poplatkov za služby poskytované v domácnostiach alebo zo zariadení sociálnej starostlivosti, preto nesmie prekročiť stanovenú sumu, pričom rezervná suma má pokrývať jedlo, ošatenie a obuv, zábavu, jednorazové tovary, hygienu, noviny, telefón, TV poplatky, nábytok a zariadenie bytu, spotrebu elektriny v domácnosti, cestovné, ambulantnú lekársku a zdravotnú starostlivosť. lieky a zubná starostlivosť. Rezervná suma nemusí pokrývať starostlivosť, poskytovanú obcou, pomoc a služby alebo nájomné.

"V marci 2018 poberalo domácu starostlivosť 167 971 osôb vo veku 65 a viac rokov. To sa rovná približne 8 % švédskej populácie vo veku 65 rokov a viac a 23 % populácie vo veku 80 rokov a viac. V roku 2017 bolo 23 % domácej starostlivosti zaobstarávanej neverejnými poskytovateľmi a 77 % domácej starostlivosti bolo zaobstarávanej verejnými poskytovateľmi sociálnych služieb" (Ďurinová 2019, s. 21).

Starostlivosť o jednotlivca a rodinu

Starostlivosť o jednotlivca a rodinu v pôsobnosti obcí znamená, že obce sú povinné poskytovať pomoc tým, ktorí si sami nedokážu takúto pomoc zabezpečiť sami. Sociálna pomoc pre týchto adresátov sa môže realizovať formou finančnej alebo hmotnej pomoci rôzneho druhu. V zmysle zákona o sociálnych službách má byť táto pomoc poskytovaná v záujme zabezpečenia ”rozumnej životnej úrovne”. Najčastejšie ide o poskytovanie sociálneho príspevku ako dávky sociálnej pomoci (socialbidrag). Poskytuje sa na základe žiadosti občana. Obec testuje jeho skutočné príjmové a majetkové pomery a príspevok je poskytovaný vo výške rozdielu medzi miestne stanoveným životným minimom a skutočným príjmom počas obdobia, keď sú príjmy občana nedostatočné. Sociálny príspevok sa poskytuje bez časového ohraničenia, každému, kto má legálny trvalý pobyt na území Švédska. Švédske štátne občianstvo nie je podmienkou. Príspevok sa poskytuje rodine ako celku. Predpokladá sa prednostné využitie vlastných zdrojov a majetku, využitie všetkých nárokov a pripravenosť prijať prácu (§ 6).

Obce tiež poskytujú služby v oblasti pomoci drogovo a alkoholovo závislých osôb (Otte 1998: 11-12), rodinné poradenstvo a pod. (Role, 2000, s. 44). Pomáhajú svojim obyvateľom riešiť aj otázky bývania, hoci vo Švédsku sa nepresadila filozofia špeciálnych ”sociálnych bytov”. Obecné byty sú k dispozícii (ako nájomné byty) v princípe pre všetky kategórie obyvateľov v závislosti od ich príjmov, počtu členov a pod. Nevytvára sa tu teda kategória bytov pre nízkopríjmové domácnosti – skôr sa podporuje integrácia týchto domácnosti do bežného trhu s bytmi. Dôležitú úlohu tu zohrávajú neziskové bytové družstvá, ktoré existujú prakticky v každej obci (Role 2000, s. 59).
Domovy starostlivosti alebo bývania (hem för vård eller boende, HVB) sú zariadenia sociálnych služieb zamerané na poskytovanie sociálnej starostlivosti v spojení s bývaním. Môžu byť prevádzkované obcou, provinciou (resp. krajom), fyzickými i právnickými osobami. Do tohto konceptu patrí celý rad rôznych typov inštitúcií, ktoré poskytujú služby v rámci sociálnej oblasti. Odlišujú sa svojím zameraním, cieľovou skupinou, pracovnými metódami a pracovným rámcom. Do týchto domovov sú najčastejšie umiestňované maloleté osoby, ktoré ohrozujú svoje zdravie či svoj ďalší vývoj zneužívaním návykových látok, trestnou činnosťou alebo iným sociálnym deštruktívnym správaním.

Starostlivosť o uchádzačov o azyl

Starostlivosť o uchádzačov o azyl realizujú obce na základe zmluvnej kooperácie so Štátnym prisťahovaleckým úradom (Statens invandrarverk, SIV), ktorý im uhrádza aj všetky náklady, ktoré im z tohoto titulu vznikajú.

Záver

Sociálna politika pokrýva niekoľko dôležitých oblastí spoločenského života. V mnohých prípadoch ide o zložité a citlivé otázky týkajúce sa osobného súkromnia človeka. Aby sa zabezpečilo, že sociálna politika a následne aj sociálna práca bude mať vysokú kvalitu, že s každým jedincom sa bude zaobchádzať ako s jedinečnou osobnosťou, bez urážok a ponižovania, bolo prijatých viacero pravidiel, ktoré určujú, akým spôsobom by mala byť sociálna práca vykonávaná.

Švédske obce plnia v týchto úlohách významnú rolu. Jej základ je daný v moderne koncipovaných právnych predpisoch, ktoré dávajú obciam možnosť profilovať svoje aktivity v rôznych sociálnych témach a vo vzťahu k rôznym adresátom takpovediac "na mieru". Obce to motivuje aj k rozširovaniu svojich aktivít aj nad rámec právnych predpisov. Existuje napríklad celý rad experimentálnych modelov tohoto typu. Napríklad v okolí mesta Helsingborg testuje jedenásť samospráv koordináciu svojich aktivít pri zamestnávaní mladých nezamestnaných, v obci Eskilstuna hľadajú nové formy komunitnej práce pri boji s kriminalitou, v Örebre a ďalších mestách skúšajú decentralizovať rozhodovanie o niektorých sociálnych službách až na úroveň obytných súborov (Isling 2022).

To všetko vyúsťuje do poznania, že model v ktorom nie prehlbovanie reglementácie ale posilňovanie zodpovednosti za sociálnu politiku v pôsobnosti miestnych samospráv môže v dlhodobom horizonte prinášať skvelé výsledky.

Autor: doc. PhDr. Ing. Stanislav Konečný, PhD. MPA
Katedra verejnej politiky a teórie verejnej správy, Fakulta verejnej správy, Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach
Autor prednáša na FVS UPJŠ o.i. komunálnu politiku, v minulosti prednášal tiež sociálnu politiku na FF PU v Prešove, na Uczelni Korczaka vo Varšave a Katoviciach, na NHF EU v Bratislave, na FZSP Trnavskej univerzity, pracoval o.i. na Ústave filozofie a sociológie SAV, Výskumnom ústave sociálneho rozvoja a práce, na MPSVR SR, Združení miest a obcí Slovenska a publikoval u nás i v zahraničí desiatky vedeckých štúdií z oblasti komunálnej a sociálnej politiky.

Štúdia je výstupom z riešenia úlohy VEGA 1/0290/20 Sociálna spravodlivosť a starobné dôchodkové sporenie v Slovenskej republike.

Zoznam bibliografických odkazov

BAKALARCZYK, Rafał. 2017. Senior wspierany w najbliższym otoczeniu – szwedzki model wsparcia osób starszych. In: Polityka Senioralna 2017, č. 3, s. 107-113 [cit. 2022-11-10]. Dostupné na internete: https://polityka.zaczyn.org/senior-wspierany-w-najblizszym-otoczeniu-szw...

BEZZAZI, Samir. 2021. Detta är “Sveriges viktigaste företag”.In: svt nyheter, 28 april 2021, [cit. 2022-11-21]. Dostupné na internete: https://www.svt.se/nyheter/granskning /ug/detta-ar-sveriges-viktigaste-foretag

BRODIN, Helene. 2005. Does Anybody Care? Public and Private Responsibilities in Swedish Eldercare 1940-2000. Umeå Studies in Economic History 31. Umeå: Umeå University 2005, 256 s. ISBN 91-7305-810-6

DZIUBIŃSKA-MICHALEWICZ, Małgorzata. 1988. Opieka społeczna nad niepełnosprawnymi w Szwecji. In: Polityka społeczna, 1988, nr. 8, s. 21-24. ISSN 0137-4729

ĎURINOVÁ, Petra. 2019. Poskytovanie sociálnych služieb pre seniorov v domácom prostredí. Bratislava: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky - Parlamentný inštitút. Informačný materiál č. 03/2019. 23 s.[cit. 2022-11-10]. Dostupné na internete: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=468912

EDEBALK, Gunnar. 2021. Den dramatiska Ädelreformen. Äldre i Centrum 2021-09-10 [cit. 2022-11-10]. Dostupné na internete: https://aldreicentrum.se/spotlight/den-dramatiska-adelreformen/

EURÓPSKA KOMISIA: Vaše práva sociálneho zabezpečenia vo Švédsku. Európska komisia. 2012, 36 s. [cit. 2022-11-10]. Dostupné na: https://ec.europa.eu/employment_social/empl_portal/SSRinEU/Your%20social...

