Zrakovo postihnuté osoby vo verejnej doprave

máj 3 2020

Visually impaired persons in public transport

Abstrakt:1 Príspevok poukazuje na právne a sociálne rozmery problematiky využívania verejnej dopravy zrakovo postihnutými osobami. Na základe analýzy zahraničnej právnej úpravy, príslušnej úpravy Európskej únie, ale aj slovenskej úpravy, autori navrhujú vhodné riešenia tejto komplikovanej situácie.
Kľúčové slová: zrakovo postihnutá osoba, verejná doprava, hromadná doprava

Abstract: The paper points to the legal and social dimensions of the issue of the use of public transport by the blind (visually impaired) persons. Based on the analysis of foreign legislation, the relevant legislation of the European Union, but also the Slovak regulation, the authors propose appropriate solutions to this complicated situation.
Keywords: visually impaired person, public transport, mass transport

1 Úvod

Vzhľadom na to, že zrakové postihnutie prirodzene znemožňuje takto postihnutým osobám jazdiť autom a využívať iné spôsoby individuálnej dopravy, verejná doprava sa stáva de facto jedinou možnosťou, ktorú majú zrakovo postihnutí k dispozícii. Programy sociálnej integrácie pre ľudí so zdravotným postihnutím sa aj preto v obciach po celom svete snažia, aby verejná doprava bola prístupnejšou i pre zrakovo postihnutých. Jednou z hlavných úloh takýchto politík je pritom najmä realizácia vzdelávacích programov pre vodičov autobusov, električiek, trolejbusov, vlakov, či metra, ako aj pre samotných cestujúcich so zdravotným postihnutím, ale i cestujúcich bez postihnutia.

Je pritom zrejmé, že mnohým súvisiacim problémom a ťažkostiam by sa dalo predísť, ak by sa vo väčšej miere využívali moderné technológie, napríklad audio-technológie ohlasujúce názvy zastávok a podobne. To však samo osebe nepostačuje a pre nevidiacich alebo iba čiastočne vidiacich cestujúcich by malo byť prezentované komplexnejšie riešenie problematiky využívania hromadných dopravných prostriedkov v rámci verejnej dopravy.

Využiteľné sú pritom i prostriedky právne, osobitne v podobe právnej úpravy dopravy, resp. poskytovania dopravy zdravotne a osobitne zrakovo postihnutým osobám. Príkladom nám môže byť úprava izraelského zákona o rovnakých právach pre osoby so zdravotným postihnutím2, podľa ktorého majú zrakovo postihnutí právo využívať verejnú dopravu ako ktokoľvek iný. Poskytovatelia verejnej dopravy (národný dopravca, ako aj všetky súkromné spoločnosti, železnice, taxi služby, atď.) nesmú diskriminovať zrakovo postihnutých. Napríklad je zakázané odmietnuť dopravné služby zrakovo postihnutému, požadovať dodatočné poplatky za vodiaceho psa alebo odmietnuť vstup s vodiacim psom. Miestne orgány majú úlohu zabezpečiť, že všetky zastávky sú na jednej strane ulice a sú bez akýchkoľvek prekážok pre prístup zdravotne postihnutých osôb. Prevádzkovatelia hromadných verejných dopravných prostriedkov sú navyše zodpovední za uverejnenie dvoch informačných tabúľ týkajúcich sa trasy a podrobností každej autobusovej linky: jedna s veľkým písmom je určená pre slabozrakých a druhá v Braillovom písme pre nevidiacich. Mestské autobusy (verejné autobusy, ktoré sú určené na dopravu cestujúcich v autobusových linkách v mestách) musia obsahovať vyhradené miesta na sedenie pre zrakovo postihnutých spolu so sprievodcom.

