Doc. Mgr. Ján Škrobák, PhD, docent pôsobiaci na Katedre správneho a environmentálneho práva Právnickej fakulty UK v Bratislave, sa v tomto roku zapojil do výskumného projektu „Central European Professors’ Network” zameraného na problematiku právnej regulácie a ochrany štátnych symbolov, národných symbolov, symbolov samospráv a iných komunít. K tejto problematike a o uskutočnenom výskume s ním uskutočnil rozhovor Mgr. Ondrej Ružička, PhD., odborník na ústavné právo a medzinárodné verejné právo, pôsobiaci na tej istej fakulte.

O. Ružička: Ako ste sa dostali k problematike právnej ochrany štátnych symbolov?
J. Škrobák: Problematika štátnych symbolov ako súčasť nielen ústavnoprávnej, ale aj administratívnoprávnej regulácie, bola vždy predmetom môjho záujmu. Ide o tému s veľkým spoločenským významom, o čom svedčia viaceré prípady spoločenských konfliktov a kontroverzií týkajúcich sa štátnych symbolov, ale aj iných symbolov, napríklad symbolov národnostných menšín či iných komunít.

Bol som oslovený, aby som ako zástupca Slovenska v roku 2022 pôsobil v rámci výskumného projektu „Central European Professors’ Network”, projektu výskumnej spolupráce právnych vedcov stredo- a východoeurópskych krajín, ktorý koordinuje a zastrešuje Central European Academy, súčasť Univerzity v Miškolci. Tohtoročný project zahŕňal viacero výskumných skupín, vrátane tej, ktorej som bol členom. Zameriavala san a ústavnoprávnu a zákonnú reguláciu ochrany štátnych symbolov, národných symbolov, symbolov samospráv a symbolov komunít v rámci zapojených štátov.

O. Ružička: V rámci spolupráce v projekte, bol prípad úpravy/praxe ktorá Vás prekvapila?
J. Škrobák: Viaceré aspekty sa môžu javiť prekvapivé, a to nielen vo vzťahu k štátnym symbolom, ale aj vo vzťahu k širšiemu konceptu národných symbolov. Napríklad je zaujímavé, akú symbolickú hodnotu pripisuje maďarská ústava oficiálnemu platidlu, forintu. Zaujímavosťou, a určite nie len pre mňa, bolo aj rozprávanie srbského kolegu, doktora Dalibora Djukića z Belehradskej univerzity, že srbské právo reguluje ako symbol národnej identity ortodoxný kláštor Chilandar, ktorý sa nachádza mimo srbského územia, v Grécku. Zaujala ma aj srbská regulácia symbolov národnostných menšín, ktoré po registrácii požívajú právnu ochranu, no zákon žiada, že nesmú byť identické so štátnymi symbolmi tretích štátov, čo niektoré komunity, vrátane tej slovenskej, riešili drobnými grafickými úpravami (napríklad srbskí Slováci si zvolili zlaté olemovanie štátneho znaku vo vlajke).
Výskum, ktorý prezentoval vedúci našej skupiny, profesor budapeštianskej Károli Gáspár univerzity, Zoltán J. Tóth, viedol k zisteniu, že počet a typológia štátnych symbolov v rámci ústavných regulácií sa v rámci Európy pomerne zásadne líši. Z nášho hľadiska je možno prekvapivé, že v Európe sú štáty, ktoré nemajú v ústave upravený štátny znak (napríklad Portugalsko), iné v ústave nemajú upravenú štátnu hymnu (napríklad Rakúsko). Rozdiely spočívajú aj v označovaní symbolov ako „štátne“ a „národné“. Napríklad Lotyšsko má podľa profesora Tótha znak v ústave regulovaný ako národný a nie ako štátny symbol. Ďalšie európske štáty nemajú štátne symboly v ústave regulované vôbec.

