The use of forensic-tactical methods in clarifying corruption in the Police Force

Abstrakt: Autor sa v úvode predkladaného príspevku zaoberá trestnou činnosťou príslušníkov Policajného zboru za rok 2020. V ďalšej časti sa venuje objasňovaniu už konkrétnej trestnej činnosti páchanej príslušníkmi Policajného zboru a to korupcii. Príspevok poukazuje na špecifiká vyšetrovania a dokazovania korupcie a stručne popisuje najdôležitejšie špecifické prostriedky, ktoré sú využívané v procese dokazovania korupcie. Spomedzi kriminalisticko-taktických metód ide najmä o výsluch, konfrontáciu a rekogníciu.
Kľúčové slová: dokazovanie korupcie, korupcia, kriminalisticko-taktické metódy, trestná činnosť príslušníkov Policajného zboru

Abstract: In the introduction to the presented article, the author deals with the criminal activity of members of the Police Force for the year 2020. In the next part he deals with the clarification of already specific criminal activity committed by members of the Police Force, namely corruption. The article deals mainly with the investigation and proving of corruption and briefly describes the main means that are used in the process of proving corruption. Among the forensic-tactical methods, it is mainly interrogation, confrontation and recognition.
Keywords: proving corruption, corruption, criminal-tactical methods, criminal activity of members of the Police Force

Úvod

Jedným zo závažných celospoločenských problémov, ktorý v našej spoločnosti bol, je a bude, a ktorému neustále čelíme je kriminalita. Tento negatívny spoločenský jav sa vyskytuje tak v súkromnom, ako aj vo verejnom sektore a spoločnosť ho vníma ako bežnú súčasť svojho života, a to so všetkými jej podobami a prvkami. Trestná činnosť preniká do všetkých oblasti spoločnosti, a čo je najhoršie, neminula ani štátnu sféru, parlament, vládu, justíciu, a taktiež sa objavuje aj v bezpečnostných zboroch. Prenikanie kriminality do štátnych orgánov a jeho štruktúr je nebezpečný jav a vyskytuje sa prakticky vo všetkých krajinách bez rozdielu úrovne ekonomickej vyspelosti alebo stupňa demokracie. Vývoj celkovej kriminality v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj vývoj trestnej činnosti spáchanej príslušníkmi bezpečnostných zborov.

Práca v jednotlivých bezpečnostných zboroch, nevynímajúc Policajný zbor, nepochybne poskytuje mnoho príležitosti ku korupcii, brutalite, zneužitiu právomoci, porušovaniu občianskych práv a k ďalším protiprávnym konaniam. Ich trestná činnosť existuje aj napriek skutočnosti, že po náročnom prijímacom konaní do služobného pomeru, sa od nich očakávajú vysoké morálne, psychické a odborné dispozície, ako aj vysoké právne vedomie. Zlyhanie ľudského faktora, v konfrontácií s náročným povolaním, akým bezpochyby služba v bezpečnostných zboroch je, nemožno ho však vylúčiť.

V podmienkach našej spoločnosti je trestná činnosť príslušníkov Policajného zboru považovaná za negatívny jav, za niečo neprijateľné a odsúdeniahodné, pričom je potrebné uviesť, že tento špecifický druh kriminality patrí bez pochyby medzi závažný problém, ktorý je potrebný v rámci ochrany našej spoločnosti a jej morálnych zásad eliminovať na minimálnu mieru. Je o to závažnejší, že oproti „normálnym“ kriminálnym deliktom sa týchto deliktov dopúšťa niekto, od koho sa očakáva, že bude dodržiavať zákon a bude príkladom pre širokú verejnosť, a preto je nemysliteľné a rozporuplné, aby bola trestná činnosť páchaná týmito osobami.