Komplexné riešenie však musí brať do úvahy aj otázky zakupovania cestovných lístkov, dostupnosť automatov a ich prístupnosť, t.j. využiteľnosť aj zdravotne a zrakovo postihnutými – v prípade, že takéto osoby nemajú nárok na bezplatnú dopravu. A hoci najjednoduchším riešením sa pritom javí využitie elektronického cestovného lístka (cez sms alebo osobitnú aplikáciu), vyvstáva otázka, čo prípade, ak je takýto lístok drahší než bežný cestovný lístok zakupovaný prostredníctvom automatu, a tiež, či je v prípade, že cestujúci uprednostní bežný cestovný lístok, možné vyžadovať od zrakovo postihnutého, aby si označili v dopravnom prostriedku lístok (sebe či sprievodcovi/vodiacemu psovi). Zrakovo postihnutý, osobitne nevidiaci, totiž v niektorých prípadoch nemá sám možnosť lístok si označiť a žiadať o pomoc spolucestujúcich môže preňho byť nielen problematické, ale občas i nebezpečné a možno i ponižujúce. Je preto vhodné hľadať riešenie, ktoré bude proporcionálnym a bude zohľadňovať na jednej strane špeciálne potreby zrakovo postihnutého cestujúceho, a na druhej strane všeobecnú úpravu povinnosti zakupovania a označovania cestovných lístkov.

2 Právny základ

Na medzinárodnej úrovni zaručuje osobitné zaobchádzanie s osobami so zdravotným postihnutím Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčný protokol k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré za Slovenskú republiku podpísal prezident dňa 26. septembra 2007. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 117 z 10. februára 2010 súhlasila s návrhom na ratifikáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím s uplatnením výhrady k čl. 27 ods. 1 písm. a) v súlade s jeho čl. 46 a odporučila prezidentovi Slovenskej republiky podpísať ratifikačné listiny k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím po vyslovení súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s uplatnením vyššie uvedenej výhrady. Dňa 9. marca 2010 vyslovila Národná rada Slovenskej republiky súhlas s návrhom vlády Slovenskej republiky na ratifikáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Dňa 28. apríla 2010 podpísal prezident Slovenskej republiky ratifikačné listiny oboch zmluvných dokumentov. Dňa 25. mája 2010 uložila stála misia Slovenskej republiky v New Yorku pri OSN u generálneho tajomníka OSN originály ratifikačných listín Slovenskej republiky k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Pre Slovenskú republiku nadobudol Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím platnosť 25. júna 2010 v súlade s čl. 45 ods. 2.

V zmysle tohto Dohovoru (čl. 9 ods. 1), „S cieľom umožniť osobám so zdravotným postihnutím, aby mohli žiť nezávislým spôsobom života a plne sa podieľať na všetkých aspektoch života, zmluvné strany prijmú príslušné opatrenia, ktoré zabezpečia osobám so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými prístup k fyzickému prostrediu, k doprave, k informáciám a komunikácii vrátane informačných a komunikačných technológií a systémov, ako aj k ďalším prostriedkom a službám dostupným alebo poskytovaným verejnosti, a to tak v mestských, ako aj vo vidieckych oblastiach.“

Podľa čl. 20 Dohovoru, „Zmluvné strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti; c) zabezpečia vzdelávanie zamerané na získanie zručnosti vo veci mobility pre osoby so zdravotným postihnutím a pre odborný personál pracujúci s osobami so zdravotným postihnutím; d) budú motivovať subjekty, ktoré vyrábajú pomôcky na mobilitu, zariadenia a podporné technológie, aby brali do úvahy všetky aspekty mobility osôb so zdravotným postihnutím.“

Na vnútroštátnej úrovni Slovenskej republiky, Ústava č. 460/1992 Zb. v čl. 12 ods. 1 prvá veta ustanovuje: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ Problematiku rovného zaobchádzania bez ohľadu na zdravotné postihnutie ďalej rozvádza zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), keď v ust. § 2 ods. 1 normuje: „Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.“ Zároveň, podľa nasledujúceho ods. 2, „Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.“ A podľa ods. 3, „Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.“

V zmysle ust. § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona tiež platí: „Každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.“