O. Ružička: Kde všade Vás zaviedla spolupráca na projekte?
J. Škrobák: V rámci projektu sa v roku 2022 uskutočnili dve medzinárodné konferencie v Budapešti, obe boli spojené aj s workshopmi a ďalšími sprievodnými podujatiami, ktoré boli zorganizované na veľmi vysokej úrovni. Fyzicky ma teda spolupráca zaviedla do hlavného mesta Maďarska.
Ako vyplynulo už aj z predchádzajúcej odpovede, v širšom poňatí, teda „virtuálne“, ma zaviedla do stredoeurópskych krajín, ktorých predstavitelia boli do výskumu zapojení – išlo o krajiny V4, Slovinsko, Chorvátsko a Srbsko.

O. Ružička: Mohol by sa slovenský zákonodarca inšpirovať úpravou v zahraničí (v skúmaných systémoch), prípadne praxou v zmysle zákonnej úpravy?
J. Škrobák: Odpoviem trochu odľahčene. Samozrejme, mohol, ale nemusel by. Úprava štátnych symbolov je z hľadiska charakteru štátu pomerne „intímna“, vyjadruje jeho individualitu, a tá slovenská sa mi javí funkčná.

Zatiaľ sám ešte len spracúvam niektoré komparatívne poznatky, ktoré som získal od kolegov, a je možné, že k téme sa ešte budem vracať a to aj v rovine legislatívnych impulzov.

Možno by však pre nás mohla byť inšpiráciou napríklad zmienená srbská úprava symbolov národnostných menšín. Srbská národnostná situácia nie je menej citlivá, než slovenská, a myslím si, že Srbsko sa s touto otázkou vysporiadalo rozumne.

Môj postoj, že úprava tejto problematiky do slovenskej ústavy skôr nepatrí, argumentačne trochu nalomil sudca srbského ústavného súdu, ktorý pôsobí aj ako docent na univerzite UNION v Novom Sade, Tamás Korhecz. Argumentoval, že ústavná regulácia symbolov menšín pôsobí ako určité ústavnoprávne vyvažovanie a vyjadrenie určitého zdieľania podielu na moci národnostnými menšinami.
Toto je však samozrejme aj politicky veľmi citlivá téma.

O. Ružička: Ktorú úpravu považujete za najefektívnejšiu resp. ktorý prístup je najideálnejší zo skúmaných systémov?
J. Škrobák: Z dôvodov, ktoré som už pomenoval, si myslím, že na túto otázku nedá korektne odpovedať. Každý štát ide svojou cestou, keďže štátne symboly sú výrazom tradícií, identity a suverenity, nedá sa zákonné regulácie takto zhodnotiť.

O. Ružička: Z hľadiska ochrany symbolov, je doterajšia zákonná úprava tým správnym prostriedkom na zabezpečenie cieľa, teda budovanie rešpektu a budovania povedomia o symboloch u občanov?
J. Škrobák: Moja odpoveď nebude kritikou existujúcej slovenskej zákonnej úpravy, voči ktorej nemám zásadnejšie výhrady, ale napriek znie skôr nie. Nejde o výskumný záver, keďže potrebný sociologický výskum som nerealizoval, ani ho nepoznám, ale o môj osobný názor – myslím si, že zákonom sa rešpekt a úcta prikázať nedajú. Samozrejme, existujúca regulácia pôsobí ako deterent niektorých negatívnych konaní, a áno, zákonodarca v zákone o štátnych symboloch myslel aj na výchovu k vlasteneckému vzťahu k štátnym symbolom v školách - preto to „skôr“ nie a nie absolútne negatívna odpoveď.

Neviem však, či platí záver, že prísnejšia regulácia štátnych symbolov a ich používania má za následok väčší rešpekt k nim v spoločnosti – možné je aj to, že je to naopak, teda že v štátoch, kde si spoločnosť viac váži štátne symboly, je prejavom tohto rešpektu aj prísnejšia regulácia. To by si však žiadalo osobitný výskum.