1. Trestná činnosť príslušníkov Policajného zboru

V roku 2020 bolo zadokumentovaných 173 trestných činov, ktoré spáchali policajti a následne bolo vznesené obvinenie 99 policajtom. Z celkového počtu 99 obvinených policajtov bolo 15 v riadiacej funkcii (15,5 %) a 84 radových policajtov (84,84 %). Podiel obvinených policajtov k celkovému počtu 22 114 policajtov tvorí 0,45 %. Na odhaľovaní a objasňovaní trestnej činnosti policajtov sa okrem Úradu inšpekčnej služby, ktorý vzniesol obvinenie 83 policajtom, podieľala aj národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru, ktorá vzniesla obvinenie 18 policajtom. Medzi nimi boli aj 2 bývalý policajti, preto celkový počet obvinených policajtov resp. bývalých policajtov je 99.¹

Na základe údajov o trestnej činnosti obvinených príslušníkov Policajného zboru a ich analýzy vo vzťahu k právnej kvalifikácii jednotlivých skupín trestných činov Trestného zákona boli v hodnotenom období najviac páchané trestné činy proti poriadku vo verejných veciach (96 trestných činov). Táto skupina predstavuje viac polovicu (55 %) z celkového počtu spáchaných trestných činov. Dlhodobo najpočetnejším trestným činom tejto skupiny je – zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorý bol spáchaný v 52 prípadoch. Pojem zneužitie právomoci odkazuje na skutočnosť, keď príslušník Policajného zboru použil svoju právomoc na dosiahnutie iného cieľa ako toho, pre ktorý mu bola táto právomoc zverená. Keďže ide o dosť veľký rozsah právomocí, ktorými sa zasahuje do slobody osoby a jej práv, na základe analýzy boli vymedzené oblasti, kde najčastejšie dochádzalo k páchaniu tohto trestného činu. Do tejto kategórie patria aj korupčné trestné činy, kde bolo v roku 2020 zaznamenaných celkovo 24 trestných činov prijímania úplatku podľa § 329 Trestného zákona, 2 trestné činy podplácania podľa § 333 Trestného zákona a 1 trestný čin nepriamej korupcie podľa § 336 Trestného zákona. Tieto korupčné trestné činy boli najčastejšie spáchané v jednočinnom súbehu s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Korupčné konanie spočívalo v zneužívaní postavenia a právomocí príslušníka Policajného zboru ako verejného činiteľa s cieľom získať neoprávnený prospech vo forme prijímania finančných odmien, darov či protislužieb.²

Taktiež je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v priebehu roku 2020 Národná kriminálna agentúra vykonala akcie pod názvom „Judáš“, „Očistec“, „Búrka“ a „Víchrica“ v rámci ktorých, bolo zadržaných a obvinených z korupčnej trestnej činnosti viacero policajtov. Rovnako tiež v priebehu roka 2020 boli policajtmi Úradu inšpekčnej služby realizované zaisťovacie akcie v súvislosti s korupčnou trestnou činnosťou policajtov, ktoré súviseli so zadržaním páchateľov korupčnej trestnej činnosti priamo pri preberaní úplatku.

Z celkového počtu trestných veci bolo 61 ukončených návrhom na podanie obžaloby podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku a 6 trestných veci bolo ukončených návrhom na konanie o dohode o vine a treste podľa § 232 Trestného poriadku.³

Vzhľadom na vyššie uvedené sa v ďalšej časti príspevku budeme venovať objasňovaniu a dokazovaniu práve korupčnej trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru. Aj keď spomedzi všetkých trestných činov, tvorí korupčná trestná činnosť iba malé percento, je o to závažnejšia, sofistikovanejšia, mediálne a celospoločenský sledovaná.

