The history and present of the Prosecutor's Office of the Slovak Republic

Abstrakt: Prokuratúra zohráva v slovenskom právním poriadku významnú úlohu, zastupuje verejný záujem a dohliada nad dodržiavaním zákonnosti. Autorka v príspevku ponúka historický exkurz inštitútu slovenskej prokuratúry od roku 1948 po súčasnosť, v ktorom poukazuje najmä na zásadné legislatívne zmeny, ktoré sa dotkli práve tejto oblasti. Rovnako sa zaoberá jej úlohami a pôsobnosťou v súčasnosti v zmysle aktuálnej právnej úpravy, pričom pozornosť upriamuje na monopol diskrečnej právomoci prokurátorov.

Kľúčové slová: diskrečná právomoc prokurátora, prokuratúra, vývoj prokuratúry

Abstract: The Prosecutor's Office plays an important role in the Slovak legal system, representing the public interest and supervising compliance with the law. In the article, the author offers a historical excursion of the prosecutor's office from 1948 to the present, in which she points out mainly the fundamental legislative changes that affected this area. It also deals with its tasks and scope at present in terms of the current legislation, while drawing attention to the monopoly of discretionary power of prosecutors.
Key words: discretionary power of the prosecutor, prosecution, development of the prosecution

Úvod

Prokuratúra bezpochyby dotvára princípy právneho štátu a zabezpečuje ochranu práva. V jednotlivých obdobiach zastávala rozdielne funkcie, pričom práve prostredníctvom časových období v minulosti sa dostávame k významným míľnikom jej vývoja. Hlavná úloha a podstata tohto inštitútu, ktorou je dohliadanie a dodržiavanie zákonnosti, sa však celým historickým prierezom nemení a zostáva rovnaká. Týmto výrazne ovplyvňuje oblasť práva a rokmi sa menil rozsah jej pôsobnosti. Do pozornosti je potrebné dať aj viaceré legislatívne zmeny, ktoré výraznou mierou prispeli k jej formovaniu až do dnešnej podoby.

Historický exkurz slovenskej prokuratúry

Už v minulosti sme sa mohli stretnúť s inštitútom prokuratúry, avšak tu ho nachádzame pod iným pomenovaním. Nazývala sa ako kráľovský fiškalát či štátne zastupiteľstvo, a až neskôr bolo prijaté súčasné pomenovanie prokuratúra.

V tejto oblasti možno za prelomové považovať prijatie zákona č. 319/1948 Sb. o zľudovení súdnictva, ktorý v samotnom ustanovení §67 spomína súčasné pomenovanie a uvádza: „Úkony verejnej obžaloby vykonáva na okresnom súde okresná prokuratúra, na krajskom súde krajská prokuratúra, tento ich radí medzi úrady verejnej obžaloby.“ Tie pôsobili pod záštitou ministra spravodlivosti.
Aj v tomto období bola prokuratúra postavená na určitej hierarchickej štruktúre. Členila sa na okresné prokuratúry riadené krajskými prokuratúrami, pričom na čele stál generálny prokurátor.
Tieto zmeny boli inšpirované sovietskymi vzormi, činnosť sovietskej prokuratúry bola širšia než činnosť prokuratúry vo väčšine buržoáznych štátov. Preto sa prokurátorovi musela dať možnosť zasahovať ako do trestného konania, tak aj do občianskoprávneho konania. Pričom v minulosti mali výlučne oprávnenia iba v trestnej oblasti (Skaloš, 2014, s. 113).

V tom istom roku 1948 zákonom č. 232/1948 Zb. o štátnom súde bola zriadená na úkony verejnej obžaloby štátna prokuratúra na čele so štátnym prokurátorom a štátnymi viceprokurátormi, pričom tento zákon bol účinný do roku 1952, zrušený zákonom č. 66/1952 Zb. o organizácii súdov. Štátny prokurátor bol podriadený ministrovi spravodlivosti. Štátny prokurátor vykonával prípravné konanie o činoch trestných podľa prvej hlavy osobitnej časti v tom čase účinného trestného zákona, na ktoré zákon ustanovoval trest smrti, trest doživotného odňatia slobody alebo trest dočasného odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej desať rokov (ust. §12 Trestného poriadku zákon č. 87/1950 Zb.). Fakultatívne mohol vykonávať prípravné konanie aj pri ďalších trestných činoch v zmysle v tom čase účinného Trestného poriadku.