O. Ružička: Ako vnímate ochranu štátnych symbolov v porovnaní z inými systémami mimo skúmaných systémov napríklad v systéme Spojených štátov amerických? (Možnosť pálenia štátnej vlajky a podobne.)
J. Škrobák: Musím korektne povedať, že aj táto otázka ide mimo záber môjho vlastného výskumu. Zaoberal sa ňou však profesor Zoltán J. Tóth, a to so záverom, že americké case-law preferuje ochranu slobody prejavu pred ochranou štátnych symbolov a teda vníma ich „znesväcovanie“ ako legitímny prejav kritiky.
Myslím si, že v európskom právnom myslení sa miska váh predsa len trochu menej nakláňa na stranu slobody a trochu viac na stranu zodpovednosti.

O. Ružička: Z povahy niektorých symbolov existuje pnutie medzi náboženským atribútom symbolu (napr. symbol ktorý vychádza z judeokresťanskej tradície) a deklarovanou ústavnou sekulárnosťou moderného štátu. Ako vnímajú toto pnutie v zahraničí (skúmané systémy)?
J. Škrobák: Táto otázka by si možno zaslúžila samostatný výskumný projekt, a mimochodom, v minulom roku sa v rámci Central European Professors’ Network robil práve výskum k právnej regulácii náboženských symbolov, do ktorého bol za Slovensko zapojený náš kolega z Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty, pán profesor Vojtech Vladár.

Tento rok sa výraznejšia pozornosť zmieneným aspektom nevenovala. Aspoň stručne však odpoviem v medziach, ktoré boli reflektované.

Asi sa zhodneme, že zo zapojených štátov je najsekularizovanejšia spoločnosť v Českej republike. Česká členka výskumného tímu, docentka Kateřina Frumarová z Univerzity Palackého v Olomouci, vo svojom výskume referovala na rozhodnutie českého ústavného súdu z roku 2002, podľa ktorého kultúrny vývoj v Európe a tomu zodpovedajúci vývoj demokratickej ústavnoprávnej doktríny ako výsledku sekularizácie štátu neznamená opustenie historických tradícií hodnôt, vrátane náboženských tradícií.

Z výskumu slovinského kolegovu, docenta Benjamina Flandera z Mariboru, zas vyplýva, že slovinský ústavný súd formuloval doktrínu umierneneného sekularizmu. Týkala sa síce trochu iného kontextu, ale je hodno ju zmieniť.

Štátne symboly skúmaných štátov i iných európskych štátov vychádzajú z ich historických hodnotových zdrojov. Náboženská symboly je často ich súčasťou, no podľa môjho názoru to neneguje sekulárny charakter štátu, keďže sémanticky tu dominujú iné významové roviny.

O. Ružička: Má ochrana štátnych symbolov relevanciu aj v dnešnom svete, najmä ak zoberieme do úvahy, že dochádza k strate významu, prípadne zmene významu rôznych symbolov?
J. Škrobák: Nebol by som si istý tým, že dochádza k strate významu symbolov. Asi záleží od toho, ktorých. Ale symboly sú stále ohniskom vášnivých spoločenských konfliktov, vrátane takých, ktoré majú globálny charakter. Stačí si spomenúť na pásky „One Love“ na prebiehajúcich majstrovstvách sveta vo futbale.

Pokiaľ ide o zmenu významu symbolov, tento proces tu bol asi od čias, keď ľudstvo začalo symboly používať a bojovať o ne a kvôli nim. Zoberme si povedzme svastiku – jej význam sa výrazne zmenil práve v poslednom storočí. Keby niekto vyvesil pred sto rokmi do okna svojho bratislavského bytu vlajku s hákovým krížom, nikoho by tým nepobúril. Dnes by skončil s trestným obvinením.

Napokon, aj heraldické jadro štátneho znaku Slovenskej republiky, teda dvojkríž na trojvrší, je predmetom vývoja a posunov a samozrejme aj konkurujúcich si interpretácií. Vo svojej podstate je pozoruhodné, že Slováci a Maďari, susedné a dejinami úzko prepojené stredoeurópske národy, ktorých vzťah v dejinách nebol ani v súčasnosti nie je idylický, majú v mnohom podobnú základnú symboliku. Národní obroditelia 19. storočia mohli pri nachádzaní národnej symboliky ísť aj cestou úplnej diskontinuity a vyhranenia sa voči uhorskej symbolike, no nespravili to a naopak sa prihlásili k stáročnej heraldickej tradícii. Touto voľbou tak vyjadrili prihlásenie sa k určitej dejinnej kontinuite. Táto kontinuita vytvára priestor pre možný konflikt – v tom zmysle, že komu symbol patril skôr – ale aj pre uvedomenie si spoločných dejín a kultúrnych východísk. Záleží na každom z nás, čo si vyberie.