2. Vyšetrovanie korupcie

Odhaľovanie a aj samotné vyšetrovanie korupcie je veľmi zložitý a náročný proces, keďže je podmienený osobitným charakterom korupčného vzťahu, a to konkrétne spôsobom páchania danej trestnej činnosti. Preukazovanie sofistikovaných foriem korupcie orgánmi činnými v trestnom konaní je náročné, nakoľko ide o špecifickú a zložitú trestnú činnosť. Výsledky preukazovania a ich samotná použiteľnosť v ďalšom konaní závisia aj od kvality ich práce. Z kriminalistického hľadiska zanecháva aj korupčná trestná činnosť odraz v reálnom svete v podobe kriminalistickej stopy. Vzhľadom na charakter korupčného vzťahu, teda vzťahu s uzavretým okruhom páchateľov – účastníkov, ktorí majú záujem na utajení svojej činnosti, ide najmä o stopy pamäťové. Okruh osôb, ktoré by mohli poskytnúť relevantné informácie o korupčnej trestnej činnosti je tak veľmi obmedzený, zvyčajne týmito priamymi poznatkami disponujú len samotní páchatelia, prípadne osoby zainteresované na výsledku korupčného konania. Ďalšiu skupinu predstavujú stopy látkové, ktorých vznik súvisí najmä so snahou zakrývať delikventné konanie, príp. konaním niektorého z účastníkov spočívajúcom v dokladovaní si priebehu korupčného vzťahu s cieľom ich následného použitia k ďalšej protiprávnej činnosti. Môže ísť o rôzne písomnosti, či počítačové databázy, zvukové či obrazové nahrávky, ktorých skúmaním obsahu orgány činné v trestnom konaní zisťujú skutočnosti dôležité pre trestné konanie. Pokiaľ ide o stopy daktyloskopické, stopy látkové – biologické zaisťované na rôznych predmetoch potvrdzujúcich prítomnosť tej ktorej osoby na určitom mieste alebo na prostriedkoch, ktoré boli predmetom úplatku, majú spravidla podporný význam, bezprostredného korupčného konania sa nedotýkajú, alebo sa ho dotýkajú len okrajovo.⁴

3. Dokazovanie korupcie

Samotný proces vyšetrovania korupčných trestných činov, pri ktorom je potrebné odhaliť a zadokumentovať konkrétne okolnosti vyšetrovaného trestného činu, a zabezpečiť dôkazy nevyhnutné pre ďalšie konanie je závislý od jeho osobitostí. V prípadoch organizovanej, vysoko sofistikovanej kriminality, pod ktorú korupcia vo svojich najzávažnejších formách spadá, je nevyhnutné použitie špecifických prostriedkov jej objasňovania a najmä dokazovania. Ide najmä o informačno-technické prostriedky, prostriedky operatívno-pátracej činnosti, niektoré špeciálne dôkazné prostriedky a taktiež napr. použitie agenta. S pomedzi kriminalisticko-taktických metód môžeme v procese vyšetrovania korupcie použiť najmä výsluch, konfrontáciu a v neposlednom rade aj rekogníciu.⁵

Kriminalisticko-taktické metódy

Výrazným diferenciálnym znakom uvedených metód kriminalistickej taktiky je fakt, že slúžia na získavanie a využívanie informácií uložených vo vedomí človeka – pamäťových stopách. Elementárnym impulzom pre vznik pamäťovej stopy je vnem. Ten vzniká v okamihu pôsobenia materiálnych objektov na zmyslové orgány a má vzťah k určitej situácii. Obraz sveta vnímaný ľudskými zmyslami sa v zmyslových orgánoch mení na nervové impulzy, ktoré sa po nervových vláknach dostávajú do mozgu. Nervové impulzy potom v mozgu vytvoria obra, a vzniká tak pamäťová stopa.

Hodnota pamäťovej stopy spočíva v jej informačnom obsahu. Informácia v stope je totiž obsiahnutá v určitej forme; je zakódovaná. Prirodzeným kódom na jej dekódovanie je potom ľudská reč. Nositeľ pamäťovej stopy je môže pritom informáciu dekódovať analýzou ideálneho obrazu a jeho následnou reprodukciou vo forme výpovede (v kriminalistickej taktike hovoríme o výsluchu), respektíve na úrovni znovu poznania, prípadne kombináciou oboch.

3.1 Výsluch

Výsluch je špecifická metóda kriminalistického objasňovania, cieľom ktorej je získať vierohodné, kriminalisticky a právne relevantné informácie z pamäťových stôp zafixovaných vo vedomí vypočúvanej osoby, a to za dodržania zákonom stanovených práv a povinností vypočúvaného a vypočúvajúceho.