V tomto období nenachádzame jednotnú sústavu tohto inštitútu ako je tomu dnes, no postavenie generálneho prokurátora začalo postupom času nadobúdať väčší význam a mal čoraz viac oprávnení. Napríklad, v roku 1948 už mohol prijímať sťažnosti na ktoréhokoľvek prokurátora, rovnako aj okresní prokurátori už mohli vykonávať výsluchy, domové prehliadky, či dávať príkazy na zatknutie.
Neskôr prijatím sudcovského zákona č. 67/1950 Zb. sa zaviedli zmeny v ustanovovaní prokurátorov, pričom týmto právom disponoval minister spravodlivosti v prípade okresných a krajských prokurátorov a generálneho prokurátora do funkcie poveroval prezident republiky.

Občianskym súdnym poriadkom č. 142/1950 Zb. sa rozšírili právomoci prokurátorov aj mimo trestnej oblasti a to na oblasť občianskoprávnu. Pribudla im nová úloha a to kontrola zákonnosti občianskeho rozhodovania, pričom prokurátor mohol vstúpiť do každého začatého občianskoprávneho konania za účelom zabezpečenia záujmu štátu alebo pracujúcich.

V roku 1950 bol prijatý okrem iného aj nový Trestný zákon č. 86/1950 Zb. a Trestný poriadok zákon č. 87/1950 Zb. . Tento Trestný poriadok vo svojom ustanovení §2 uvádza, že úlohou prokurátora v trestnom konaní je hlavne vykonávať prípravné konanie, bdieť nad spravodlivým potrestaním páchateľov a dbať na výkon trestov im uložených. Navyše, je zaujímavé, že v tomto období prokurátor v zmysle uvádzaného Trestného poriadku vykonával aj konanie o žiadosti o milosť a to ešte pred podaním obžaloby, pričom toto oprávnenie mal prokurátor ktorý konal v danej veci, respektíve by bol príslušný vykonávať prípravné konanie (ust. §91 Trestného poriadku). Konanie o udelení milosti v zmysle súčasnej právnej úpravy sa realizuje až po právoplatnom odsúdení, pričom týmto oprávnením na základe Ústavy Slovenskej republiky disponuje iba prezident.

Za významný medzník v oblasti prokuratúry možno považovať prijatie zákonov č. 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre a zákona č. 65/1952 Zb. o prokuratúre.
Vojenská prokuratúra bola až do roku 1952 oddelená od civilnej prokuratúry, no práve zákonom č. 65/1952 Zb. o prokuratúre bola vojenská prokuratúra začlenená do všeobecnej sústavy prokuratúry. Na čele vojenskej prokuratúry stál hlavný vojenský prokurátor, ktorý bol zároveň námestníkom generálneho prokurátora. Z prokuratúry sa tak stala samostatná inštitúcia nezávislá od ostatných štátnych orgánov. Týmito zákonmi sa nepochybne výrazne posilnilo postavenie generálneho prokurátora, ktorý stál na jej čele a všetci prokurátori, vrátane vojenskej prokuratúry mu boli priamo podriadení. Navyše, táto inštitúcia sa stala práve v tomto období najvyšším dozorným orgánom.
Generálny prokurátor popri, všeobecnej dozorovej pôsobnosti, sa staral najmä o zisťovanie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov, dohliadal na výkon trestov, zúčastňoval sa konaní pred súdmi, dozeral, aby súdy správne a jednotne používali zákony, a zabezpečoval ochranu záujmov štátu a pracujúcich v konaniach vo veciach občianskoprávnych (§ 2) (Lata, 2009, s.855-856).