Aby som však odpovedal na otázku, právna ochrana relevanciu v dnešnom svete určite má. Tieto symboly sú vyjadrením identity a suverenity štátu, Chrániť ich je prejavom akéhosi pudu sebazáchovy štátu.

O. Ružička: Vedeli by ste v načrtnúť návrh/y na zlepšenie alebo zmenu de lege ferenda, týkajúce sa slovenskej úpravy ochrany štátnych symbolov?
J. Škrobák: Áno, a niektoré som načrtol vo svojom článku v rámci projektu, ktorý som prezentoval na konferencii v Budapešti 15. novembra 2022.

Slovenskú ústavnú aj zákonnú úpravu štátnych symbolov vnímam ako v zásade dobrú a funkčnú. V rovine ústavnej úpravy samotných štátnych symbolov potrebu zmien nevidím. Samozrejme, dalo by sa diskutovať o tom, či je slovenská ústava dostatočne rigidná, a odpoveď by bola zrejme nie. To sa dotýka aj ochrany štátnych symbolov. Ale otvárať otázku zmeny ústavy týkajúcej sa regulácie zmeny ústavy len kvôli štátnym symbolom nevnímam ako adekvátne. Tým netvrdím, že sa o tejto téme nemá diskutovať, ale nie len alebo nie najmä kvôli štátnym symbolom.

Ani zákon o štátnych symboloch si podľa môjho názoru nežiada väčšie zmeny. Mám tu však jednu hodnotovú výhradu, a síce nesúhlasím s prísnou reguláciou povinnosti používať štátny znak ako dominantný symbol napríklad na dresoch hokejovej reprezentácie. To mi príde ako prehnane rigidné. Ak môžu hrať Švédi na hrudi s troma korunkami, Kanaďania s javorovým listom a Česi so štylizovaným levom, prečo by naši hokejisti nemohli hrať so štylizovaným emblémom?

Ďalšie zmeny, zamerané na odstránenie legislatívnych medzier, som vo vzťahu k štátnym symbolom navrhoval vo vzťahu k povinnostiam organizátorov a účastníkov športových podujatí, najmä rizikových. Medzery v úprave umožňujú napríklad obísť zákaz vnášania cudzích štátnych symbolov na rizikové futbalové zápasy. Nemyslím si, že stačí, ak tieto otázky riešia pravidlá Slovenského futbalového zväzu.

Najviac by sa asi dalo hovoriť o sankčnej rovine problematiky. Napríklad nejasný vzťah medzi skutkovou podstatou trestného činu výtržníctva, ktorú možno naplniť okrem iného práve hanobením štátneho symbolu a skutkovou podstatou priestupku, kde má ísť o znevažovanie... Tieto otázky musí riešiť aplikačná prax, čo však nie je bez rizík. Kľúčom k odlišovaniu tak je a akiste aj zostane materiálny korektív v Trestnom zákone. Týmito otázkami som sa zaoberal, aj súvisiacou judikatúrou, priznám sa však, že som nenašiel lepšie legislatívne riešenie, než to, ktoré máme.