FRISKOLORAS RIKSFÖRBUND: Skolor och elever.[2021] ,[cit. 2022-11-21]. Dostupné na: https: https://www.friskola.se/skolor-och-elever/

HAMALOVÁ, Marta. 2007. Teória, riadenie a organizácia verejnej správy.1 časť: Teória verejnej správy. Bratislava: Merkury, 2007. s. 122. ISBN 978-80-89143-58-0

ISLING, Staffan. 2022. En modern socialtjänstlag nyckel för att minska våldet. In: Sveriges Kommuner och Regioner, 30 augusti 2022.[cit. 2022-11-10]. Dostupné na: https://skr.se/skr/tjanster/pressrum/skridebatten/vdskronika/vdskronika/...

KONEČNÝ, Stanislav – KONEČNÝ, Bruno. 2009. Otvorená komunálna politika – teória a prax. Bratislava : Mayor 2009. ISBN 978-80-969133-3-6

KONEČNÝ, Stanislav. 2012. Spôsoby riešenia postavenia najmenších sídelných jednotiek v systémoch verejnej správy Európskej únie. In: Verejná správa a spoločnosť XIII, 2012, č. 1, s. 18 – 31. ISSN 1335-7182

OTTE, Christian. 1998. Sociální práce ve Švédsku. In: Sociální práce, 1998, č. 2, s. 10 – 14. ISSN 1213-6204.

PETERSON, Carl-Gustav. 1989. Local self-government and democracy in transition. A presentation of current local government issues in Sweden. Stockholm: The Swedish Ministry of Public Administration 1989, 20 s. [bez ISBN].

WIJA, Petr. 2018. Švédský zákon o sociálních službách je inspirací i pro Českou republiku. In: Revue pro sociální politiku a výzkum. 20. 1. 2018 [cit. 2022-11-10]. Dostupné na: https://socialnipolitika.eu/2018/01/svedsky-zakon-o-socialnich-sluzbach-...

PHILLIPS, Tove. 2013. Socialt arbete. Malmö: Gleerups Utbildning AB, 2013. s. 83. ISBN 978-91-40-68521-6

PONNERT, Lina. 2015. Utredningsarbete i den sociala barnavården. Malmö: Gleerups Utbildning AB, 2015. 184 s. ISBN 978-91-40-68731-9

RIEGLER, CLAUDIUS H. 1996. Modernisierung des Őffentlichen Dienstes in Schweden – Modelle und Phasen der Reform. In: Analyse Kommune, 1996, č. 3. [cit. 15.2.2015]. Dostupné na: http://www.agarbeit.de/ariegler.htm

ROLE. 2000. Role of Local Authorities in the Field of Local Social Services. Strasboug, Council of Europe 2000, 195 p. [bez ISBN].

SOCIAL 2002. Social Services Act – What are your rights after 1 January 2002? Stockholm: Socialstyrelsen, 2002. 29 s. [cit. 15.2.2015]. Dostupné na: http://www.sos.se/FULLTEXT/114/2002-114-9/2002-114.9.pdf

SOCIALSTYRELSEN. 2013. Detta gör Socialstyrelsen. [online]. Falun: Edita Bobergs, 2013. s. 5. [cit. 27.2.2015]. Dostupné na internete: http://www.socialstyrelsen.se/Lists /Artikelkatalog/Attachments/19284/2013-12-11.pdf

SVERIGES 2014. Sveriges kommuner och landsting. Så styrs en kommun. [online]. [cit. 15.2.2015]. Dostupné na: http://skl.se/demokratiledningstyrning/politiskstyrning/kommunaltsjalvst...

Právne predpisy

1949:381 SFS Föräldrabalk (zákon o rodičovstve)

1980:620 SFS, novela 2001:453 SFS Socialtjänslag (zákon o sociálnych službách), česky dostupný na: https://socialnipolitika.eu/wp-content/uploads/2018/09/%C5%A0v%C3%A9dsk%... 2001.pdf

1981:750 SFS, novela 2001:453 SFS Socialtjänstförordningen (nariadenie k zákonu o sociálnych službách)

1982:763 SFS Hälso- och sjukvårdslag (zákona o zdraví a zdravotníckych službách)

1985:568 SFS Lag om särskilda omsorger om psykiskt utvecklingsstörda (zákon o osobitných službách pre osoby s intelektovým hendikepom)

1988:870 SFS Lagen om vård av missbrukare i vissa fall (zákon o starostlivosti o drogovo závislé osoby)

1990:52 SFS Lag med särskilda bestämmelser om vård av unga (zákon o starostlivosti o mládež)

1991:900 SFS, novela 2004:31 Kommunallag (zákon o obecnej samospráve), anglicky dostupný na https://government.se/legal-documents/2004/09/ds-200431/

1993:389 SFS Lag om assistansersättning (zákona o osobnej asistencii)

1995:387 SFS Lag om stöd och service till vissa funktionshindrade (zákon o podpore a službách pre osoby s funkčným postihnutím)

2005:716 SFS Utlänningslagen (zákon o cudzincoch)