Kandidát na poslanca ako tretia strana volebnej kampane?

sep 3 2015

Úvod

Jednou z najvýznamnejších právnych noviniek roku 2014 bola kodifikácia a unifikácia pravidiel volebného práva, v praktickej rovine realizovaná prijatím zákona o podmienkach výkonu volebného práva (ďalej len „volebný kódex“)1 a zákona o volebnej kampani.2 Oba uvedené zákony nadobudli vo svojej rozhodujúcej časti účinnosť až 1. júla 2015. V predchádzajúcom článku3 sme zamerali pozornosť na inštitút tzv. tretej strany, ktorý predstavuje jednu z najzásadnejších novôt právnej úpravy volebnej kampane prijatej v rámci realizovanej kodifikácie. Pokúsili sme nájsť odpovede na dve otázky. Prvou bola otázka, kto môže vo volebnej kampani ako tretia strana vystupovať. Druhá sa v nadväznosti na to týkala spôsobov, akými tretia strana môže volebnú kampaň viesť.

Predchádzajúci článok však nedal odpoveď na otázku, ktorá sa s blížiacimi parlamentnými voľbami4 iste stane aktuálnou. V minulosti sme totiž neraz boli svedkami toho, že volebnú kampaň v prípade volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“) či volieb do Európskeho parlamentu viedli individuálne aj samotní kandidáti, a to napriek skutočnosti, že v oboch prípadoch ide o voľby, v ktorých kandidátnu listinu podávajú výlučne politické strany resp. ich koalície. Inak to pravdepodobne nebude ani počas volebnej kampane pred blížiacimi sa voľbami do Národnej rady. Zo stručného náčrtu potenciálneho skutkového stavu následne pramení otázka: Môže sa kandidát uchádzajúci sa o zvolenie za poslanca Národnej rady alebo za poslanca Európskeho parlamentu zaevidovať a viesť volebnú kampaň (aj) ako tzv. tretia strana?

Ako sme uviedli už aj v prvom článku,5 možnosť viesť volebnú kampaň pod „hlavičkou“ tretej strany je, podľa nášho názoru, takpovediac „vyhradená“ predovšetkým pre nepolitické subjekty, akými sú napr. najrôznejšie občianske združenia, v bežnej reči neraz označované aj ako tzv. mimovládne organizácie. Ide o subjekty, ktoré sa sami volebnej súťaže nezúčastňujú, no aj napriek tomu chcú ovplyvniť jej výsledok. Na nasledujúcich riadkoch sa preto pokúsime, po prezentácii argumentov podporujúcich tak kladný ako aj záporný záver, podať náš výklad relevantných ustanovení zákona o volebnej kampani a dospieť tak k odpovedi na položenú otázku.

Prečo nie ?

Východiskovým argumentom pre zápornú odpoveď na našu otázku, teda, že kandidát uchádzajúci sa o zvolenie do Národnej rady či Európskeho parlamentu nemôže viesť volebnú kampaň v pozícii tretej strany, by mohla byť už len samotná absencia výslovnej úpravy takejto možnosti v zákone. Takáto možnosť výslovne nevyplýva ani z dôvodovej správy k návrhu zákona.6 Uvedený argument by však, pochopiteľne, nebol uspokojujúci. Avšak, už z tohto konštatovania je zrejmá skutočnosť, že zákon o volebnej kampani skúmanú otázku vôbec nerieši. Expressis verbis totiž neustanovuje žiadne pravidlá vedenia volebnej kampane priamo kandidátom uchádzajúcim sa o získanie poslaneckého mandátu v Národnej rade resp. Európskom parlamente. Inak je to ale v prípade volieb do orgánov samosprávy obcí a orgánov samosprávnych krajov, v prípade ktorých osobitná úprava, predovšetkým limitov finančných výdavkov na kampaň, nechýba. V súvislosti so skúmanou otázkou nie je bez zaujímavosti poznamenať, že možnosť vedenia kampane pred voľbami do Národnej rady a Európskeho parlamentu samotnými kandidátmi nebola predpokladaná a teda ani upravená ani v predchádzajúcej právnej úprave.7 Takáto úprava rovnako absentovala aj v prvom zákone, ktorý upravoval voľby do Národnej rady po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.8

Argument v neprospech možnosti kandidáta viesť volebnú kampaň v pozícii tretej strany však možno hľadať hneď v § 2 ods. 1 zákona o volebnej kampani. Citované ustanovenie obsahuje legálnu definíciu volebnej kampane. Volebnou kampaňou sa na účely zákona o volebnej kampani v zmysle tejto definície rozumie „akákoľvek činnosť politickej strany, politického hnutia, koalície politických strán a politických hnutí, kandidátov a tretích strán podľa § 8, za ktorú sa obvykle platí úhrada, smerujúca k propagácii ich činnosti, cieľov a programu za účelom získania funkcie volenej podľa osobitného predpisu (...)“ Uvedená definícia sa skladá z dvoch kľúčových znakov, a to subjektov volebnej kampane a vymedzenia účelu volebnej kampane. Nás budú, pochopiteľne, zaujímať práve subjekty kampane.

Subjekty volebnej kampane sú v ustanovení § 2 ods. 1 vymenované taxatívne. To, že ide o taxatívny výpočet vyplýva aj z odseku 3. Ten totiž činnosť iných subjektov ako tých, ktoré sú uvedené v odseku 1, v čase určenom na volebnú kampaň, zakazuje. Samozrejme, ide o činnosť smerujúcu v prospech alebo v neprospech kandidujúcich subjektov, čiže o činnosť sledujúcu účel volebnej kampane. K zápornej odpovedi na otázku položenú v úvode môžeme dospieť práve so zreteľom na výpočet subjektov volebnej kampane uvedený v ustanovení § 2 ods. 1. Zákon totiž osobitne hovorí o kandidátoch a osobitne o tretích stranách. Z takejto formulácie možno vyvodiť úmysel zákonodarcu jednotlivé subjekty volebnej kampane striktne oddeliť a nezamieňať. Ak by mal zákonodarca napr. v úmysle umožniť to, aby sa kandidát na volebnej kampani zúčastňoval aj ako tretia strana, z legislatívno-technického hľadiska by bolo vhodnejším riešením v citovanom výpočte vypustiť kandidátov a ako subjekt volebnej kampane ponechať len tretie strany.

Načrtnutý záver by ale bolo možné relativizovať tvrdením, že pod pojmom „kandidáti“, použitom v ustanovení § 2 ods. 1 zákona o volebnej kampani, je potrebné rozumieť napr. len kandidátov nezávislých a nie kandidátov, ktorí sa o získanie volenej funkcie uchádzajú na kandidátnej listine niektorej z politických strán. Takému (jazykovému) výkladu však následne nekorešponduje ďalší text zákona. Ten totiž vo svojich ďalších ustanoveniach osobitne rozlišuje nezávislých kandidátov a tento pojem aj expressis verbis používa, a to predovšetkým v § 6, ktorý upravuje pravidlá financovania volebnej kampane nezávislými kandidátmi. Absencia adjektíva „nezávislý“ pri výpočte subjektov volebnej kampane by preto nebola logická.

Prečo áno?

V predchádzajúcej časti sme sa pokúsili argumentačne podporiť zápornú odpoveď na našu otázku, a síce, že kandidát na poslanecký mandát v Národnej rade resp. v Európskom parlamente sa nemôže zaevidovať a viesť volebnú kampaň ako tzv. tretia strana. Na nasledujúcich riadkoch predostrieme argumenty podporujúce opačný záver.

Kladnú odpoveď možno podporiť predovšetkým dvoma argumentmi. Prvý z nich vychádza zo samotného pojmového vymedzenia tzv. tretej strany. Paragraf 8, ktorý vymedzuje to, kto môže ako tretia strana viesť volebnú kampaň, totiž obsahuje nie len pozitívne ale i negatívne vymedzenie. Ustanovenie § 8 ods. 2 ustanovuje kto treťou stranou na účely zákona o volebnej kampane byť nemôže. Vzhľadom na formuláciu tohto ustanovenia možno taktiež konštatovať, že ide o výpočet taxatívny. Fyzická osoba kandidujúca v niektorých z volieb, t. j. kandidát, sa však v uvedenom výpočte nenachádza. V spojení s pozitívnym vymedzením tretej strany obsiahnutým v ustanovení § 8 ods. 1, v zmysle ktorého môže byť ako tretia strana zaevidovaná fyzická osoba, tak možno a contrario dospieť k záveru, že zákonné vymedzenie tretej strany pripúšťa, aby v takejto pozícii vo volebnej kampani pôsobili aj jednotliví kandidáti uchádzajúci sa o získanie mandátu v Národnej rade alebo v Európskom parlamente. Jedinou podmienkou pre evidenciu fyzickej osoby ako tretej strany je v zmysle § 8 ods. 2 len jej trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Trvalý pobyt je však súčasne i podmienkou pasívneho volebného práva tak v prípade volieb do Národnej rady, ako aj v prípade volieb do Európskeho parlamentu.9

Druhý argument podporujúci kladnú odpoveď na nami položenú otázka pramení z cieľov právnej úpravy. Jedným z cieľov novej právnej úpravy totiž bolo, a dôvodová správa k návrhu zákona o volebnej kampani to aj potvrdzuje,10 zabezpečiť pre všetky jednotlivé subjekty volebnej kampane rovnaké podmienky, a to prostredníctvom stanovenia finančných limitov. Zákonodarca tým súčasne sledoval aj rešpektovanie ústavného princípu slobodnej súťaže politických síl, ktorý je predmetom čl. 31 Ústavy. Na tomto mieste necháme bokom nie neopodstatnené polemiky o tom, či je stanovenie finančného limitu na kampaň vôbec spôsobilé zabezpečiť pre súťažiace politické subjekty rovnaké podmienky.

Vráťme sa teda k položenej otázke. Pre účely našej analýzy budeme predpokladať, že stanovenie finančných limitov pre výdavky na kampaň má opodstatnenie, resp. že je spôsobilé naplniť sledovaný účel. Ak by sa kandidát uchádzajúci sa o zvolenie do Národnej rady či Európskeho parlamentu nezaevidoval ako tretia strana, ocitol by sa takpovediac v právnom vákuu. Zákon o volebnej kampani totiž vôbec neustanovuje žiadne pravidlá pre vedenie volebnej kampane jednotlivcom uchádzajúcim sa o získanie poslaneckého mandátu v Národnej rade resp. Európskom parlamente. Absentuje preto, samozrejme, aj stanovenie limitov finančných výdavkov, ktoré môže takýto kandidát pri vedení volebnej kampane použiť. Zákon totiž v prípade uvedených volieb ustanovuje pravidlá financovania kampane len pre samotné politické strany resp. ich koalície, ktoré kandidátne listiny pre tieto voľby podávajú. Pravidlá vedenia volebnej kampane, predovšetkým jej financovania, zákon pre jednotlivých kandidátov ustanovuje len v prípade tých kandidátov, ktorí sa, so zreteľom na pravidlá volebného kódexu, môžu de lege lata uchádzať o zvolenie v prípade volieb prezidenta, volieb do orgánov samosprávy obcí a volieb do orgánov samosprávnych krajov. Dôsledkom prípadného nepripustenia účasti kandidátov na poslancov Národnej rady resp. Európskeho parlamentu na volebnej kampani v pozícii tretej strany by tak bola absencia akýchkoľvek limitov finančných výdavkov na kampaň. Dôsledkom absencie takéhoto limitu by následne bola aj nekontrolovateľnosť a v konečnom dôsledku najmä nesankcionovateľnosť prípadných abnormálne vysokých finančných výdavkov samotného kandidáta. A to by bol, so zreteľom na načrtnuté predpoklady, stav neželaný.

Záver

Na predchádzajúcich riadkoch sme v stručnosti skúmali argumenty podporujúce i vyvracajúce možnosť účasti kandidátov na poslancov Národnej rady resp. Európskeho parlamentu vo volebnej kampani v pozícii tzv. tretej strany. Proti takejto možnosti svedčí predovšetkým znenie ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o volebnej kampani, ktorý vypočítava všetky subjekty majúce možnosť sa na volebnej kampani zúčastniť. Z citovaného ustanovenia možno vyvodiť vôľu zákonodarcu rozlišovať kandidátov uchádzajúcich sa o zvolenie ako jednu kategóriu subjektov volebnej kampane a tzv. tretie strany ako inú kategóriu subjektov volebnej kampane. Naopak, v prospech kladnej odpovede na nami skúmanú otázku svedčí okrem absencie kumulácie pozície kandidáta a tretej strany v ustanovení § 8 ods. 2 predovšetkým skutočnosť, že v opačnom prípade by sa kampaň vedená samotným kandidátom, najmä výška finančných výdavkov v nej vynaložených, ocitla mimo akejkoľvek kontroly.

