Predložená monografia, na ktorej sa podieľali autori Maroš Čelár, Mikuláš Lévai a Samuel Csóka vyšla v roku 2023 vo vydavateľstve Leges patrí tematicky nesporne k aktuálnym témam, ktoré sú diskutované v odbornej i širšej laickej verejnosti. Autori predloženej monografie v súčasnosti pôsobia ako externí doktorandi na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Autori publikovali viacero vedeckých publikácii doma a aj v zahraničí a taktiež sa zúčastnili viacerých vedeckých konferencii, na ktorých publikujú svoje vedecké výstupy.

Recenzovaná monografia s názvom „Spravodlivý trestný proces“ je rozdelená do troch samostatných kapitol, pričom každá jednotlivá kapitola sa ďalej člení na podkapitoly, ktoré na seba obsahovo a tematicky nadväzujú. Autori v predloženej monografii poukazujú v jednotlivých kapitolách na vybrané zásady trestného konania v kontexte spravodlivého trestného procesu, ktoré majú pre zabezpečenie spravodlivého trestného procesu podstatný význam. Autori zároveň v úvode vysvetľujú rozdiel medzi súdnym procesom a spravodlivým súdnym procesom.

V prvej kapitole predkladanej monografie sa autori zaoberajú zásadou kontradiktórnosti trestného konania ako pilierom spravodlivého trestného procesu, pričom v úvode sa autori sústreďujú na definíciu pojmu „kontradiktórnosť“, v ktorom zároveň poukazujú na viacerých autorov, ktorí vymedzujú definíciu pojmu „kontradiktórnosť“ rôzne. Autori nám v rámci tejto kapitoly taktiež stručne historický vývoj zásady kontradiktórnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky. V ďalšej podkapitole nás autori sprevádzajú jednotlivými štádiami trestného konania a ich vplyvom na uplatnenie zásady kontradiktórnosti v tom-ktorom štádiu trestného konania, pričom náležitú pozornosť venujú štádiu hlavného pojednávania, v ktorom sa zásada kontradiktórnosti prejavuje naplno. Autori prvú kapitolu obohatili taktiež o príslušnú judikatúru, a to predovšetkým o judikatúru ESĽP, ktorú možno považovať za integrálnu súčasť skúmanej problematiky a je nemenej dôležitou esenciou, na základe ktorej možno ilustrovať teóriu spomenutú v predchádzajúcich podkapitolách. V neposlednom rade autori v prvej kapitole kriticky zhodnotili uplatnenie zásady kontradiktórnosti v rámci priebehu trestného konania, pričom uvedené možno hodnotiť veľmi kladne a uvážene, pretože autori na uvedené problémy súvisiace s uplatnením a rešpektovaním zásady kontradiktórnosti zároveň poukazujú.

V druhej kapitole sa autori venujú zásade „nemo tenetur se ipsun accusare“ označovanej aj ako „zákaz donucovania k sebaobviňovaniu“ alebo „právo na neobviňovanie seba samého“, ktorú možno považovať za najušľachtilejšie a najdôležitejšie právo obvineného v rámci trestného konania a zachovania práva na spravodlivý trestný proces. Autori monografie v úvode druhej kapitoly vysvetlili definičný pojem predmetnej zásady a následne na to pre úplne uchopenie problematiky zásady „nemo tenetur“ poskytli jej krátky historický exkurz ako sa zásada „nemo tenetur“ historicky vyvíjala. V nasledujúcej podkapitole sa autori monografie sústreďujú na zásadu „nemo tenetur“ v zmysle súčasného právneho stavu, pričom poukazujú na jej explicitné vyjadrenie vo viacerých právnych predpisoch, ako aj na jej čiastočné vyjadrenie v Trestnom poriadku. Autori monografie nezabudli taktiež opomenúť ani jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa skúmanej problematiky. Autori monografie ďalej poukazujú na judikatúru ESĽP, ktorá je v súčasnosti vo vzťahu k zásade „nemo tenetur“ veľmi bohatá. V tejto súvislosti je potrebné osobitne vyzdvihnúť, že autori monografie sa zaoberali práve tými rozhodnutiami ESĽP, ktoré sa stali akýmsi precedensom pre oblasť práva na spravodlivý proces. Autori v rámci tejto podkapitoly taktiež upozornili aj na tri základné práva, ktoré tvoria obsah zásady „nemo tenetur“, kde porušením čo i len jedného z nich vedie k porušeniu uvedenej zásady a v konečnom dôsledku aj k porušeniu samotného práva na proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom ku skutočnosti, že zásada „nemo tenetur“ má svoje limity a neplatí absolútne, autori monografie v neposlednom rade venovali svoju pozornosť zásade „nemo tenetur“ v kontexte vydania veci pre účely trestného konania v zmysle judikatúry ESĽP, ktorú doplnili o príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu SR.

