Theoretical and legal definition of personal freedom

Abstrakt: Príspevok je zameraný na skúmanie obsahu pojmu sloboda a to jednak z filozofického, ale aj z právneho hľadiska. Okrem hľadania (právnych) hraníc slobody sa sústreďuje na zákonné a nezákonné zásahy do práva na osobnú slobodu. Zároveň príspevok poskytuje základný prehľad právnej úpravy v danej problematike.
Klúčové slová: osobná sloboda, spoločnosť, zásah do osobnej slobody, garancie ochrany osobnej slobody

Abstract: The paper is focused on exploring the concept of freedom, both from a philosophical point of view and from a legal point of view. In addition to seeking the (legal) borders of freedom, it focuses on legal and unlawful interference with the right to personal freedom. At the same time, the contribution provides a basic overview of the legislation in this area.
Keywords: Personal liberty, society, interference with personal freedom, guarantees of personal freedom

1 SLOBODA AKO FILOZOFICKÝ POJEM

Obsah pojmu sloboda je možné vysvetľovať z mnohých hľadísk. Z najjednoduchšieho uhla pohľadu ide o možnosť subjektu konať tak, ako sám chce, bez tlaku a obmedzení. Rozhodovať sa len na základe svojich potrieb, svojich priorít a túžob, bez ohľadu na potreby, priority alebo túžby niekoho iného. Takáto absolútna sloboda je však utópiou. Už Rousseauo formuloval existenciu nevyhnutných hraníc slobody – sú dané slobodou iných ľudí (Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého). Podobne podľa racionalistu Descarta znamená pojem sloboda „možnosť hovoriť a konať akokoľvek a jedinou hranicou slobody je sloboda ostatných“. Vznik zákonov a samozrejme aj vznik štátu bol odôvodnený práve snahou objektivizovať hranice slobody každého člena spoločenstva na rozumnú mieru – teda tak, aby sloboda jednotlivca zostala do určitej miery zachovaná a pritom nerušila alebo nezasahovala do slobody ostatných členov spoločenstva. Okrem potenciálneho konfliktu medzi subjektmi spoločenstva navzájom následne vzniká nový konflikt – medzi spoločenstvom (štátom) a jeho členmi (občanmi). Filozofia a aj právo sa vedome a opakovane vracajú k hľadaniu hraníc medzi oprávneniami spoločnosti a slobodou jednotlivca. Je totiž omnoho jednoduchšie (zákonom) stanoviť spravodlivé hranice medzi subjektmi spoločenstva navzájom, ako stanoviť spravodlivé hranice medzi záujmami spoločnosti a jednotlivca. K určeniu hraníc medzi subjektmi spoločenstva možno nájsť návod aj v Ústave SR. V Ústave SR sú povinnosti ponímané ako medze základných práv a slobôd jednotlivého občana, za ktorými sa začínajú práva a slobody iného občana. Takto chápané povinnosti sú v ústave spravidla vyjadrené vo forme zákazov, resp. určitých pokynov.¹

Pokiaľ ide o určenie spravodlivých hraníc medzi záujmami spoločnosti a jednotlivca, možno konštatovať, že sa názory na túto otázku (filozofické i právne) značne líšia. Napríklad utilitarista J. S. Mill tvrdil, že „spoločnosť neberie jednotlivca na zodpovednosť za jeho činy, pokiaľ sa netýkajú záujmov inej osoby, ale len jeho samého²“ a „vláda síce má možnosť použiť svoju donucovaciu moc, ale táto moc by mala byť používaná len vtedy, ak dané indivídum poškodzuje svojím konaním ostatných³“. S Millom ale možno polemizovať. O strate slobody rozhodne nie je možné hovoriť len v súvislosti s povinnosťou zrieknutia sa konania, ktoré iných poškodzuje. Zásahy do osobnej slobody definovalo právo aj v súvislosti s ochranou celku (spoločenstva), nielen v súvislosti s ochranou iných individuí. V tomto ponímaní je možné dokonca napríklad dane, clá alebo poplatky do sociálneho systému považovať za zásah do slobody jednotlivca⁴. Rozhodne tak možno posúdiť zákaz vycestovať za hranice republiky na „západ“ v čase socializmu alebo rasové obmedzenia počas druhej svetovej vojny.