Pritom je však potrebné upozorniť, že osobitne v prípade využívania služieb hromadnej dopravy zrakovo postihnutými cestujúcimi sa okrem priamej diskriminácie (napr. nevpustením osoby s vodiacim psom do prostriedku hromadnej dopravy) osobitne pri predaji cestovných lístkov a ich označovaní a následnej kontrole môžeme stretnúť aj s rovinou nepriamej diskriminácie. Tou je podľa ust. § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona „navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.“ V prípade problematiky zakupovania cestovných lístkov a ich označovania v dopravnom prostriedku zrakovo postihnutými osobami sa teda musíme vysporiadať s otázkou, či je požiadavka kladená na zrakovo postihnuté osoby, a to požiadavka rovnaká ako je kladená na osoby vidiace (t.j. zakúpiť si a označiť cestovný lístok), odôvodnená oprávneným záujmom prevádzkovateľa verejnej dopravy, a zároveň primeraná a nevyhnutná na dosiahnutie cieľa – t.j. záujmu a cieľa (spolu)financovania verejnej dopravy z predaja cestovných lístkov. Oprávnenosť záujmu je pritom daná už tým, že ak zdravotne postihnuté osoby nie sú vyňaté z povinnosti zakúpiť si cestovný lístok, záujmom je rovnaké prispievanie na náklady dopravy všetkých osôb bez ohľadu na ich prípadné postihnutie. Naznačovať by to mohla aj skutočnosť, že žiadny z právnych predpisov a ani príkladom preskúmaný prepravný poriadok bratislavského kraja nezaručujú zdravotne postihnutým osobám automatický nárok na bezplatnú dopravu.

Osobitné zaobchádzanie s cestujúcimi so zdravotným postihnutím pritom vo všeobecnosti obsahuje aj slovenský právny poriadok, a to konkrétne zákon o cestnej doprave č. 56/2012 Z. z. v ust. § 13 ods. 4: „Cestujúci so zdravotným postihnutím so psom so špeciálnym výcvikom alebo cestujúci so zníženou pohyblivosťou majú právo na vyhradené miesto.“ Podľa ust. § 16 ods. 4 však paušálne pre všetkých cestujúcich platí, že „Cestujúci je povinný a) mať platný cestovný lístok pri nastupovaní do autobusu, ak ho vydala výdajňa cestovných lístkov mimo autobusu alebo ak ide o cestovný lístok vo forme aktivovaného elektronického média, b) kúpiť si cestovný lístok bezprostredne po nastúpení do autobusu, ak cestovný lístok vydáva vodič alebo iný člen osádky autobusu, c) označiť si cestovný lístok v označovacom zariadení autobusu bezprostredne po nastúpení do autobusu, ak ide o cestovný lístok, ktorého platnosť sa začína až jeho označením.“ Kým teda v otázke miesta na sedenie pre zdravotných postihnutých právna úprava obsahuje prvok pozitívnej diskriminácie a zvýhodnenia, vo veci zakupovania a označovania cestovných lístkov takéto zvýhodnenie právna úprava nepozná.

Obdobne sú formulované aj prepravné poriadky mestských dopravných podnikov – za všetky si na tomto mieste môžeme bližšie všimnúť Prepravný poriadok integrovaného dopravného systému v Bratislavskom kraji, verzia 3.5 platná od 01.10.20183. Podľa jeho čl. A.6 nazvaného „Rozsah osobitných práv a povinností vybranej skupiny cestujúcich“, platí: „A.6.1 Osobitné práva pri preprave majú cestujúci so zdravotným postihnutím a cestujúci so zníženou pohyblivosťou vrátane sprevádzajúcich osôb. Za spôsobilého sprievodcu osoby s ťažkým zdravotným postihnutím sa považuje osoba po dovŕšení 15. (pätnásteho) roku veku. U osôb s ťažkým zdravotným postihnutím môže plniť funkciu sprievodcu aj pes so špeciálnym výcvikom označený podľa bodu A.9.4 PP IDS BK. A.6.2 Ak pri označníku zastávky stojí zrakovo postihnutá osoba s bielou palicou alebo psom so špeciálnym výcvikom, dopravca je povinný pri označníku zastávky znova zastaviť každé ďalšie vozidlo stojace súčasne v zastávke. Ak pri označníku zastávky je osoba na invalidnom vozíku, dopravca je povinný pri označníku zastávky znova zastaviť každé ďalšie vozidlo stojace súčasne v zastávke, ktoré je vybavené pohyblivou rampou slúžiacou na nástup a výstup cestujúcich na invalidnom vozíku; toto ustanovenie sa nevzťahuje na konečné zastávky. A.6.3 Cestujúci so zdravotným postihnutím a/alebo so zníženou pohyblivosťou majú vo vozidle vyhradené a zreteľne označené najmenej 2 (dve) miesta na sedenie nachádzajúce sa v prednej časti vozidla. Ak je takýchto cestujúcich pri preprave viac ako je pre nich vyhradených miest, sú ostatní cestujúci povinní na požiadanie oprávneného zamestnanca dopravcu alebo takéhoto cestujúceho uvoľniť im aj iné miesta na sedenie. A.6.4 Cestujúcemu, ktorému vyplývajú osobitné práva pri preprave má právo na bezpečné nastúpenie a vystúpenie s asistenciou zamestnanca dopravcu, a to za predpokladu, že o tom zamestnanca dopravcu on, alebo jeho sprievodca, príp. iná osoba upozornili. A.6.5 Spoje, na ktorých dopravca garantuje prevádzku vozidiel s bezbariérovým prístupom, sú označené v cestovných poriadkoch piktogramom. A.6.6 Dopravca môže odmietnuť nastúpiť osobe so zdravotným postihnutím alebo so zníženou pohyblivosťou len v prípade, ak: a) je prekročená maximálna obsaditeľnosť vozidla a nie je možné umiestniť takúto osobu na mieste na to určenom, b) konštrukcia vozidla alebo infraštruktúra vybavenia zastávok a staníc fyzicky znemožňujú nástup, výstup alebo prepravu bezpečným alebo z hľadiska prevádzky uskutočniteľným spôsobom.“

Prepravu vodiacich psov upravujú v príslušnom prepravnom poriadku ust. A.9.2 a A.9.4: „Bez schránky možno vziať do vozidla psa, ktorý má bezpečný náhubok a drží sa na krátkom vodidle. V 1 (jednom) vozidle sa smie prepravovať spravidla najviac 1 (jeden) pes bez schránky; resp. 2 (dva) psy, pokiaľ sa prepravujú s jedným cestujúcim. ... Ustanovenie bodu A.9.2 PP IDS BK sa nevzťahuje na psa so špeciálnym výcvikom, ktorý je označený: a) pes s ukončeným špeciálnym výcvikom príslušným postrojom a známkou. Vodiaci pes má postroj, ktorého súčasťou je vodič - rúčka pripevnená na postroji. Asistenčný a signálny pes majú postroj, ktorý je prispôsobený potrebám konkrétneho človeka. Špeciálny výcvik sa na požiadanie dopravcu preukazuje „Preukazom psa so špeciálnym výcvikom“ a známkou, ktorá má zhodné číslo s číslom preukazu a označuje druh výcviku. Známku nosí pes na viditeľnom mieste. Pes so špeciálnym výcvikom nemusí mať náhubok, b) pes zaradený do programu „Výcvik“ postrojom bielej farby so známkou s logom a telefónnym číslom Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy (ďalej len „VŠVAP“). Zaradenie do výcviku sa preukazuje preukazom VŠVAP. Pes zaradený do programu „Výcvik“ nemusí mať náhubok, c) pes zaradený do programu „Výchova“ postrojom modrej farby so známkou s logom a telefónnym číslom VŠVAP. Zaradenie do výcviku sa preukazuje preukazom VŠVAP. Pes zaradený do programu „Výchova“ musí mať náhubok.“

Z uvedeného teda vyplýva, že slovenská právna úprava vrátane prepravných poriadkov síce čiastočne zohľadňuje špecifické potreby zrakovo postihnutých cestujúcich s vodiacim psom, nerieši však osobitne otázky cestovných lístkov – ich zakupovania a označovania zrakovo postihnutými osobami. Je teda zrejmé, že pre zdravotne postihnuté osoby neexistuje paušálna výnimka zo záujmu dopravcu na odplate za poskytovanú službu. Otáznou tak môže zostať iba primeranosť a nevyhnutnosť požiadavky zakúpiť si a označiť cestovný lístok. Tá sa môže posúdiť na základe toho, či požiadavka zakúpenia a označenia znamená takú požiadavku, ktorá neprimerane zaťažuje postihnutú osobu a pre túto neexistuje iná alternatíva ako túto požiadavku naplniť.

Táto otázka je pritom v poslednom období v centre pozornosti Európskej únie, ktorá aktuálne pracuje na osobitnej smernici vyžadujúcej osobitnú úpravu aj v otázkach zakupovania cestovných lístkov zdravotne postihnutými osobami.