Úprava obsiahnutá v zákonoch z roku 1952 však nebola dostatočná, preto bol neskôr prijatý nový zákon č. 65/1956 Zb. o prokuratúre, kde bola táto úprava širšia a dopĺňala prechádzajúcu právnu úpravu. Zákon o prokuratúre č. 65/1956 Zb. upriamoval pozornosť na dozor v činnosti prokuratúry a do popredia dával inštitút všeobecného dozoru. Zaviedol ďalšie funkcie dozoru prokuratúry v súvislosti so stíhaním páchateľov trestných činov, aj v súvislosti s prípravným konaním a súdnym trestným konaním a tiež boli rozšírené metódy dozoru spojené s výkonom väzby, výkonom trestu odňatia slobody, ochranného liečenia a ochrannej výchovy.
V spojitosti s vydávaním nariadení národných výborov v zmysle ustanovenia §13 zákona č. 13/1954 Zb. o národných výboroch tu pribudlo oprávnenie prokurátorov preskúmavať zákonnosť týchto všeobecné záväzných nariadení národných výborov a tiež všeobecne záväzných právnych predpisov, vydaných ministerstvami a inými úradmi. Rovnako prokurátor prijímal podnety a sťažnosti pracujúcich a mal právomoc sám dávať podnety na previerky a revízie na preskúmanie toho, či nedošlo k porušeniu zákonnosti.
Činnosť prokuratúry v tomto období bola oveľa širšia a vykonávala všeobecný dozor oproti predchádzajúcim obdobiam, no nemala právomoc posudzovať účelnosť rozhodovania subjektov. Ustanovenie §6 zákona č 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre uvádza, „Najvyšší dozor na presné vykonávanie a zachovávanie zákonov a iných právnych predpisov všetkými ministerstvami a inými úradmi, súdmi, národnými výbormi, orgánmi, inštitúciami a úradnými osobami, ako i jednotlivými občanmi prislúcha generálnemu prokurátorovi.“ Teda možno konštatovať, že práve prokuratúra poskytuje účinnú ochranu štátnych záujmov.
Prokuratúra sa postupne vyčlenila z rezortu spravodlivosti a stala sa samostatnou súčasťou systému štátnych orgánov.
Už zákon č. 65/1952 Zb. stanovoval pôsobnosť a princípy jej organizácie a zákon č. 64/1952 Zb. ho v tomto smere len doplnil. Do popredia dávajú zásadu centralizácie, ktorý je založený na hierarchii, a teda podriadenosti nižších prokuratúr a prokurátorov, tým vyšším. Ďalej je to zásada nezávislosti, to znamená že sa odčlenila sa z rezortu spravodlivosti a stala sa už spomínanou samostatnou súčasťou systému štátnych orgánov. Prezentujú aj zásadu monokracie, teda rozhodovacie právo má jedna osoba a to prokurátor a nie kolektívny orgán . Pričom tzv. hlavné slovo celej inštitúcie tu má generálny prokurátor ČSSR.

Generálny prokurátor v predmetnom čase zodpovedal vláde. Prijatím socialistickej ústavy a ústavným zákonom č. 100/1960 Zb. sa situácia zmenila, keďže generálny prokurátor sa už nezodpovedal vláde, ale Národnému zhromaždeniu, čím došlo k definitívnemu osamostatneniu prokuratúry od moci výkonnej a tým sa posilnila jej osobitná úloha v sústave štátnych orgánov.
Generálneho prokurátora aj naďalej menoval a odvolával prezident republiky. Aj napriek tomu že pôsobil na úrovni ostatných ústavných činiteľov, neprislúchala mu zákonodarná iniciatíva.

V roku 1965 bol prijatý ďalší zákon o prokuratúre, ktorým sa vykonala komplexná právna úprava prokuratúry, zákon č. 60/1965 Zb. o prokuratúre. Hlavnú pozornosť upriamuje na úlohu prokuratúry vykonávať dozor nad inštitúciami štátnej správy pri dodržiavaní zákonov a právnych noriem, dohliadala aj na súdy pri jej rozhodovacej činnosti a tiež v miestach kde sa vykonávali tresty odňatia slobody.
Tento zákon bol budovaný ako leninský model prokuratúry a bol plne uspôsobený direktívne byrokratickému a centralistickému systému univerzálneho mocenského monopolu strany a štátu (Čentéš, 2014).

Nový občiansky súdny poriadok zákon č. 99/1963 Zb. novo upravil účasť prokurátora v občianskom súdnom konaní. Všetky tieto zmeny však reflektoval už spomínaný nový zákon o prokuratúre č. 60/1965 Zb. Oproti zákonu č. 65/1956 Zb. nepriniesol zásadné zmeny, len detailnejšie upravil úseky dozoru prokuratúry, prostriedky dozoru, ako aj organizáciu prokuratúry. (Lata, 2009, s. 868).

Z hľadiska organizácie viedlo vydanie zákona č. 60/1965 Zb. k zjednodušeniu sústavy orgánov prokuratúry, predovšetkým v súlade so zjednodušením administratívno-teritoriálneho usporiadania ČSSR. Prokuratúra sa podľa zákona členila na generálnu prokuratúru, ktorej súčasťou bola hlavná vojenská prokuratúra, krajské prokuratúry a mestskú prokuratúru v Prahe, vyššie vojenské prokuratúry, okresné prokuratúry a vojenské obvodové prokuratúry. Sídla prokuratúr sa zhodovali so sídlami zodpovedajúcich národných výborov. Organizácia a členenie vojenskej zložky prokuratúry boli prispôsobené potrebám obrany štátu. Zákon priamo zakotvil, že generálny prokurátor je ústredný orgán postavený na úroveň ministrov. Menuje a odvoláva ho prezident a zodpovedá najvyššiemu zastupiteľskému zboru, ktorým bolo v tej dobe Národné zhromaždenie (Skaloš, 2014).