Preto je možné vyvodiť záver, že stratou slobody vo filozofickom zmysle slova je strata možnosti jednotlivca slobodne sa rozhodnúť a konať aj vtedy, ak nikomu neubližuje. Ide o obmedzenie nenásilného správania človeka, ktorým sa zabraňuje realizácii jeho predstavy o dokonalom šťastí. Strata slobody neznamená zrieknuť sa zlých činov, tie sa dajú konať bez ohľadu na vašu slobodu. Znamená to stratiť možnosť robiť niečo, čo nikomu neubližuje.⁵ V tejto súvislosti možno polemizovať s ustanovením § 8 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, ktorý ukladá povinnosť každej osobe, sediacej na sedadle povinne vybavenom bezpečnostným pásom alebo iným zadržiavacím zariadením, toto zariadenie použiť. Za nesplnenie tejto povinnosti môže byť nepripútanej osobe uložená pokuta až 60 eur. Pokiaľ vodič cestuje vo vozidle sám, je nepochybné, že okrem seba samého nikoho neohrozuje. Štát by teda nemal takto násilne vynucovať splnenie povinnosti použiť bezpečnostný pás.

2 OSOBNÁ SLOBODA AKO PRÁVNY POJEM

V právnom zmysle slova je sloboda jednotlivca atribútom jeho autonómie a ľudskej dôstojnosti. Sloboda človeka je pilierom demokratickej spoločnosti, preto sa jej ochrana nachádza aj v Ústave SR a to vo viacerých článkoch. Východiskom sú články 12 a 13, kde sa kladie rámec slobode a rovnosti všetkých ľudí v ich dôstojnosti a právach. Tie sa na území SR zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Okrem týchto základných článkov sa slobody jednotlivca dotýkajú aj ďalšie, venované ľudským právam a slobodám. Asi najdôležitejší z nich je článok 17, týkajúci sa práva na osobnú slobodu v užšom zmysle (obsahujúci limity pre zadržanie, väzbu, trest odňatia slobody alebo nedobrovoľnú ústavnú starostlivosť). Osobnej slobode v širšom zmysle sú venované aj ďalšie články, napríklad sloboda vlastniť majetok (článok 20), sloboda pohybu a pobytu (článok 23), sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery (článok 24), sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie (článok 26), sloboda zhromažďovania (článok 27), sloboda združovania (článok 28), sloboda voľby povolania a zárobkovej činnosti (článok 35), sloboda vedeckého bádania a umenia (článok 43) atď.

Už z uvedeného je zrejmý rozdiel vo filozofickom a právnom chápaní osobnej slobody. Kým filozofia ju chápe jednotne ako právo človeka slobodne sa rozhodovať a slobodne konať, právo rozlišuje osobnú slobodu v širšom a užšom zmysle. V širšom ponímaní možno chápanie osobnej slobody pripodobniť filozofickému uhlu pohľadu. Osobná sloboda je potom rozsah ľudských práv jednotlivca. V užšom zmysle sa osobná sloboda používa ako pojem pre autonómiu voľby pohybu a pobytu. Osobná sloboda zabezpečuje voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení v živote. Konštruuje možnosť každého podľa vlastnej úvahy a vlastnej vôle zostaviť si svoj vlastný denný režim, naplánovať si životné udalosti a vykonať ich podľa vlastných predstáv.⁶ Jej obmedzenia sú zásahom do práva človeka slobodne určiť svoje miesto pobytu alebo slobodne rozhodnúť o svojom pohybe. Ide o veľmi vážny zásah do ľudských práv, ktorého rámec je nielenže obsiahnutý v Ústave, ale bližšie a konkrétnejšie ho upravujú ďalšie právne predpisy. Vždy je podmienený štyrmi predpokladmi, ktoré musia byť kumulatívne splnené. Akékoľvek (dlhšie) obmedzenie osobnej slobody má byť výnimočným opatrením, ktoré trvá len po nevyhnutnú dobu, je objektívne zdôvodniteľné a je preskúmateľné. O obmedzení osobnej slobody má rozhodnúť súd. Výnimočne – pri obmedzení na krátky čas – môže rozhodnúť iný štátny orgán (príslušník policajného zboru bez súhlasu alebo so súhlasom prokurátora). Právo na osobnú slobodu je garantované aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Týka sa ho článok 5, ktorý formuluje obmedzenie osobnej slobody tiež len ako krajné riešenie v prípade, ak neexistuje iný spôsob vyriešenia situácie. Dohovor formuluje dôvody obmedzenia osobnej slobody do šiestich bodov. Ide o taxatívny pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody, ktorý je potom doplnený negatívnym vymedzením (kedy a za akých podmienok nemôže byť človek pozbavený osobnej slobody) v článku 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Európskemu dohovoru, ktorý je záväzný aj pre Slovenskú republiku.⁷ Práve z dôvodu, že obmedzenie, resp. pozbavenie osobnej slobody predstavuje veľmi vážny zásah do širšie chápanej slobody ako ľudského práva, trvá Dohovor na dôslednom dodržiavaní pravidla “šiestich dôvodov” a neumožňuje členských štátom rozširovať dôvody pozbavenia osobnej slobody nad tento rámec. Výklad článku 5 ods. 1 Dohovoru musí byť reštriktívny, to znamená viac zužujúci ako rozširujúci. Preto napríklad vo veci Ciulla c. Taliansko (rozhodnutie z 22. februára 1989, Sťažnosť č. 148) štrasburské orgány ochrany práva vyslovili, že rozširujúci výklad dôvodov pozbavenia osobnej slobody nie je prípustný ani tam, kde si to vyžaduje účinný boj s organizovaným zločinom. Súd v tomto rozhodnutí zásadne vylúčil možnosť zbavenia osobnej slobody len z preventívnych dôvodov bez toho, aby sa viedlo trestné konanie o už spáchanom trestnom čine.⁸

Okrem pozbavenia osobnej slobody v trestnom konaní je potrebné venovať pozornosť tiež možnosti obmedzenia osobnej slobody v civilnom práve. Takéto zásahy sa týkajú napríklad statusových práv fyzických osôb. Civilný mimosporový poriadok umožňuje súdu rozhodnúť o prípustnosti prevzatia alebo aj držania osoby v zdravotníckom zariadení bez jej súhlasu (detenčné konanie). Tiež paradoxne (v rozpore s judikatúrou ESĽP) prevzal CMP v konaní o spôsobilosti na právne úkony úpravu, oprávňujúcu súd nariadiť osobe, o ktorej spôsobilosti sa koná, umiestnenie v zdravotníckom zariadení na dobu maximálne štyri týždne aj bez jej súhlasu. Ďalším súkromnoprávnym predpisom, umožňujúcim nariadenie ústavnej starostlivosti je zákon o rodine. Obmedzenia podľa tohto predpisu sa týkajú len maloletých detí. Ide o výchovné opatrenie, ktoré môže nariadiť len súd. Nemožno však opomenúť ani ústavnú starostlivosť ako formu náhradnej osobnej starostlivosti, ktorá tiež neumožňuje dieťaťu slobodnú voľbu miesta pobytu, hoci nemá sankčný charakter a jej cieľom je ochrana záujmov dieťaťa.

Pozbavenie osobnej slobody umožňuje aj zákon o pobyte cudzincov⁹ a to v súvislosti s administratívnym vyhostením alebo vrátením podľa medzinárodnej zmluvy. Zásahom do osobnej slobody je aj predvedenie príslušníkmi policajného zboru alebo ozbrojeného zboru (ak ide o vojaka) a to tak pre účely trestného konania, ako aj pre účely civilného konania.

3 ZÁSAHY DO OSOBNEJ SLOBODY

Ako už bolo uvedené, osobná sloboda je esenciálnym ľudským právom. Avšak záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreba náležitého výkonu spravodlivosti vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca. Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu.¹⁰ Táto rovnováha sa zabezpečuje systémom ústavných podmienok, ktoré musia byť v prípade každého zásahu do osobnej slobody kumulatívne splnené. Inak pôjde o nezákonný zásah. Tieto podmienky sú:
1. výnimočnosť a
2. objektívna zdôvodniteľnosť zásahu
3. jeho trvanie len po nevyhnutnú dobu a
4. preskúmateľnosť.

Výnimočnosť a objektívna zdôvodniteľnosť takéhoto zásahu vyplývajú najmä z hmotnoprávnej roviny problematiky. Preskúmateľnosť predstavuje procesnú rovinu – garantuje jednotlivcovi, pozbavenému osobnej slobody, že zásah do jeho základného ľudského práva bude preskúmaný nezávislým orgánom (súdom).

3.1 PRÁVNY RÁMEC

Osobná sloboda je esenciálne ľudské právo – je na nej doslova závislý výkon ďalších ľudských práv. Nemožno poprieť, že osoba pozbavená alebo obmedzená v jej osobnej slobode automaticky utrpí zásah aj do iných práv a slobôd. Nemôže sa napríklad neobmedzene slobodne zhromažďovať, nemôže mať nerušené súkromie a nemožno jej ani zaručiť listové tajomstvo. Je úplne jasné, že nemôže využívať svoje právo na slobodný pohyb a pobyt, právo byť volený, ani právo voliť do orgánov samosprávy obcí. Aj výkon väčšiny hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv je obmedzený, ak nie úplne znemožnený. Obmedzením osobnej slobody sa znižuje kvalita života človeka a pokiaľ právo na život chápeme v jeho širšom význame¹¹, potom znamená jednoznačné narušenie aj tohto bazálneho ľudského práva. Z uvedených dôvodov je pochopiteľné, že právo na osobnú slobodu možno nájsť takmer vo všetkých významných medzinárodných dohovoroch ľudskoprávneho charakteru, ako je Všeobecná deklarácia ľudských práv; Listina základných práv a slobôd, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach; Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd apod.) a samozrejme i v Ústave SR. Vytvára sa tak (bohužiaľ) neprehľadný, roztrieštený celok, pozostávajúci z desiatok inštrumentov a prameňov, ktoré nepôsobia vždy harmonicky a synergicky. Dnes nenájdeme vo svete jediný medzinárodný zmluvný dokument, ktorý by v úplnosti vypočítaval základné práva a slobody a ustanovoval jednoznačne aj systém ich ochrany napr. zriadením univerzálneho súdu pre ľudské práva.¹²

Úplný zoznam ľudských práv teda vo svete neexistuje. Nie je ani možné ho s definitívnou platnosťou vytvoriť, pretože aj ľudské práva sa vyvíjajú v čase a ich výpočet, chápanie a aj výklad má už v súčasnosti bohatú históriu. Inak by sme nerozlišovali ľudské práva prvej, druhej a tretej generácie. Je ale nespochybniteľné, že právo na osobnú slobodu a limity jeho obmedzenia sú integrálnou súčasťou všetkých významných medzinárodných dokumentov, týkajúcich sa garancie základných ľudských práv. Relevantnú právnu úpravu preto možno zhrnúť nasledovne:
A. Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení jej zmien a doplnení, menovite druhá hlava s názvom Základné práva a slobody
B. Listina základných práv a slobôd, publikovaná v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb.
C. medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a vyhlásila spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR)
D. právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR.
E. zákony, upravujúce spôsob a podmienky výkonu jednotlivých ľudských práv.