Uvedená snaha je dôsledkom toho, že Európska únia pristúpila k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol vôbec prvým dohovorom o ľudských právach, ku ktorému EÚ pristúpila. Rada EÚ prijala rozhodnutie o podpísaní dohovoru 26. novembra 2009. Pre EÚ dohovor nadobudol platnosť 22. januára 2011. Všetky štáty EÚ pritom tiež podpísali a ratifikovali tento Dohovor. Až 22 členských štátov EÚ navyše podpísalo a ratifikovalo aj opčný protokol k Dohovoru. Znamená to, že EÚ, i jej jednotlivé členské štáty, sa zaviazali dodržiavať a chrániť práva osôb so zdravotným postihnutím, ktoré sú zakotvené v príslušnom Dohovore OSN. Základné prvky dohovoru OSN sa odrážajú aj v Stratégii EÚ pre oblasť zdravotného postihnutia 2010 – 2020.4

V tomto duchu sa nesie aj nová smernica EÚ5, ktorá má za cieľ zlepšiť každodenný život ľudí so zdravotným postihnutím a podnietiť podniky, aby inovovali svoje produkty a služby tak, aby sa stali dostupnejšími pre zdravotne postihnutých. Totiž až približne 80 miliónov ľudí v EÚ žije s určitým stupňom zdravotného postihnutia. V dôsledku starnutia obyvateľstva sa navyše očakáva, že tento počet sa do roku 2020 zvýši na 120 miliónov. Kľúčové produkty a služby, ako sú smartfóny, predajné automaty a bankové služby, preto budú podľa smernice musieť byť prístupnejšími pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Smernica, označovaná aj ako „Európsky zákon o prístupnosti“ (European Accessibility Act, EAA) stanovuje požiadavky na sprístupnenie viacerých produktov a služieb. Zoznam obsahuje okrem iného:

  • cestovné lístky a vstupné automaty,
  • bankomaty a iné platobné terminály,
  • počítače a operačné systémy,
  • smartfóny, tablety a televízne zariadenia,
  • služby spotrebiteľského bankovníctva,
  • e-knihy a špecializovaný softvér,
  • služby elektronického obchodovania,
  • služby leteckej, autobusovej, železničnej a vodnej dopravy osôb vrátane informácií o cestovaní v reálnom čase.

Z legislatívnotechnického hľadiska sa pritom v EAA uvádza, čo musí byť prístupné pre zdravotne postihnutých, ale nie sú v ňom pritom špecifikované podrobné technické riešenia, ako ich sprístupniť. Technické riešenie teda bude ponechané na jednotlivé členské štáty. Smernica pritom obsahuje aj doložku o preskúmaní zhody, ktorou sa od Komisie vyžaduje, aby vyhodnotila situáciu päť rokov po uplatňovaní smernice. Spod smernice sú vyňaté mikropodniky, ktoré poskytujú dotknuté služby, aby sa tak vyhli „neprimeranému zaťaženiu“. V prípade dopravných podnikov však zásadne o mikropodniky nepôjde.

Samotná smernica o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, pokiaľ ide o požiadavky na prístupnosť výrobkov a služieb pritom sama konštatuje, že už v súčasnosti právne predpisy EÚ čiastočne riešia situáciu osôb so zdravotným postihnutím v mnohých prípadoch so zameraním na špecifickú oblasť. To je aj prípad predpisov o právach cestujúcich pre všetky druhy dopravy (letecká, železničná, vodná, autobusová a autokarová), ktoré sa zameriavajú na nediskrimináciu a pomoc pre osoby so zníženou pohyblivosťou pri využívaní dopravy.6 Existujú tiež právne predpisy EÚ týkajúce sa prístupnosti vozidiel osobnej dopravy, ako sú nízkopodlažné autobusy,7 železničné koľajové vozidlá8 a plavidlá9, a existujú technické normy na zabezpečenie prístupnosti vozidiel v rámci rôznych druhov dopravy.

Nová smernica má však riešiť okrem iného práve aj nami skúmané otázky zakupovania cestovných lístkov osobami so zdravotným postihnutím, ktoré doteraz neboli na úrovni EÚ riešené. Takáto iniciatíva EÚ sa pritom dotýka nasledujúcich základných práv (v zmysle Charty základných práv EÚ): právo na ľudskú dôstojnosť (článok 1), právo na nedotknuteľnosť osoby (článok 3), právo na vzdelanie (článok 14), právo na voľbu povolania a právo na prácu (článok 15), práva starších osôb (článok 25), právo na integráciu osôb so zdravotným postihnutím (článok 26) a právo na slobodu pohybu a pobytu (článok 45). Vyriešil by sa tým tiež zároveň nejednotný prístup, ktorý v tejto otázke zaujali členské štáty EÚ, z ktorých niektoré otázku dopravy osôb so zdravotným postihnutím právne alebo mimoprávne riešia, kým iné nie.10

Ani táto úprava EÚ však neposkytuje osobitné zvýhodnenie či pozitívnu diskrimináciu vo vzťahu k povinnosti označovania cestovného lístka osobami zdravotne postihnutými, vrátane zrakovo postihnutých. Zdá sa teda, že z tejto povinnosti zrakovo postihnutí nemajú byť plošne vyňatí. Je preto potrebné stále aj na národnej úrovni hľadať také riešenie, ktoré bude primerané (proporcionálne) k povinnosti zakúpiť a označiť si cestovný lístok, a zároveň zohľadňujúce špecifické potreby zrakovo postihnutých cestujúcich.

3 Záver: Riešenia

Aj v súvislosti s novou smernicou EÚ by malo byť zrejmým, že pri otázke prístupnosti (dostupnosti) dopravných a prepravných služieb osobám so zdravotným postihnutím nejde o to, aby sa každá časť systému alebo výrobok stali bezbariérovými, ale aby bol systém prístupný ako taký. Ak má teda byť riešenie proporcionálne a brať do úvahy špecifické potreby postihnutých cestujúcich, ako aj ekonomickú záťaž pre poskytovateľov služieb a produktov, zásadne by sa vždy mali ponúkať popri doterajších potenciálne nedostatočne „prístupných“ možnostiach zakupovania a označovania cestovných lístkov iné prijateľné alternatívy pre osoby so zdravotným postihnutím. Proporcionálnym riešením v tomto zmysle tak môže byť napríklad akceptácia toho, že prístup do vozidla pre užívateľov invalidných vozíkov je nepochybne potrebné zabezpečiť, ale nie cez každé dvere vozidla. Podobne kúpa cestovného lístka musí byť umožnená aj osobám so zdravotným postihnutím, napríklad zrakovo postihnutým, ale nie nevyhnutne v každom automate, resp. každou formou kúpy a platby. Je teda potrebné nájsť kompromisné riešenie, ktoré neprimerane nezaťaží poskytovateľov služieb a zároveň zabezpečí, aby si aj osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť bez osobitnej záťaže zakúpiť a následne aj prípadne označiť cestovný lístok. Zjavne totiž nie je nevyhnutným, aby sa všetky spôsoby predaja a označovania cestovných lístkov sprístupnili zdravotne postihnutým osobám, rovnako ako nie je nevyhnutným, aby boli zdravotne postihnuté osoby nútené využívať iba jeden – fyzický – spôsob kúpy a označovania cestovných lístkov, pokiaľ napríklad existuje rovnako efektívny elektronický spôsob kúpy (a príp. aj označovania) cestovných lístkov. Riešením sa teda zdá byť primeraná ponuka aspoň jedného automatu na nákup fyzických cestovných lístkov pre zrakovo postihnutých, a zároveň ponuka elektronického zakúpenia cestovného lístku (ktorý napr. v prípade sms-lístkov nie je potrebné ani označovať).

V tejto súvislosti je však potom osobitným praktickým problémom pre zdravotne (zrakovo) postihnutú osobu cestujúceho nájsť medzi prípadnými viacerými staršími automatmi práve ten jeden novší automat, ktorý je prístupný pre osoby so zrakovým postihnutím. Pre používateľov so slabým zrakom sa v takomto prípade odporúča použiť farby s vysokým kontrastom; pre osoby nevidiace zase možno využiť osobitný dezén chodníka navádzajúci k takémuto automatu.11

Na druhej strane, odporúčaným tiež môže byť rozsiahlejšie využívanie jednoduchších spôsobov zakupovania cestovných lístkov prostredníctvom mobilných aplikácií alebo telefonicky cez sms správy. Pri týchto totiž často odpadá i následná povinnosť označovania cestovného lístka v dopravnom prostriedku. Ak by pritom cena elektronického cestovného lístka minimálne pre osoby preukázateľne (osobitným preukazom) zdravotne postihnuté bola prinajmenšom rovnaká ako cena fyzického cestovného lístka predávaného v automate (prostredníctvom osobitného telefónneho čísla iba pre osoby zdravotne postihnuté), šlo by o primerané alternatívne riešenie zakupovania (a následne i odpadajúcej povinnosti označovania, ak ide o elektronické lístky) cestovných lístkov pre zdravotne postihnuté osoby.