Kriminalistická taktika v súlade s požiadavkami trestného poriadku a na základe svojich poznatkov, doporučuje tri základné štádiá výsluchu:

• úvodné štádium výsluchu,
• štádium súvislého rozprávania (monológ),
• štádium otázok a odpovedí (dialóg).

Úvodné štádium – toto štádium možno vymedziť príchodom vypočúvaného do výsluchovej miestnosti a splnenia formálnych náležitostí výsluchu (napr. uvítaním, zistením totožnosti vypočúvaného, oboznámenie ho s predmetom výsluchu, poučenie ho o jeho právach a povinnostiach). V rámci tohto štádia sa formuje bližší psychologický kontakt medzi vyšetrovateľom a vypočúvaným, ktorý je predpokladom získania pravdivej a úplnej výpovede. Je vhodné navodiť takú atmosféru, v ktorej sa vypočúvaný cíti komfortne a pociťuje potrebu vypovedať pravdivo a prehlbuje svoj záujem túto potrebu realizovať počas celého výsluchu. Okrem slušného, rešpektujúceho a kultúrneho prístupu vyšetrovateľa je podstatné aj vhodné prostredie výsluchu, ako aj vhodný psychologický prístup podľa zvláštnosti vypočúvanej osoby (maloletí a mladiství by mali byť vypočúvaný v miestnostiach na to špeciálne zriadených v zmysle TP). Na záver úvodného štádia sa odporúča, aby sa vyšetrovateľ opýtal vypočúvaného, či porozumel poučeniu, či pochopil predmet výsluchu a či nevyužíva právo odoprieť výpoveď, ak by tým spôsobil trestné stíhanie sebe alebo blízkej osobe.

Monológ (štádium súvislého rozprávania) – úvodné štádium výsluchu plynulo prechádza z popudu vypočúvajúceho do druhého štádia – monológ. Toto štádium začína okamihom, kedy po zoznámení sa s predmetom výsluchu je vypočúvaný vyzvaný, aby uviedol všetko, čo mu je o predmete výsluchu známe a má súvisle vypovedať o všetkom, o čom vie. Má sa vyjadriť najskôr svojej k osobe, zisťujú sa jeho osobné a majetkové pomery, zamestnanie, okruh príbuzných a iné okolnosti majúce význam pre ďalšie vedenie výsluchu. Po nej nastupuje voľná výpoveď, počas ktorej sa neodporúča vypočúvaného zbytočne prerušovať, pokiaľ zjavne nevybočuje od predmetu výsluchu. Úlohou vyšetrovateľa je ale usmerňovať vypočúvaného v prípade, ak je potrebné, aby niektorý dej bližšie objasnil alebo uviedol podmienky vnímania alebo zdroja informácií, ktoré sú nejasné.⁶

Dialóg (štádium kladenia otázok a odpovedí)– po spontánnej výpovedi vypočúvaného do výsluchu aktívne vstupuje vypočúvajúci, ktorý sa priamou aplikáciou jednotlivých čiastkových taktických postupov, formuláciou a kladením otázok zúčastňuje na formovaní výpovede. Je dôležité, aby neboli kladené otázky kapciózne, sugestívne, prípadne otázky, v ktorých je obsiahnutá odpoveď. Odporúča sa pritom, aby sa poškodenému najskôr kládli otázky otvorené a potom uzavreté, aby dialóg neskĺzol do fázy monológu a aby vypočúvaný poskytol čo najdetailnejšiu a plynulú odpoveď na položenú otázku. ⁷

Pre dokazovanie korupčných trestných činov existuje štandardný okruh otázok, ktoré sú kladené pri výsluchu obvinenému s cieľom zistiť informácie, ktoré sú svojou povahou a obsahom dôležité pre trestné konanie. Zmyslom ich kladenia je teda získať informácie, ktoré majú dôkazný charakter pre prebiehajúce trestné konanie o korupčnom trestnom čine. Ide hlavne o otázky:

• vzťahujúce sa na osobnú charakteristiku obvineného,
• dosiahnuté profesionálne vzdelanie, pracovné uplatnenie, zaradenie,
• popis právomocí a činností pri konkrétnom pracovnom zaradení,
• rozsah a povaha kompetencií, charakter a rozsah pracovnej zodpovednosti,
• popis porušenej povinnosti a preukázanie porušenia povinnosti všeobecného záujmu,
• miera zavinenia, subjektívna stránka spáchaného skutku, vrátane motívu,
• charakteristika samotného korupčného konania,
• predmet korupčného konania,
• charakteristika výhody ale bo veci či služby, ktorá bola predmetom úplatkárstva,
• charakteristika vývinového štádia korupčného trestného činu,
• popis spôsobu komunikácie medzi zúčastnenými subjektmi a ich vzájomný vzťah,
• miesto, dátum a čas a ďalšie okolnosti, za ktorých bol úplatok ponúknutý, poskytnutý alebo sľúbený, prijatý, žiadaný alebo si ho páchateľ nechal sľúbiť,
• rozsah a spôsob zvýhodnenia iných subjektov na základe korupčného trestného činu.⁸

Špecifiká výsluchu ako dôkazného prostriedku

Jedným z najčastejšie používaných dôkazných prostriedkov v trestnom konaní je výsluch obvineného, sprostredkovateľa a výsluch svedka. Trestný poriadok upravuje procesný postup a práva pri výsluchu obvineného a svedka a v prvom a druhom oddiele VI. hlavy. Táto všeobecná úprava je doplnená jednak ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi výsluch svedka na hlavnom pojednávaní, ale i osobitným zákonom, umožňujúcim ohrozenému svedkovi poskytnutie osobitnej ochrany a pomoci. Možnosti využitia výpovede pri dokazovaní korupcie sú podmienené samotným charakterom korupčnej trestnej činnosti. Ako už bolo uvedené v súvislosti s možnosťou vzniku pamäťových stôp, korupčný vzťah je špecifický uzavretým okruhom páchateľov – účastníkov korupčného vzťahu. Medzi základné subjekty korupčného vzťahu patrí korumpujúci a korumpovaný a rovnako tiež jeho súčasťou môže byť aj tretia osoba- sprostredkovateľ. ⁹ Títo majú záujem na utajení svojej činnosti, preto k páchaniu korupčnej kriminality dochádza zväčša bez prítomnosti iných, nezúčastnených osôb, ktoré by vlastným vnímaním priamo získavali poznatky o priebehu korupčného konania, v dôsledku čoho okruh osôb, ktoré by mohli poskytnúť relevantné informácie o korupčnej trestnej činnosti je veľmi obmedzený. Samotný fakt, že každý subjekt, ktorý sa zúčastnil na korupčnej trestnej činnosti môže byť potencionálne obvinený z korupcie do veľkej miery ovplyvňuje jeho záujem respektíve nezáujem na odhalení tejto trestnej činnosti.

Čo sa týka samotných obvinených disponujúcich priamymi poznatkami o ich trestnej činnosti, tí v súlade s Trestného poriadku pri výsluchu nie sú povinní poskytnúť úplné a pravdivé informácie o vlastnej korupčnej trestnej činnosti. Ich záujem pochopiteľne smeruje k tomu, aby korupčná trestná činnosť nebola buď vôbec alebo bez pochybností odhalená a preukázaná.

Pokiaľ ide o osoby nezúčastnené na trestnej činnosti, ktoré však disponujú poznatkami o nej, najčastejšie disponujú len sprostredkovanými poznatkami o relevantnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní však v prípade korupčných trestných činov majú možnosť využiť špecifické procesnoprávne inštitúty s cieľom motivovať páchateľa na podanie pravdivej a úplnej výpovede, či poskytnúť svedkovi osobitné postavenie s cieľom jeho ochrany pred následkami, ktoré by s podaním jeho pravdivej a úplnej výpovede o korupčnej trestnej činnosti mohli byť spojené. Týmito inštitútmi sú vo vzťahu k páchateľovi spolupracujúci obvinený, spolupracujúci podozrivý, a vo vzťahu k svedkovi je možné využiť inštitút utajeného svedka alebo ohrozeného a chráneného svedka podľa osobitného predpisu. ¹⁰ V tejto súvislosti je namieste pripomenúť, že motivácia k spolupráci zo strany orgánov činných v trestnom konaní nesmie prekročiť zákonné limity pre uplatnenie toho – ktorého inštitútu a určite by nemala spočívať v ponúkaní iných, než zákonom predpokladaných výhod, či dokonca finančnej odmeny. V závažných a svojimi dopadmi rozsiahlych korupčných kauzách môže vzniknúť potreba poskytnutia ochrany a s tým spojeného privilegovaného postavenia osoby, ktorá má svedčiť o tejto korupčnej činnosti v prípade, že v súvislosti s podaním svedeckej výpovede existuje zrejmá hrozba ujmy na zdraví alebo iného vážneho nebezpečenstva porušenia základných práv svedka alebo osoby jemu blízkej, a nie je možné ochranu svedka zaistiť iným spôsobom. V takejto situácii orgán činný v trestnom konaní vykoná opatrenia k utajeniu totožnosti i podoby svedka Samotnú realizáciu ochrany svedka rieši špeciálna norma. V súvislosti s výpoveďou utajovaného svedka je predmetom diskusii otázka rešpektovania práva obvineného na spravodlivý proces vyplývajúceho z článku Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, a to najmä s poukazom na jeho atribút spočívajúci v kontradiktórnosti konania, poťažmo kontradiktórneho výsluchu svedka. V opozícii k požiadavkám obžalovaného vyplývajúcim z práva na spravodlivý proces môžu stáť záujmy svedkov, či obetí trestných činov, keďže poskytnutie svedeckej výpovede pre nich môže znamenať ohrozenie ich života, či bezpečnosti, t. j. práv rovnako chránených dohovorom. Preto samotné princípy spravodlivého procesu vyžadujú vytvoriť rovnováhu medzi záujmami obhajoby a záujmami svedkov a obetí trestných činov, pokiaľ je to potrebné. ¹¹ Ako poukázal ESĽP v prípade Doorson vs. Holandsko¹² rozhodnutie chrániť totožnosť svedkov inšpirované potrebou získať od nich dôkazy a súčasne ich chrániť pred možnosťou odplaty je relevantným dôvodom pre ich anonymitu, pričom ťažkosti obhajoby s tým spojené, ktoré by sa obvykle v trestnom konaní nemali vyskytovať, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces, ak sa zistí, že znevýhodnenia, s ktorými obhajoba bojovala, boli dostatočne vyvážené postupom súdnych orgánov. Avšak i v prípade takýchto vyvažujúcich postupov dostatočne kompenzujúcich nevýhody obhajoby, by odsúdenie nemalo byť založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi anonymného svedka. Pokiaľ ide o inštitúty spolupracujúceho obvineného a spolupracujúceho podozrivého, tieto sú predmetom samostatného výkladu týkajúceho sa procesnoprávnych nástrojov bola proti korupcii.