4. Záver

Cieľom príspevku bolo poukázať na dôležitosť osobnej slobody ako najzákladnejšieho ľudského práva. Predpokladom na právne zakotvenie ochrany základných práv a slobôd je správne vymedzenie uvedených práv z teoretického hľadiska. Z uvedeného dôvodu je nesmierne dôležité vnímať základné práva a slobody, zvlášť osobnú slobodu aj z hľadiska filozofického chápania, ktoré môže poskytnúť iný, tiež veľmi dôležitý pohľad na práva jedinca.

Summary: The aim of the paper was to point out the importance of personal freedom as the most fundamental human right. A prerequisite for the legal enshrinement of the protection of fundamental rights and freedoms is the correct definition of those rights from a theoretical point of view. For this reason, it is of utmost importance to perceive fundamental rights and freedoms, especially personal freedom and philosophical comprehension, which can provide another, also very important, view of the rights of the individual.

Autor: JUDr. Borislav Usačev

Zoznam použitej literatúry:

• Posluch, M. – Cibulka, R.. Štátne právo Slovenskej republiky. Bratislava : Právnická fakulta UKOPAKN, 2001.,
• Mill, J. S., O slobode. (prel. Emil Višňovský).Bratislava : IRIS, 1995,
• https://www.youtube.com/watch?v=yt5RwfuQepg, verzia z 31.1.2017,
• Kotvan, L. dostupné online: http://www.menejstatu.sk/sloboda-nutnost-ci-prezitok/, verzia z 31.1.2017,
• Fridrich, B. – Mokrá, L. Praktikum ústavného práva Slovenskej republiky. Šamorín : HEUREKA, 2011.,
• Svák, J. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatury a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2006,
• ESĽP in: Wemhoff v. Nemecko (27. 6. 1968, séria A, č. 7), Neumeister v. Rakúsko (27. 6. 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. 11. 1969, séria A, č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. 6. 1991, séria A, č. 207),
• Majerčák, T.Ústavná koncepcia osobných práv a slobôd. Právny obzor č. 1. 2008.,
• Somorovská, L. Ústavná úprava základných práv a slobôd a jej perspektívy. Ústavný systém Slovenskej republiky (doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy). Košice : UPJŠ, 2009.

¹ Posluch, M. – Cibulka, R.. Štátne právo Slovenskej republiky. Bratislava : Právnická fakulta UKOPAKN, 2001. s. 82
² Mill, J. S., 
 O slobode. (prel. Emil Višňovský).Bratislava : IRIS, 1995, s. 87
³ tamtiež
⁴ v Rakúsku napríklad odovzdal občan Jürgen Rietzler z obce Fiss svoje štátne občianstvo a prehlásil sa „za človeka nie občana“. Odmieta platiť dane a plniť povinnosti nariadené štátom v súvislosti s výkonom jeho hotelierskej činnosti. Viac dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=yt5RwfuQepg, verzia z 31.1.2017
⁵ Kotvan, L. dostupné online: http://www.menejstatu.sk/sloboda-nutnost-ci-prezitok/, verzia z 31.1.2017
⁶ Fridrich, B. – Mokrá, L. Praktikum ústavného práva Slovenskej republiky. Šamorín : HEUREKA, 2011. s. 57
⁷ Svák, J. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatury a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2006, s. 257-258
⁸ tamtiež s. 259
⁹ zákon č. 404/2011 Z. z.
¹⁰ ESĽP in: Wemhoff v. Nemecko (27. 6. 1968, séria A, č. 7), Neumeister v. Rakúsko (27. 6. 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. 11. 1969, séria A, č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. 6. 1991, séria A, č. 207)
¹¹ k tomu viď bližšie Majerčák, T.Ústavná koncepcia osobných práv a slobôd. Právny obzor č. 1. 2008. s. 24-25
¹² Somorovská, L. Ústavná úprava základných práv a slobôd a jej perspektívy. Ústavný systém Slovenskej republiky (doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy). Košice : UPJŠ, 2009, s. 146