Vo vzťahu k Trestnému zákonu som však navrhol jednu zmenu, a to vytvorenie novej skutkovej podstaty trestného činu „Hanobenie štátneho symbolu Slovenskej republiky“. Viem si predstaviť, že mnohí odborníci na trestné právo povedia, že to nie je vhodný nápad, pretože a priori odmietajú zvyšovanie počtu skutkových podstát trestných činov. Niekto sa na tento návrh pozrie možno kriticky preto, že s podobným návrhom už pred pár rokmi prišla Ľudová strana Naše Slovensko. Ja však napriek týmto kontextom som zástancom vytvorenia novej skutkovej podstaty. Myslím si totiž, že skutková podstata podľa § 364 ods. 1 písm. b) Trestného zákona má objekt dosť odlišný od viacerých iných subkategórií výtržníctva. Štátne symboly by si zaslúžili osobitnú trestnoprávnu ochranu. Objektom by tu mala byť integrita a dôstojnosť štátneho symbolu samotná. V prípade trestného činu výtržníctva je to skôr verejný poriadok, slušnosť v spoločenskom spolužití. V justičnej praxi výrazne dominujú v rámci trestania výtržníctva rôzne prípady fyzických napadnutí a popri nich kde – tu mravnostné delikty.

O. Ružička: Otázka efektivity právnej úpravy je nepochybne namieste, ak hovoríme o akejkoľvek úprave. Ako vnímate efektivitu terajšej slovenskej právnej úpravy? Na mysli mám práve častokrát zanedbané štátne symboly, čo v prípade orgánov štátu (ich sídlach) je nepochybne vizitka proklamovanej úcty k nim a vyjadrenie povedomia o štátnych symboloch. Vedeli by ste si predstaviť riešenie?
J. Škrobák: Súhlasím, tento problém existuje, a je to smutné. Napokon, už sme o tom diskutovali pred pár týždňami na diseminačnom seminári k tomuto výskumu.

Odpoviem takto: zákon o štátnych symboloch upravuje povinnosti, ku ktorým patrí aj to, že napríklad štátna vlajka nesmie byť vyvesená znečistená. Zákon o štátnych symboloch upravuje aj sankcie za porušenie povinností. V rovine normatívnej úpravy teda máme preventívne aj represívne nástroje na to, aby sa takýmto nedostatkom predišlo. Zrejme teda rezervy treba hľadať v rovine kontroly a vyvodzovania zodpovednosti, teda v aplikačnej rovine.

O. Ružička: Otázka štátnych symbolov je pochopiteľne bližšia širokej spoločnosti, na rozdiel od prípadov municipálnych symbolov resp. symbolov samospráv. Je možné vnímať ich úpravu v tejto oblasti, ako dostatočnú, či by si zaslúžila väčšiu pozornosť zo strany zákonodarcu, odbornej verejnosti alebo širšej spoločnosti?
J. Škrobák: Úprava symbolov samospráv je v každom skúmanom aspekte stručnejšia, ako pri štátnych symboloch, myslím si však, že je dostatočná.

Je pravdou, že slovenská ústava nereguluje symboly samospráv. Nespôsobuje to však žiadne mne známe problémy. Takisto nevnímam ako problém, že ochrana symbolov samosprávy nie je výslovne pokrytá v rámci trestného činu výtržníctva – i keď tu by do úvahy prichádzala všeobecná skutková podstata. Spoločenská nebezpečnosť hanobenia štátnej vlajky a vlajky obce je neporovnateľná.

O. Ružička: Oproti rokom 1990-1993 (tzv. pomlčková vojna, vatry zvrchovanosti a pod.) je problematika štátnych symbolov mierne v úzadí pozornosti. V zmysle európskej integrácie dochádza k fenoménom ako vytváranie európskej identity a podobne. V niektorých úvahách sa vníma národný štát ako prekonaný koncept. Štátne symboly sú často súčasťou kampaní politických zástancov krajnejších ideových smerov, ktoré vnímajú integračné procesy ako ohrozenie identity štátu, teda aj spoločnosti spadajúcej pod konkrétny štátny subjekt. V zmysle týchto úvah mala by zákonná úprava a jej aplikácia pamätať aj na takéto konania, resp. predpokladá ich úprava de lege lata?
J. Škrobák: Myslím si, že problematika štátnych symbolov sa vynára v popredí záujmu pravidelne. Naostatok výraznejšie v roku 2018 kvôli vtedy novým dresom hokejovej reprezentácie. V tomto roku sa tiež o štátnych symboloch a o zákone o štátnych symboloch hovorilo opakovane. Pripomenúť možno incident so štátnou vlajkou Ukrajiny a Slovenska v rokovacej miestnosti NR SR začiatkom roku 2022.