Avšak i samotné označovanie lístkov v dopravných prostriedkoch možno riešiť spôsobom, ktorý by proporcionálne zohľadňoval záujmy dopravcu a aj osôb zdravotne postihnutých – napríklad ak by dezén podlahy dopravného prostriedku navádzal k takémuto označovaču, alebo ak by boli označovače umiestnené pri miestach vyhradených pre osoby so zdravotným postihnutím.

Nateraz však na záver treba konštatovať, že uvedené otázky v súčasnosti na Slovensku ešte nie sú právne upravené a do budúcnosti sa ponúka buď možnosť zotrvať pri mimoprávnej regulácii, resp. internej (samo)regulácii na úrovni dopravcov, alebo (aj pod vplyvom pripravovaných noriem práva EÚ) začať pracovať na osobitnej právnej úprave i v prípade otázok zakupovania a označovania cestovných lístkov osobami so zdravotným postihnutím – a to tak, aby zvolené riešenie bolo proporcionálnym, a teda zavádzalo iba naozaj nevyhnutné zásahy do práv a oprávnených záujmov dopravcov, ako aj zdravotne postihnutých cestujúcich.

Autori:
prof. JUDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM.
JUDr. Mgr. Vladislav Mičátek, PhD.
JUDr. Žofia Tulejová Bódi, PhD.

Slovenská asociácia európskych štúdií (ECSA Slovakia)
www.ecsa.sk

Použitá literatúra:

FORMANOWICZ, N. Barrierefreier Zugang im öffentlichen Personennahverkehr (ÖPNV) für blinde und sehbehinderte Menschen, s. 63 a 74. Dostupné na internete: https://opus.ostfalia.de/frontdoor/deliver/index/docId/921/file/Formanow... (navštívené dňa 15.11.2018).

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2006 z 5. júla 2006 o právach zdravotne postihnutých osôb a osôb so zníženou pohyblivosťou v leteckej doprave (Ú. v. EÚ L 204, 26.7.2006, s. 1), nariadenie (ES) č. 1371/2007 o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave, (Ú. v. EÚ L315/14, 3.12.2007), nariadenie (EÚ) č. 1177/2010 o právach cestujúcich v námornej a vnútrozemskej vodnej doprave, (Ú. v. EÚ L L334/1, 17.12.2010), nariadenie (EÚ) č. 181/2011 o právach cestujúcich v autobusovej a autokarovej doprave (Ú. v. EÚ L 55, 28.2.2011).

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 661/2009 z 13. júla 2009 o požiadavkách typového schvaľovania na všeobecnú bezpečnosť motorových vozidiel, ich prípojných vozidiel a systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (Ú. v. EÚ L 200, 31.7.2009, s. 1).

Prepravný poriadok integrovaného dopravného systému v Bratislavskom kraji, verzia 3.5. Dostupné na internete: https://dpba.blob.core.windows.net/media/Default/Dokumenty/PP_IDS%20BK_1... (navštívené dňa 15.11.2018).

PRIESTLEY, M. National accessibility requirements and standards for products and services in the European single market: overview and examples. Academic Network of European Disability experts (ANED), January 2013, s. 34-44 (Examples of transport accessibility requirements). Pozri tiež: https://www.disability-europe.net/ (navštívené dňa 15.11.2018).

Smernica 2008/57/ES z 17. júna 2008 o interoperabilite systému železníc v Spoločenstve (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 191, 18.7.2008, s. 1) a rozhodnutie Komisie 2008/164/ES z 21. decembra 2007 o technickej špecifikácii interoperability týkajúcej sa osôb so zníženou pohyblivosťou v transeurópskom konvenčnom železničnom systéme a systéme transeurópskych vysokorýchlostných železníc (Ú. v. EÚ L 64, 7.3.2008, s. 72).