3.2 Konfrontácia

Ďalším dôkazným prostriedkom, ktorý sa využíva v procese dokazovania korupcie je konfrontácia na základe ustanovenia § 125 TP. Konfrontácia je samozrejme možná vo vzťahu obvineného a spoluobvineného alebo svedka. Aj keď trestno-procesné ustanovenia presne neriešia počet osôb, ktoré môžu byť súčasne konfrontované, reálne môže ísť iba o dve osoby. V súlade s trestnoprávnym chápaním je konfrontácia posledným prostriedkom, ktorý sa využíva v prípade, ak nie je možné odstrániť rozpory vo výpovediach korumpovaného a korumpujúceho iným spôsobom. Osoby, ktoré sú v rovnakom procesnom postavení sú postavené do pozície tvárou v tvár a vplyvom silného psychického a emocionálneho napätia, ktoré medzi nimi vznikne dochádza k vyjasneniu respektíve odstráneniu rozporov z predchádzajúcich výpovedi. Najčastejšie sa konfrontácia využíva v prípade, ak ku korupčnému konaniu došlo iba medzi dvomi osobami, v ktorých výpovediach sú podstatné rozpory, teda bolo vykonaná bez prítomnosti svedka. Na to aby vykonanie konfrontácie bolo úspešné, a došlo k vyjasneniu rozporov z predchádzajúcich výpovedi, je potrebná jej dôkladná príprava, či už po stránke technickej, technologickej, materiálnej či taktickej. Nakoľko sa predpokladá, že výpoveď svedka, alebo svedka konajúceho v účinnej ľútosti bude pravdivá, jemu ako prvému sa začnú klásť otázky. Konfrontácia sa nevyužíva len na odstránenie rozporov, ale taktiež dáva príležitosť orgánom činným v trestnom konaní, aby pozorovali správanie a reakcie konfrontovaných osôb pri odpovediach na otázky, čo môže do značnej miery naznačiť ich pravdivosť. Konfrontácia sa využíva v prípadoch, ak bola pre trestné konanie charakteristická dôkazná núdza, čo je typický prípad korupčnej trestnej činnosti. ¹³

3.3 Rekognícia

Pri dokazovaní korupčnej trestnej činnosti je možné využiť taktiež rekogníciu. Jej trestnoprávny základ je obsiahnutý v ustanovení § 126 TP, pričom zásady jej vykonania sú rozpracované v rámci kriminalistickej taktiky. Rekognícia je špecifická metóda kriminalistickej taktiky spočívajúca v opätovnom znovu poznávaní predtým vnímaného objektu poznávajúcou osobou s cieľom stotožniť (identifikovať) predvádzaný (ukazovaný) objekt. Kriminalisticky a dôkazovo relevantné informácie uchované v pamäťových stopách je možné získať nielen verbálne, t. j. výpoveďou o v minulosti vnímaných udalostiach, javoch, osobách, ale aj rekogníciou– znovu poznávaním. Ako metóda kriminalistickej praktickej činnosti je rekognícia realizovaná iba vtedy, ak sú v pamäti poznávajúcej osoby zachované pamäťové stopy, t. j. myšlienkový obraz predtým a bezprostredne vnímaného objektu s jeho podstatnými aj špecifickými identifikačnými vlastnosťami a znakmi. Pritom predvádzaný či ukazovaný objekt je objektom preverovaným, ktorý môže, avšak nemusí byť objektom hľadaným, zisťovaným. Kriminalistický význam rekognície vyplýva z jej podstaty a cieľa, t. j. stotožnenie predtým vnímaného objektu alebo vylúčenie predvádzaných (ukazovaných) objektov, ktoré v minulosti subjektom rekognície neboli vnímané. Objekt rekognície musí mať také identifikačné znaky, ktoré umožňujú poznávajúcemu subjektu ich vnímanie, zapamätanie vnímaného, vybavenie si predtým vnímaného objektu a porovnávanie tejto predstavy zafixovanej v pamäťovej stope s odrazom objektu vnímaného subjektom rekognície počas nej.

Na účely dokazovania korupcie sa využíva skôr ojedinele. Jej využitie je možné hlavne v prípade, ak je korupčná trestná činnosť sprostredkovaná treťou osobou a táto jej sprostredkovanie popiera. Môže sa vzťahovať jednak na vec, ktorá bola poskytnutá ako úplatok službu alebo výhodu, ktorá bola predmetom korupčnej dohody, alebo na osobu, ktorá sa korupčnej trestnej činnosti zúčastňovala. Takouto osobou môže byť buď sám príjemca úplatku, alebo osoba pre ktorú je úplatok určený, sprostredkovateľ a to najmä vtedy ak pri predošlom výsluchu poprel, že bol osobou ktorá sprostredkovala prijatie alebo poskytnutie úplatku. Rekogníciu možno vykonať buď in natura lebo podľa fotografii a o forme jej uskutočnenia rozhoduje vždy ten, kto jej vykonanie nariadil. Kriminalistická teória však odporúča, aby sa rekognícia osôb, ak je to možné, uskutočnila in natura. ¹⁴