Nepochybne významným pre prokuratúru bol aj zákon o súdnych rehabilitáciách č. 82/1968 Zb. . Týkal sa odhaľovania nezákonných procesov z 50. rokov. Zákon ovplyvnil oprávnenie generálneho prokurátora v súvislosti s jeho právom podávať sťažnosť pre porušenie zákona, kde z pôvodne fakultatívneho oprávnenia zákon o súdnych rehabilitáciách zaviedol toto oprávnenie ako obligatórne. Pôsobnosť prokuratúry však v tomto období bola oslabená, keďže bola pozbavená oprávnenia rozhodovať o väzobných veciach a rovnako už nemohla vykonávať dozor nad sudcovskou činnosťou. Cieľom bolo oslabenie inštitúcie prokuratúry najmä v trestnom konaní. Táto situácia však netrvala dlho a ďalšími legislatívnymi zmenami sa to opäť zmenilo a nadobudla znova výraznú pozíciu aj v trestnej oblasti.

Keď sa dostaneme do obdobia federácie Česka a Slovenska, Ústavným zákonom č. 155/1969 Zb. bola formovaná úplne nová štruktúra prokuratúry, ktorú tvorili 3 prokuratúry a to: Generálna prokuratúra ČSSR, Generálna prokuratúra ČSR, Generálna prokuratúra SSR. Generálneho prokurátora republík už neustanovoval prezident ,ale predsedníctvo národnej rady príslušnej republiky, t.j. Česká národná rada a Slovenská národná rada a jej sa aj zodpovedali, pričom návrh podával generálny prokurátor ČSSR. Republikoví generálni prokurátori boli zodpovední príslušnej národnej rade. Generálnemu prokurátorovi pre ČSSR boli podriadené všetky ostatné prokuratúry. Republikové generálne prokuratúry dohliadali na dodržiavaní zákonov ktoré vydávala samotná federácia. A túto ich povinnosť kontrolovala samotná generálna prokuratúra ČSSR.
Hierarchický princíp sa však neuplatňoval medzi generálnymi republikovými prokuratúrami a generálnou prokuratúrou pre ČSSR a to vo vzťahu k dodržiavaniu zákonov a právnych predpisov samotných republík, teda v určitých veciach bola medzi nimi istá separácia. Naďalej platil princíp nadriadenosti a podriadenosti, kde okresné a krajské prokuratúry boli podriadené republikovým generálnym prokuratúram. Navyše generálny prokurátor ČSSR bol podriadený Federálnemu zhromaždeniu, ktorá mala takmer totožné postavenie ako republikové národné rady.

Výraznejšie legislatívne zmeny, ktoré sa dotýkali inštitútu prokuratúry nastali prijatím novej Ústavy SR zákon č. 460/1992 Zb. a zákona o prokuratúre zákon č. 314/1996 Zb. , ktorý zrušil zákon č. 60/1965 o prokuratúre. Presný postup prokurátorov upravoval v tom čase účinný Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach. Prokurátor v čase pôsobnosti uvedeného zákona už nevykonával všeobecný dozor nad orgánmi verejnej správy, keďže ho mohol vykonávať len v prípadoch výslovne dovolených v zákone.

V súvislosti s rešpektovaním požiadavky apolitičnosti prokurátorov a vyšetrovateľov prokuratúry je potrebné spomenúť § 37 ods. 1 písm. d/ zákona č. 168/1990 Zb., ktorým sa ako prvým mení a dopĺňa zákon o prokuratúre. Týmto ustanovením sa rozšírili obligatórne podmienky na možnosť výkonu funkcie prokurátora alebo vyšetrovateľa prokuratúry o podmienku, že nie sú členmi žiadnej politickej strany (Čentéš,2014). Zakotvenie apolitičnosti je nepochybne dôležitým prvkom, keďže počas druhej svetovej vojny a následnej komunistickej éry sa slovenská prokuratúra stala nástrojom politickej moci, najmä na presadzovanie komunistických ideálov. V tých časoch bola jej nezávislosť ohrozená a jej činnosť bola ovplyvnená politickými záujmami.