Smernica 2009/45/ES o bezpečnostných pravidlách a normách pre osobné lode (Ú. v. EÚ L 163, 25.6.2009).

Smernica o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, pokiaľ ide o požiadavky na prístupnosť výrobkov a služieb. Dostupné na internete: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=COM%3A2015%3A0615%3AFIN (navštívené dňa 10.4.2020).

Stratégia EÚ pre oblasť zdravotného postihnutia 2010 – 2020. Dostupné na internete: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:52010DC06... (navštívené dňa 15.11.2018).

Zákon o rovnakých právach pre osoby so zdravotným postihnutím. Dostupné na internete: https://www.kolzchut.org.il/en/Accessibility_for_the_Blind_and_Visually_... (navštívené dňa 15.11.2018).


1 Tento odborný článok vznikol v rámci realizácie projektu „Tvorba a optimalizácia lepšej verejnej politiky v záujme odstraňovania bariér spoločenského začlenenia zrakovo postihnutých (kód ITMS 314011L721)“, ktorý je financovaný operačným programom Efektívna verejná správa z Európskeho sociálneho fondu.
2 Zákon o rovnakých právach pre osoby so zdravotným postihnutím. Dostupné na internete: https://www.kolzchut.org.il/en/Accessibility_for_the_Blind_and_Visually_... (navštívené dňa 15.11.2018).
3 Prepravný poriadok integrovaného dopravného systému v Bratislavskom kraji, verzia 3.5. Dostupné na internete: https://dpba.blob.core.windows.net/media/Default/Dokumenty/PP_IDS%20BK_1... (navštívené dňa 15.11.2018).
4 Stratégia EÚ pre oblasť zdravotného postihnutia 2010 – 2020. Dostupné na internete: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:52010DC06... (navštívené dňa 15.11.2018).
5 Smernica o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, pokiaľ ide o požiadavky na prístupnosť výrobkov a služieb. Dostupné na internete: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=COM%3A2015%3A0615%3AFIN (navštívené dňa 10.4.2020).
6 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2006 z 5. júla 2006 o právach zdravotne postihnutých osôb a osôb so zníženou pohyblivosťou v leteckej doprave (Ú. v. EÚ L 204, 26.7.2006, s. 1), nariadenie (ES) č. 1371/2007 o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave, (Ú. v. EÚ L315/14, 3.12.2007), nariadenie (EÚ) č. 1177/2010 o právach cestujúcich v námornej a vnútrozemskej vodnej doprave, (Ú. v. EÚ L L334/1, 17.12.2010), nariadenie (EÚ) č. 181/2011 o právach cestujúcich v autobusovej a autokarovej doprave (Ú. v. EÚ L 55, 28.2.2011).
7 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 661/2009 z 13. júla 2009 o požiadavkách typového schvaľovania na všeobecnú bezpečnosť motorových vozidiel, ich prípojných vozidiel a systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (Ú. v. EÚ L 200, 31.7.2009, s. 1).
8 Smernica 2008/57/ES z 17. júna 2008 o interoperabilite systému železníc v Spoločenstve (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 191, 18.7.2008, s. 1) a rozhodnutie Komisie 2008/164/ES z 21. decembra 2007 o technickej špecifikácii interoperability týkajúcej sa osôb so zníženou pohyblivosťou v transeurópskom konvenčnom železničnom systéme a systéme transeurópskych vysokorýchlostných železníc (Ú. v. EÚ L 64, 7.3.2008, s. 72).
9 Smernica 2009/45/ES o bezpečnostných pravidlách a normách pre osobné lode (Ú. v. EÚ L 163, 25.6.2009).
10 K prehľadu za jednotlivé štáty pozri PRIESTLEY, M. National accessibility requirements and standards for products and services in the European single market: overview and examples. Academic Network of European Disability experts (ANED), January 2013, s. 34-44 (Examples of transport accessibility requirements). Pozri tiež: https://www.disability-europe.net/ (navštívené dňa 15.11.2018).
11 FORMANOWICZ, N. Barrierefreier Zugang im öffentlichen Personennahverkehr (ÖPNV) für blinde und sehbehinderte Menschen, s. 63 a 74. Dostupné na internete: https://opus.ostfalia.de/frontdoor/deliver/index/docId/921/file/Formanow... (navštívené dňa 15.11.2018).