Tretia kapitola zameriava svoju pozornosť na zásadu prezumpciu neviny, ktorá má v rámci spravodlivého trestného procesu svoju nezastupiteľnú úlohu, pretože len tá zabezpečuje obvinenému, aby sa na neho počas celého trestného konania hľadelo, a to až do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku, ako na nevinného. Autori v ďalšej podkapitole, obdobne ako v predchádzajúcich dvoch kapitolách, poukázali na jej historickú genézu, resp. na počiatky jej zavedenia a uplatňovania v trestných procesoch. V nasledujúcej podkapitole sa autori zaoberajú podstatou a významom zásady prezumpcie neviny, v ktorej poukazujú nielen na jej význam z hľadiska predchádzania justičným omylom, ale aj z hľadiska vyváženia nerovnosti medzi jednotlivcom a štátom. Vzhľadom ku skutočnosti, že zásadu prezumpcie neviny nemožno interpretovať bez vzájomných súvislostí s ostatnými zásadami trestného konania, pretože bez nich nenachádzala svoje uplatnenie a neposkytovala by ochranu obvinenému pred prípadnou svojvôľou mocenských autorít, autori v nasledujúcich kapitolách venovali svoju pozornosť zásade prezumpcie neviny a jej vzťahu k zásade náležitého zistenia skutkového vzťahu bez dôvodných pochybnosti, zásade „in dubio pro reo“ a zásade „nemo tenetur se ipsum accusare“ s poukazom na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR a ČR, ako aj Najvyššieho súdu SR a ČR.

Nemenej dôležitou súčasťou monografie je aj záver, kde autori vyslovujú konštatovanie, že právo na spravodlivý proces je veľmi široké, no nie je absolútne. Rovnako vyslovujú konštatovanie, že tri základné zásady, ktoré sú jadrom monografie, právo na spravodlivý proces najviac definujú a robia ho tým, čím je. Autori v závere zároveň konštatovali, k čomu pri rozbore jednotlivých zásad, ktoré sú predmetom monografie svojím skúmaním dospeli.

Čo sa týka použitej metodológie, autori použili štandardné metódy požívané pri tomto druhu publikácií, a to predovšetkým metódu analytickú, syntetickú, ale aj historickú, pričom autori využívajú v publikácii vhodnú domácu aj zahraničnú literatúru. Je správne, že autori sa neobmedzili iba na názory jedného či dvoch autorov, ktorí sa venujú skúmanej problematike, ale analyzujú ju z viacerých uhlov pohľadu. Autori vo svojej publikácii využívajú aj poznatky z aplikačnej praxe, a to hlavne judikatúru Ústavného súdu SR a ČR, Najvyššieho súdu SR a ČR, ale taktiež aj judikatúru ESĽP.

Predložená monografia s názvom „Spravodlivý trestný proces“ pozostáva súhrnne z 94 strán a spĺňa všetky potrebné požiadavky kladené na tento typ publikačných výstupov. Publikácia je písaná zrozumiteľným jazykom, zrozumiteľným pre odbornú i laickú verejnosť, je prehľadne štruktúrovaná a je vhodným prameňom pre každého, koho zaujme skúmanie problematiky zásad trestného konania v kontexte spravodlivého trestného procesu.

JUDr. Dominika Gibalová
Katedra trestného práva a kriminológie, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave