Niektoré nedostatky pojmu vlastníctvo v liberálnom myslení

jan 26 2013

Je všeobecne uznávaným tvrdením, že liberáli chceli „slabý štát". Typickým predstaviteľom bol F. A. v. Hayek, ktorý tvrdil, že úlohou štátu je vytvárať len akýsi rámec, v ktorom môžu jednotlivci úspešne sledovať svoje záujmy. (1) Je tiež veľmi dobre známym faktom, že mnohí komunisti chceli odstrániť štát úplne. Dokonca sa prezentovali tvrdením, že štát možno odstrániť zosilňovaním jeho represívnej funkcie. Na základe uvedeného sa núka otázka: Sú liberáli iba „rozriedení“ komunisti, ktorí nedokážu doviesť veci do konca?

Samozrejme, ide viac o bonmot než o tézu. Zásadný dôvod rozdielov medzi týmito školami spočíva v chápaní vlastníctva. Pri tomto pojme existujú medzi liberálmi a rôznymi socialistickými smermi najneskôr od 19. storočia úplne principiálne rozpory. Liberál F. Bastiat vyhlásil: „Vlastníctvo je zázračná inštitúcia.“ (2) Naopak, socialista Proudhon tvrdil: „Vlastníctvo je krádež." (3) Táto zanietená diskusia o vlastníctve tvorila vždy jadro rozporov medzi oboma smermi. V uvedenej diskusii však existuje jeden zásadný problém. Napriek tomu, že sa vedie stála diskusia o pojme vlastníctvo, nie je vždy jasné, o čom sa vlastne pri tejto diskusii vedie spor, lebo chýba vzájomná dohoda o pojme vlastníctvo.

Jedným z hlavných dôvodov týchto rozporov je i to, že autori, ktorí sa na vlastníctvo odvolávajú, ho obvykle nedefinujú, ale len vyberajú z pojmu vlastníctvo tie definičné znaky, ktoré sa hodia do schémy a bez komplexného objasnenia pojmu potom hľadajú vymedzenie vlastných ideí voči iným.

Liberálny pohľad na vlastníctvo v 20. Storočí

Uvedomujem si, že pri takom širokom spektre autorov, ktorí patria medzi socialistov alebo liberálov je zložitá akákoľvek generalizácia, ale ja sa zameriam na niektoré diela, od ktorých by som definíciu očakával, napriek tomu však autori od nej ustúpili. V tomto článku sa budem venovať niektorým liberálnym postojom k pojmu vlastníctvo, hoci aj v prípade mnohých socialistických téz existujú zásadné otázniky.

Jedným z typických predstaviteľov liberalizmu 20. storočia bol L. v. Mises. Keď L. v. Mises hovoril o liberalizme, spájal ho bezvýhradne s vlastníctvom: „Program liberalizmu zhrnutý do jediného slova by teda mal znieť: vlastníctvo, čo znamená: súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov." (4) V diele Human Action sa pokúsil podať ucelený systém vlastného poznania, ktorý bol z veľkej časti opretý o ideu vlastníckeho práva. V jeho definícií vlastníctva sa však objavili len veľmi kusé informácie: „Vlastníctvo znamená plnú kontrolu služieb, ktoré môžu byť zo statku odvodené. Tento katalaktický pojem vlastníctva nesmie byť zamieňaný s právnou definíciou vlastníctva a vlastníckych práv, ako je obsiahnutá v práve rôznych krajín. Definícia právneho poňatia vlastníctva... bol nápad zákonodarcov a sudcov." (5) Ešte nejednoznačnejší je tento citát: „Keď sa katalaxia zaoberá súkromným vlastníctvom, zaujíma sa o kontrolu, nie o právne termíny a definície. Súkromné vlastníctvo znamená, že vlastníci rozhodujú o využití výrobných faktorov..." (6)

Misesove tvrdenia o vlastníctve cez plnú kontrolu služieb, ktoré zo statku môžu byť odvodené, sú problematické. Nebudem spomínať, že kontrola sa obvykle spája skôr s pojmom držba než s pojmom vlastníctvo. V tomto prípade si L. v. Mises ale dobre uvedomoval komplikácie, ktoré jeho chápanie vlastníctva prinesie najmä pre právnikov, a preto nehovoril o právnej definícii vlastníctva. Jeho názory o kontrole znamenajú problém najmä pri práve duševného vlastníctva. L. v. Mises tu pri problémoch opäť poukazuje na právnikov: „Nie je v kompetencii katalaxie púšťať sa do dôvodov, ktoré sú uvádzané pre a proti inštitútu autorských práv a patentov. Katalaxia musí iba zdôrazniť skutočnosť, že ide o problém vymedzenia vlastníckych práv a že by spisovatelia a vynálezcovia boli po zrušení patentov a autorských práv z veľkej časti producentmi pozitívnych externalít." (7)

Ako vidíme, L. v. Mises uzavrel jednu z najzávažnejších otázok akejkoľvek definície vlastníctva s tým, že ide o problém vymedzenia vlastníckych práv mimo kompetencie katalaxie. Pri takomto závere ale ostáva problém, že možné vymedzenia vlastníckeho práva sa budú zásadne odlišovať.

Žiaľ, ani F. A. v. Hayek, M. N. Rothbard či ďalší nedokázali v otázke vlastníctva nájsť lepšiu definíciu než Mises. Dá sa povedať, že liberálny pojem vlastníctva je z väčšej časti stále zakotvený v ideách vytvorených J. Lockom, ktorého D. Boaz označil za „prvého liberála". (8) Nebudem opisovať dobre známu Lockovu formačnú teóriu vlastníctva, len zacitujem podstatné. „Každý človek má vlastníctvo svojej vlastnej ,osoby’. Na tú nemá nikto právo okrem neho samého. Práca jeho tela a dielo jeho rúk, môžeme povedať, sú vo vlastnom zmysle jeho. Čokoľvek teda vyjme zo stavu, ktorý tomu príroda požičala a v ktorom to ponechala, a k tomu pripojil niečo, čo je jeho vlastné, tým to činí svojím vlastníctvom." (9)

Problém s tzv. non-agression principle

Pri tomto liberálnom chápaní vlastníctva zostávajú nevyriešené mnohé otázky. Ako jeden zo základných definičných znakov vzniku vlastníctva sa často chápe tzv. non-agression principle, má ale určité nedostatky. Ja poukážem na dva z nich:

  1. Ako je to s vlastníctvom svojej osoby? Možno sa predať do otroctva?
  2. Je prípustné dedenie bez závetu?

ad 1.) M. N. Rothbard si uvedomil, že keď sa niekto dobrovoľne predá do otroctva, stráca sa základný princíp liberalizmu - vlastníctvo svojej osoby. Preto M. N. Rothbard navrhol vytvorenie inštitútu nescudziteľných statkov, medzi ktoré patria aj osoby. Problém je ale v tom, keď prototyp vlastníctva (vlastná osoba) je vyňatá spod ius disponendi. Vychádzal z predstavy, že existujú určité statky, ktoré sú z povahy vecí nezameniteľné. (10) Lenže ak prijmeme túto tézu, tak z tzv. vlastníctva osoby sa potom nedá odvodiť právo disponovať s inými statkami.

Pochopiteľne sa objavili i iné pokusy o vysvetlenie problému s vlastníctvom osoby, avšak tieto mali tiež svoje nedostatky. Napr. M. Šuster tzv. dobrovoľné otroctvo vysvetlil takto: „Ak sa zaviažem, že pre iného budem až do konca života vykonávať isté práce a budem bezpodmienečne počúvať jeho rozkazy... Úplne stačí, pokiaľ na druhého prevediem právo, aby moje budúce správanie kontroloval a ovládal nepriamym spôsobom." (11) Tento myšlienkový postup sa objavil v dejinách myslenia mnohokrát, ale problém spočíva v tom, že sa pritom nedostatočne rozlišuje dva rôzne druhy správania - dare (dať) a facere (konať): „Vezmime si zmluvu, kde sa zaviažem, že budem doživotne vykonávať v prospech inej osoby určité práce a zároveň jej dovolím, aby som bol telesne potrestaný či dokonca usmrtený... Z akého dôvodu má byť takáto zmluva nevymáhateľná?" (12)

Domnievam sa, že musíme rozlišovať oba druhy správania - dare aj facere, hoci za určitých okolností môžu viesť k rovnakým následkom. Existuje však jeden zásadný rozdiel. Podstatou správania facere (konanie) je to, že subjekt neustále zotrváva v pozícii subjektu, ktorý koná. Naopak, pri správaní dare (dať) sa v prípade tzv. dobrovoľného otroctva subjekt mení na objekt. Ak sa však subjekt mení na objekt, znamená to, že aj osoba sa môže zmeniť na objekt a tým stráca svoj doterajší status subjektu, teda osoby.

Pri uvedených predpokladoch by teda zostali dve možnosti: buď prototyp vlastníctva - vlastníctvo svojej osoby - nemôže obsahovať dare (možnosť darovať sám seba). V tom prípade ale z vlastníctva svojej osoby nemožno odvodiť ani ius disponendi s inými vecami. Druhou možnosťou je uznať nescudziteľné statky, ale aj to potom vedie k záveru, že osobou nemožno disponovať, a teda opäť z vlastníctva svojej osoby nemôžeme odvodzovať vlastníctvo vecí.

Ako ďalší problém tzv. dobrovoľného otroctva vidím i otázku, čo s právami tzv. dobrovoľnej otrokyne voči vlastným deťom narodeným v budúcnosti ako súčasti akéhosi „ius fruendi". Ak by tzv. dobrovoľná otrokyňa mohla scudziť výchovné oprávnenia voči svojmu potenciálnemu dieťaťu, znamenalo by to fakticky darovanie moci nad inou osobou majiteľovi.

Takto by sa tzv. dobrovoľné otroctvo stalo dôvodom vzniku nedobrovoľného mocenského vzťahu. Súhlas novonarodených detí by určite chýbal, keďže týmto deťom pomerne dlho chýba vôľová vyspelosť a keby mal majiteľ možnosť určovať výchovu dieťaťa tzv. dobrovoľnej otrokyne, mohol by v ňom vybudovať aspoň určitú akceptáciu vzájomného mocenského vzťahu. Pri takejto indoktrinácii by potom aj dané dieťa v budúcnosti mohlo vyjadriť súhlas s otrokárstvom, ktorý by bol ale podmienený predchádzajúcou výchovou. Zabrániť uvedenej situácii by bolo možné len vrchnostenskými zásahmi štátu do vzťahov tzv. dobrovoľných otrokov a ich detí, ale to by si zase vyžadovalo silno intervenujúci štát, ktorý by musel zásadne zasahovať do mnohých rodinných vzťahov.

ad 2.) Častým problémom princípu ne-agresie je inštitút dedenia bez závetu. Celé dedenie zo zákona je odlišné od legitímneho nadobudnutia vlastníckeho práva podľa princípu ne-agresie. Tu naozaj nejde o dobrovoľný prevod vlastníctva. Keď osoba X zomrie bez závetu, vzniká otázka, ako posudzovať objekt jej vlastníckeho práva?

Prečo neprichádza v prípade smrti vlastníka k tzv. prvotnému nadobudnutiu? Čo môže urobiť napr. taká upratovačka, ktorá má kľúče od domu a nájde mŕtveho majiteľa, čo na závet nepomyslel. Môže si všetko prisvojiť na základe „prvotného nadobudnutia", keďže vec už nemá vlastníka a tento ju ani dobrovoľne na iného nepreviedol?

Napriek princípu ne-agresie si treba položiť otázku, prečo sa právne poriadky stále snažia uznávať pojmy ako „neopomenuteľný dedič“. Je inštitút „neopomenuteľného dediča“ porušením princípu dobrovoľného prevodu vlastníctva? Existujú legitímne dôvody, pre ktoré musí agresívne zasahovať štát a zabezpečiť práva dediča? To je najmä v súvislosti s ne-agresiou veľmi sporné, hoci odlišný prístup by určite viedol k obrovskej právnej neistote. Stačí si predstaviť tie davy pred domom smrteľne chorého človeka, ktorý nespísal žiadny závet.

Kvantita a kvalita definície pojmu vlastníctva

Uvedené výhrady potvrdzujú, že hoci liberálne chápanie vlastníctva malo značný vplyv na právnu a politickú filozofiu v 20. storočí, mnohé otázky nedokázalo presvedčivo vyriešiť. Medzi tie otázky patrí i definícia pojmu vlastníctvo. S určitým nadhľadom môžeme teda na záver povedať: Nie všetky definície pojmu vlastníctvo sú kvalitné, ale podľa zažitej predstavy je najlepšou definíciou vlastníctva jeho kvantita!

Autor: JUDr. Branislav Fábry, PhD.
Katedra teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského


(1) HAYEK, F. A. v.: Právo, zákonodárství a svoboda. Praha: Academia, 1994, s. 380.
(2) BASTIAT, F.: O zákonoch. Bratislava: Kalligram, 2002, s. 25
(3) PROUDHON, P.-J.: Théorie de la propriété. Montréal - Paris : Éditions l’Harmattan, 1997, s. 19
(4) MISES, L. v.: Liberalismus. Praha: Ekopress 1998, s. 28
(5) MISES, L. v.: Lidské jednání: Pojednání o ekonomii. Praha: Liberální institut, 2006, s. 611
(6) Tamže, s. 611
(7) Tamže, s. 594
(8) BOAZ, D.: Liberalismus v teorii a politice. Praha: Liberální institut, 2002, s. 26
(9) Tamže, s. 27
(10) ROTHBARD, M. N.: Ethics of Liberty. New York – London: New York University Press, 1998, s. 133 a nasl.
(11) ŠUSTER, M.: Rothbardova teorie smlouvy II: „zcizitelné“ a „nezcizitelné“ statky. Terra Libera, r. 9, prosinec 2008, 2-4, s. 2
(12) Tamže, s. 3