Ale späť k podstate otázky. Aj v zmysle zákona platí, že každé použitie štátnych symbolov musí byť dôstojné a rešpektovať ich status štátnych symbolov. Ľuďom nemožno v zmysle zákonnej úpravy brániť, aby používali za dodržania zákona napríklad štátnu vlajku, pokiaľ to nie je nedôstojné, hanobiace použitie.

To, že rôzne časti názorového spektra používajú napríklad pri verejných zhromaždeniam štátne symboly, môže samozrejme u iných skupín obyvateľstva vzbudiť nevôľu. Štátne symboly však, obrazne povedané, patria všetkým občanom. V pluralitnej spoločnosti si musíme privyknúť aj na to, že sa nimi prezentuje niekto, s kým nesúhlasíme. Podstatné je, aby bol zachovaný rešpekt a dôstojnosť použitia.

O. Ružička: Ostatná doba so sebou priniesla aj značnú názorové rozdelenie v otázke vyvesovania symbolov (napr. dúhovej vlajke) na budovách orgánov štátu, prípadne samosprávy. Ako možno toto konanie v zmysle platnej právnej úpravy vnímať? Napríklad zo strany štátneho orgánu a povedzme orgánu samosprávy (mesto, obec, prípadne verejné vysoké školy).
J. Škrobák: Áno, táto téma sa priamo dotýka zákona o štátnych symboloch. Zapadá tak do rámca mojej tézy, že témy týkajúce sa štátnych symbolov sa pravidelne zjavujú na vrchných priečkach záujmu verejnosti.

Pokiaľ ide o štátne orgány, mali by konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý im určuje zákon. Ak zákon štátnemu orgánu neukladá vyvesiť napríklad určitý symbol, mal by sa toho zdržať. Z právneho hľadiska teda podľa mňa aj bez explicitného zákazu platí, že štátne orgány by nemali vyvesovať symboly, ktorých vyvesovanie im zákon neukladá.

Toto pravidlo však nemožno absolutizovať. Štátne orgány ako národná rada, prezident, vláda či verejný ochranca práv majú v tomto špecifické postavenie. Národná rada, prezident a vláda preto, že sú orgánmi s politickou mocou, ktoré vo svojej činnosti formujú a prejavujú vlastné politické a hodnotové rozhodnutia a prejavovať navonok ich môžu aj formou symbolov. Nie sú to apolitické orgány. Nemožno od nich požadovať, aby sa zdržali politických, hodnotových, či kultúrno-etických prejavov.

Verejný ochranca práv by mal byť apolitický, no na druhej strane je jeho úlohou, aby chránil základné práva a slobody. Ak verejný ochranca práv na svojom úrade vyvesí vlajku alebo iný symbol určitej menšiny, vnímam to ako prejav podpory ochrany práv týchto menšín, nie ako propagandu nejakého hodnotového systému. Verejný ochranca práv disponuje určitým typom „soft power“, a do tohto rámca mi dobre zapadajú aj symbolické komunikáty.

Pokiaľ ide o samosprávne subjekty, tieto nie sú tak prísne zviazané mantinelmi práva, a teda nevidím z hľadiska práva problém v tom, aby vyvesovali napríklad dúhové vlajky.

O. Ružička: Možno Maticu slovenskú považovať ako ustanovizeň, ktorá spadá do širšieho legislatívneho rámca spadajúceho pod ochranu symbolov? Ako vnímate fixovanie rozpočtu vyhradeného tejto ustanovizni? (neviem či sú to relevantné otázky, len ma napadlo keďže stále vykonávajú vatry zvrchovanosti, osvetovú činnosť a pod.)
J. Škrobák: Matica slovenská ako verejnoprávna ustanovizeň má určite svoj symbolický význam. Navyše, v rámci vlastnej symboliky historicky výrazne prispela k formovaniu modernej podoby slovenskej národnej symboliky. K jej súčasnému pôsobeniu a financovaniu by som sa však nerád vyjadroval, keďže sa o týchto otázkach necítim byť dobre informovaný.