Postupne sa tak prokuratúra stala samostatnou, centrálne riadenou a nezávislou inštitúciou. Bola vybudovaná na monokratickom princípe a odčlenila sa od činnosti orgánov štátnej správy.

Súčasnosť slovenskej prokuratúry

Keďže Slovenská republika je členom Európskej únie, ktorá výrazne ovplyvnila ďalšie formovanie našej legislatívy v oblasti prokuratúry.

Je vhodné dať do pozornosti odporúčanie Rady Európy - Rec(2000)19 Výboru ministrov členským štátom o úlohe verejnej žaloby v systéme trestného súdnictva prijaté Výborom ministrov 6. októbra 2000, ktoré sa premietlo aj do nášho právneho poriadku, prijatím zákona o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. , pričom zrušil zákon o prokuratúre z roku 1996. Súčasne bol prijatý aj zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry č. 154/2001 Z .z. .

Na základe povahy právnych prostriedkov, ktoré prokuratúre priznáva zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre možno vyvodiť, že tento štátny orgán vykonáva preventívnu, represívnu, reštitučnú a sankčnú činnosť.

Rekodifikácia trestného práva v roku 2005 priniesla viacero nových zmien. Výraznou zmenou bol prvok posilnenia diskrečnej právomoci prokuratúry v trestnom konaní, na základe ktorého má prokurátor oprávnenie sám posudzovať a rozhodnúť v trestnom konaní. Toto oprávnenie sa svojou povahou približuje rozhodovacej právomoci súdu. Dôvodom prijatia tejto úpravy, respektíve zámerom zákonodarcu bola snaha odbremeniť súdy a riešiť menej významné prípady a vyhnúť sa časovo a finančne náročnému súdnemu konaniu.

Šramel a Klimek (2022) zdôrazňujú, že týmto vytvorením širokej koncepcie diskrečnej právomoci prokurátora môžu vznikať aj problémy s možnosťami napadnutia neprimeraných rozhodnutí prokurátora. Navyše táto právomoc je vnímaná v očiach verejnosti kontroverzne, hlavne keď prokuratúra konštatuje že „skutok sa nestal“. Autori upriamujú pozornosť aj na to, že Slovenská republika nemá v podstate žiadne právomoci, ktoré by nezávisle od prokuratúry zabezpečovali kontrolu voľnej úvahy prokurátora priamo prostredníctvom nezávislého a nestranného súdu.

Možno konštatovať, že prokuratúra má monopol na podanie obžaloby, pričom je to dôsledkom štátneho prevratu v roku 1948. Iné subjekty, a ani samotný poškodený, nemajú možnosť si uplatniť svoje práva prostredníctvom prostriedkov trestného práva.

Úlohy prokuratúra vykonáva cez svojich zástupcov prokurátorov, pričom pôsobnosť v zmysle zákona č.301/2005 Z. z. Trestného poriadku vykonávajú v nasledovných oblastiach:

1. Kompetencie prokuratúry v oblasti trestného súdnictva,
2. Dohľad nad dodržiavaním zákona v miestach, kde sú osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená rozhodnutím súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu,
3. Uplatňovanie ich právomocí v súdnom konaní ako orgánu ochrany objektívneho práva – uplatňovanie verejnej žaloby v trestnom práve a v občianskom vystupuje ako ochranca verejného záujmu,
4. Zastupovanie štátu v súdnom konaní, ak tak ustanovuje osobitný zákon, napríklad v prípade, ak sa týka štátneho majetku, ide o obdobu tzv. finančnej prokuratúry, ktorá pôsobila na našom území do roku 1952,
5. Dohľad nad dodržiavaním zákonov orgánmi verejnej správy - v tomto prípade ide o výkon pôsobnosti prokuratúry v takzvanej netrestnej oblasti,
6. Účasť na príprave a realizácii preventívnych opatrení zameraných na predchádzanie porušovania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a podieľanie sa na odstraňovaní príčin a podmienok kriminality a na predchádzaní a potláčaní kriminality,
7. Účasť na tvorbe práva - Prokuratúra Slovenskej republiky nemá právo zákonodarnej iniciatívy (právo predkladať NR SR na schválenie vlastné návrhy zákonov), ale môže sa nepriamo podieľať na tvorbe právnych predpisov. Generálny prokurátor má možnosť predkladať vláde Slovenskej republiky podnety na prijatie zákonov a ich zmien.