Záver

Základnou úlohou orgánov činných v trestnom konaní a tiež súdov je postupovať tak, aby sa skutkový stav veci zistil spôsobom a v rozsahu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a na základe ktorého je možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Rovnaké zásady a pravidlá postupu dokazovania pritom platia aj pre prípady dokazovania korupčnej trestnej činnosti. Je potrebné si však uvedomiť, že osobitosti, ktoré sú typické pre korupčnú kriminalitu, výrazne ovplyvňujú a v podstate komplikujú aj proces dokazovania korupcie. Orgány činné v trestnom konaní a taktiež aj súdy v týchto prípadoch disponujú iba minimálnym množstvom relevantných informácií. Pre korupčnú kriminalitu je všeobecne charakteristická značná dôkazná núdza. Dôkazné prostriedky, ktorých využitie prichádza do úvahy, sú ovplyvnené povahou korupčnej trestnej činnosti a z toho dôvodu je potrebné pristupovať k nim obzvlášť obozretne a starostlivo.

Autor: por. Mgr. Jozef Gdovin
Katedra správneho práva, Akadémia policajného zboru v Bratislave

Zoznam použitej literatúry

BALÁŽ, P., JALČ. A. Spoločensko-právna ochrana pred korupciou. Trnava: Vydavateľstvo Trnavskej univerzity v Trnave a VEDA – Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2006, ISBN 80-224- 0899-9.
CHMELÍK, J., TOMICA, Z. Korupce a úplatkářství. Praha: Linde, 2011, 283 s. ISBN 978-80-7201-866-6.
CHMELÍK J. a kol. Pozornost, úplatek a korupce. Praha: Linde, 2003. 222 s. ISBN 80-7201-434-X.
KMEC, J. a kol. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, 1687 s. ISBN: 978-80-7400-365-3.
PORADA,V.a kol. Kriminalistka. Bratislava: IURA EDITION, 2009, ISBN 978-80-8078-170-5.
TITLOVÁ, M. Korupcia. Vybrané kriminologické a trestnoprávne aspekty. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. 256 s. ISBN: 978-80-8168-264-3.
ŠIMOVČEK, I. a kol.Kriminalistika. Aleš Čeněk, 2011, str. 401, ISBN 978-80-7380-343-8.
Rozsudok ESĽP vo veci Doorson vs. Holandsko, zo dňa 26. 3. 1996 (č. 20524/92).
Správa o trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru za obdobie roka 2020.
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

¹ Správa o trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru za obdobie roka 2020.
² Správa o trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru za obdobie roka 2020.
³ Správa o trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru za obdobie roka 2020.
⁴ CHMELÍK, J., TOMICA, Z. Korupce a úplatkářství. Praha: Linde, 2011, str. 129.
⁵ CHMELÍK J. a kol. Pozornost, úplatek a korupce. Praha: LINDE Praha, a. s., 2003, s. 124
⁶ ŠIMOVČEK, I. a kol. Kriminalistika. Aleš Čeněk, 2011, str. 221
⁷ ŠIMOVČEK, I. a kol. Kriminalistika. Aleš Čeněk, 2011, str.221.
⁸ TITLOVÁ, M. Korupcia. Vybrané kriminologické a trestnoprávne aspekty. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. str. 105.
⁹ BALÁŽ, P., JALČ. A. Spoločensko-právna ochrana pred korupciou. Trnava: Vydavateľstvo Trnavskej univerzity v Trnave a VEDA – Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2006, str. 30.
¹⁰ TITLOVÁ, M. Korupcia. Vybrané kriminologické a trestnoprávne aspekty. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. str. 193
¹¹ KMEC, J. a kol. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, str. 825.
¹² Rozsudok ESĽP vo veci Doorson vs. Holandsko, zo dňa 26. 3. 1996 (č. 20524/92).
¹³ PORADA, V. a kol. Kriminalistka. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 290 a nasl.
¹⁴ TITLOVÁ, M. Korupcia. Vybrané kriminologické a trestnoprávne aspekty. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. str. 202.