Zo všetkých uvedených druhov kompetencií je najdôležitejšou kompetenciou prokuratúry výkon trestného stíhania. Konkrétne oprávnenia prokurátora vo veci trestného stíhania a dozoru sú uvedené v Trestnom poriadku č. 301/2005 Z. z.. Ide najmä o dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní, podanie obžaloby, podanie návrhu na schválenie dohody o vine i ďalšie v zákone ustanovené.

V slovenskom právnom poriadku došlo v nedávnej minulosti k zmenám, ktoré viedli k posilneniu právomoci prokuratúry uplatňovaním tzv. odklonov v trestnom konaní. Ich podstata spočíva v možnosti prokuratúry rozhodnúť o stíhaní páchateľa. To znamená, že iný subjekt, ako prokuratúra nemá právomoc stíhať a rozhodovať o podaní obžaloby na súd. Výnimkou je len trestné stíhanie prezidenta, kde je žalobcom Národná rada Slovenskej republiky. V tomto prípade obžalobu na súd podáva parlament, nie prokurátor.

Vo všetkých ostatných prípadoch má výlučnú právomoc začať trestné stíhanie alebo vzniesť obžalobu len prokuratúra Slovenskej republiky. Takýto štátny monopol na stíhanie trestných vecí je teda neobmedzený.

V tejto súvislosti Suchý, uvádza, že v mnohých európskych krajinách sú niektoré druhy trestných činov zákonodarcom považované za „súkromné trestné stíhanie“, a teda, ich stíhanie je ponechané na uvážení poškodených (Suchý, 1991). Ide najmä o trestné činy, ktorými boli porušené zákonné individuálne práva, ako je urážka, ohováranie, menšie ublíženie na zdraví, porušovanie domovej slobody alebo vyhrážanie. Stíhanie takýchto činov nie je vo všeobecnosti vo verejnom záujme a je súkromnou záležitosťou osôb, ktoré boli trestným činom poškodené.
V Slovenskej republike takúto možnosť súkromné subjekty nemajú a nevedia teda ovplyvniť rozhodovaciu činnosť prokuratúry.
Ak sa vrátíme do minulosti, bola to komunistická strana, ktorá prebudovala prokuratúru na orgán všeobecného dozoru nad zákonnosťou s právom zasahovať do všetkých oblastí spoločenského života. Z tohto dôvodu bol prokuratúre priznaný aj monopol na obžalobu, ktorý tak získala v dôsledku snahy komunistického režimu získať trestnoprávny nástroj na potlačenie politických nepriateľov. V socialistickom režime teda prevažoval záujem ľudu nad záujmom jednotlivca.

Prokuratúra je viazaná dodržiavať určité zásady, na ktorých je stavaná. Zásada oficiality je významnou v priebehu celého trestného konania, teda príslušné orgány vrátane prokuratúry musia konať a nemôžu nečinne vyčkávať na akýkoľvek podnet na vykonanie príslušného úkonu. S touto zásadou je spätá zásada zákonnosti, ktorá vyjadruje povinnosť prokurátora stíhať všetky trestné činy o ktorých sa dozvedel (Šramel, Klimek, 2022). Len štát prostredníctvom svojho orgánu – prokurátora – je oprávnený a zároveň povinný stíhať svojich občanov a chrániť tak celú spoločnosť pred páchaním ďalšej trestnej činnosti (Gřivna, 2004).
Prokurátor plnením úloh prokurátora vyplývajúcich zo zásady zákonnosti prispieva k potvrdeniu občanov, že všetky spáchané trestné činy budú stíhané a spravodlivo potrestané (preventívna a represívna funkcia trestného práva) (Letková, Schneiderová, 2021).

Trestný poriadok však pripúšťa aj výnimky zo zásady zákonnosti, ide o prípady kedy má prokurátor možnosť sa rozhodnúť, či bude daný trestný čin stíhať alebo nie, aj napriek tomu, že spáchaný skutok napĺňa znaky trestného činu a prokurátor disponuje dôkazmi o jeho spáchaní. Ide o princíp oportunity, ktorý ho zbavuje tejto povinnosti a dáva mu tak príležitosť rozhodnúť na základe vlastnej úvahy.

Právo voľnej úvahy teda vyplýva zo zásady oportunity, ktorej uplatňovanie sa značne posilnilo poslednou rekodifikáciou trestného práva. Vo väčšine prípadov je uváženie prokurátora založené najmä na posúdení miery verejného záujmu na stíhaní konkrétneho trestného činu a potrestaní jeho páchateľa. Princíp oportunity nachádzame vo viacerých ustanoveniach Trestného poriadku, pričom sa uplatňuje už pred začatím trestného stíhania. Avšak, výraznejšie postavenie má prokurátor v tejto súvislosti v samotnom prípravnom konaní. Dôležitým faktorom, ktorý pri využívaní zásady oportunity je potrebné zohľadniť, je účelnosť trestného konania. Aj pri zohľadňovaní účelnosti sa musí prokurátor riadiť určitými hranicami, ktoré vymedzuje ustanovenie §215 ods. 2 Trestného poriadku v platnom znení. Teda, ak by bolo trestné konanie podľa prokurátora neúčelné má právo pred začatím trestného stíhania toto konanie uznesením prerušiť a v prípravnom konaní ho zastaviť. Je tomu tak v prípade, 1) ak považuje trest za bezvýznamný v porovnaní s trestom za iný skutok, za ktorý už bol právoplatne odsúdený, 2) o skutku ktorý je predmetom trestného konania už rozhodol iný orgán disciplinárne a toto rozhodnutie považuje za dostačujúce, 3) o skutku rozhodol cudzí orgán a považuje to za dostačujúce alebo 4)ide o skutok spáchaný z donútenia v priamej súvislosti s tým, že bol na tejto osobe spáchaný trestný čin obchodovania s ľuďmi, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej a zverenej osoby alebo výroby detskej pornografie.
Ak prokurátor po preskúmaní trestného oznámenia dospeje k záveru, že v ňom uvedené konanie napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, môže vec prerušiť, len ak by trestné stíhanie bolo neúčelné.

Taktiež má prokurátor právo rozhodnúť o zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, musí pri tom zohľadniť záujem spoločnosti na objasnení predmetného trestného činu. Prokurátor v tomto prípade musí obzvlášť starostlivo zvážiť takéto rozhodnutie, pretože ak vydá uznesenie o zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného ide o prekážku res iudicata a tento spolupracujúci obvinený už nebude môcť byť trestne stíhaný.

Medzi ďalšie diskrečné právomoci, kde využíva prokurátor zásadu oportunity radíme tiež možnosť prokurátora rozhodnúť o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Rovnako tiež môže rozhodnúť o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, pri ktorom prokurátor hodnotí, či môže daná osoba významne prispieť k objasneniu najzávažnejšej trestnej činnosti a identifikácie jej páchateľov. Ďalším inštitútom, v ktorom sa prejavuje princíp voľnej úvahy prokurátora je uzavretie zmieru, pri ktorom musí prihliadať v zmysle ust. §220 Trestného poriadku na povahu a závažnosť trestného činu, mieru akou bol dotknutý verejný záujem, na osobu obvineného a jeho osobné a majetkové pomery.

Princíp oportunity sa zčasti prejavuje aj v novom inštitúte a tým je dohoda o vine a treste, kde prokurátor má možnosť uložiť miernejší trest.

Vo všetkých vyššie spomínaných prípadoch tak prokurátor rozhoduje uznesením. Avšak takéto rozhodnutie je preskúmateľné len v hierarchickom systéme prokuratúry. Ak sa poškodený domnieva, že uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania páchateľa je nesprávne, má právo podať proti takémuto rozhodnutiu sťažnosť (ust. §185 Trestného poriadku). Je to jediný riadny opravný prostriedok na preskúmanie rozhodnutia prokurátora a poškodený nemá možnosť sa obrátiť na akýkoľvek iný orgán mimo tejto sústavy prokuratúry. To možno považovať za nedostatok, keďže kontrolu voľnej úvahy prokurátora by mala byť zabezpečená nestranným a nezávislým subjektom.

V uvedenom kontexte tak vzniká zvýšená obava zo zneužitia širokej diskrečnej právomoci prokurátora, keďže táto kontrola môže prebiehať len na úrovni samotnej prokuratúry v rámci jej hierarchického systému, čo možno považovať za nedostatočné. Poškodený by sa mal vedieť rovnako brániť voči rozhodnutiam prokurátora ako voči rozhodnutiam súdu, pričom rozhodnutia prokurátora sú na súde vyššieho stupňa nepreskúmateľné a teda sa nemôže brániť na nezávislom a nestrannom súde.

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že aj samotné už spomínané odporúčanie Rady Európy Rec (2000)19 Výboru ministrov členským štátom o úlohe verejnej žaloby v systéme trestného súdnictva prijaté Výborom ministrov 6. októbra 2000 uvádza vo svojom ustanovení: Strany zainteresované na prípade, ak boli ako strany uznané, zvlášť poškodení, musia mať možnosť vzniesť námietky proti rozhodnutiu, ktoré vydala prokuratúra o nezačatí trestného stíhania. Také námietky sa môžu posúdiť v rámci hierarchickej kontroly, buď v rámci súdnej kontroly alebo oprávnením strán, aby samy začali trestné stíhanie.

Vyššie uvedené odporúčanie preto jasne podporuje nedostatok a potrebu doplniť súčasnú právnu úpravu najmä rozšírením oprávnení pre samotného poškodeného mimo hierarchickej sústavy prokuratúry.

Záver

Slovenská prokuratúra v priebehu svojej histórie prešla mnohými zmenami. Svojou efektívnou a nestrannou činnosťou výraznou mierou zvyšuje dôveru v justičné orgány. Jej pôsobnosť a postavenie je preto kľúčové pre spravodlivý a demokratický systém. Prokuratúru môžeme definovať aj ako akúsi „všeobecnú strážkyňu zákonnosti“.

Nemožnosť poškodeného obrátiť sa na súd v prípade rozhodnutia prokurátora možno považovať za nedostatok súčasnej právnej úpravy. Prokuratúra by mala byť podrobená nezávislej a účinnej kontrole, aby sa zabránilo zneužívaniu moci.

Je dôležité aby sa právna úprava prokuratúry neustále zdokonaľovala a zabezpečovala jej plnú nezávislosť, transparentnosť a dostatočnú kontrolu.

Autorka: JUDr. Ivana Zeleňáková

Zoznam bibliografických odkazov

ŠRAMEL,B., KLIMEK, L.: ‘The Prosecutorial Monopoly of the Slovak Public Prosecution Service: No Access to Justice for the Injured Party?’ 2022 No 2 (No14) Access to Justice in Eastern Europe 22-45. DOI: 10.33327/AJEE-18-5.2-a000201 Dostupné online: https://ajee-journal.com/upload/attaches/att_1652689953.pdf

LATA, J.: Prokuratura. In: BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V.(ed.): Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno : Masarykova univerzita, 2009, s. 868.

SKALOŠ, M.:Zmeny v organizácii a činnosti Československej prokuratúry v rokoch 1948-1989. In: STUDIA IURIDICA Cassoviensia, ročník 2.2014, číslo 1. ISSN 1339-3995

ČENTÉŠ, J.: História a súčasnosť prokuratúry Slovenskej republiky. 14.04.2014. Dostupné na internete: https://komentare.sme.sk/c/7170631/historia-a-sucasnost-prokuratury-slov...

GŘIVNA, T.: Několik poznámek k zásadě oportunity v návrhu věcného záměru nového trestního řádu. 2004. 7(12). Trestní právo 3.

LETKOVÁ, A., Chneiderová, A.: The Value of Justice in Czechoslovak Criminal Law Norms in the 20th Century’. 2021. 2(10). Access to Justice in Eastern Europe. 91

SUCHÝ, O.: Odklon v trestním řízení. 1991. 130 (3). Právnik. 248

Právne predpisy a dokumenty:
Odporúčanie Rady Európy - Rec(2000)19 Výboru ministrov členským štátom o úlohe verejnej žaloby v systéme trestného súdnictva prijaté Výborom ministrov 6. októbra 2000

Zákon č. 319/1948 Sb. o zľudovení súdnictva

Zákon č. 232/1948 Zb. o štátnom súde

Zákon č. 66/1952 Zb. o organizácii súdov

Zákon č. 87/1950 Zb. Trestný poriadok

Zákon č. 67/1950 Zb. sudcovský zákon

Zákon č. 142/1950 Zb. Občiansky súdny poriadok

Zákon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon

Zákon č. 87/1950 Zb. Trestný poriadok

Zákon č. 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre

Zákona č. 65/1952 Zb. o prokuratúre

Zákon č. 65/1956 Zb. o prokuratúre

Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Socialistická ústava

Zákon č. 60/1965 Zb. o prokuratúre

Zákon č. 99/1963 Zb. občiansky súdny poriadok

Zákon č. 82/1968 Zb. o súdnych rehabilitáciách

Ústavný zákon č. 155/1969 Zb. ktorým sa mení a dopĺňa ôsma hlava ústavy

Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky

Zákon č. 314/1996 Zb. o prokuratúre

Zákon č. 168/1990 Zb. ktorým sa mení a dopĺňa zákon o prokuratúre

Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre

Zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry

Zákon č.301/2005 Z. z. Trestný poriadok