Záverom teda možno konštatovať, že aj keď sa evidencia kandidáta uchádzajúceho o zvolenie za poslanca Národnej rady či Európskeho parlamentu ako tretej strany volebnej kampane na prvý pohľad môže zdať ako konanie účelové a smerujúce k navýšeniu finančného limitu výdavkov na kampaň, máme za to, že opak je pravdou. Evidenciou kandidáta ako tretej strany totiž dochádza k jeho subsumovaniu pod zákonom stanovené pravidlá vedenia kampane treťou stranou, a to predovšetkým pravidiel jej financovania. Evidenciu kandidáta ako tretej strany tak možno označiť nie len za prípustnú, ale ba priam za želateľnú. V rovine de lege ferenda dokonca možno uvažovať aj o obligatórnosti takéhoto postupu, a to v prípade, ak by jednotliví kandidáti mali záujem o vedenie individuálnej kampane popri volebnej kampani, ktorú by viedla politická strana na kandidátnej listine ktorej boli uvedení.

Kumulácia vedenia volebnej kampane individuálnym kandidátom i politickou stranou je v súčasnosti prípustná v prípade všetkých ostatných druhov volieb, teda pri voľbách prezidenta, voľbách do orgánov samosprávy obcí a voľbách do orgánov samosprávnych krajov. Napr. v prípade volieb prezidenta zákonná úprava smeruje priorite vo vzťahu k individuálnemu kandidátovi, keďže ide o voľby, v ktorých kandidátnu „listinu“ podávajú jednotlivci. Ustanovenie § 5 ods. 16 však pripúšťa, aby sa na takejto volebnej kampani zúčastnili aj politické strany. Z praxe je totiž známe, že podstatná časť prezidentských kandidátov bola podporovaná jednou či viacerými politickými stranami. Politická strana má pri vedení takejto volebnej kampane postavenie tretej strany. Znamená to napr. i to, že finančný limit stanovený zákonom pre kampaň tretej strany sa v prípade volieb prezidenta vzťahuje aj na politickú stranu. Obdobná je situácia aj v prípade volieb do samosprávnych orgánov. I tu zákon predpokladá a preto (aspoň rámcovo) upravuje možnosť viesť kampaň súčasne politickými stranami a jednotlivými kandidátmi, a to dokonca nie len tými nezávislými. Pre obe kategórie subjektov zákon následne stanovuje aj finančné limity pre vedenie kampane. Práve v prípade volieb, kde zákon osobitne upravuje finančný limit pre kampaň vedenú jednotlivým kandidátom, by jeho prípadná snaha o zaevidovanie sa ako tretej strany predstavovala konanie špekulatívne a neželané. V prípade kandidátov na poslancov Národnej rady či Európskeho parlamentu to však tak nie je.

Autor: JUDr. Marek Domin, PhD.
Autor je odborným asistentom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Príspevok predstavuje čiastkový výstup z riešenia projektu „Potenciálne aplikačné výzvy kodifikovaného volebného práva v Slovenskej republike“, ktorý bol podporený grantom Univerzity Komenského v Bratislave č. UK/5/2015.

Zoznam použitých prameňov

odborné články
[1] DOMIN, M.: Tretia strana a jej volebná kampaň. In Projustice.sk. [online] 10.08.2015. [cit. 30-08-2015]. Dostupné na: http://www.projustice.sk/ustavne-pravo/tretia-strana-a-jej-volebna-kampan.

právne predpisy
[2] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
[3] Zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení zákona č. 8/1992 Zb., č. 104/1992 Zb. a č. 518/1992 Zb.
[4] Zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov.
[5] Zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
[6] Zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[7] Zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.

iné pramene
[8] Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov; parlamentná tlač č. 660; VI. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.


1Zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
2Zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
3Pozri DOMIN, M.: Tretia strana a jej volebná kampaň. In Projustice.sk. [online] 10.08.2015. [cit. 30-08-2015]. Dostupné na: http://www.projustice.sk/ustavne-pravo/tretia-strana-a-jej-volebna-kampan.
4V čase spracovania príspevku zatiaľ voľby do Národnej rady vyhlásené neboli. Ich konanie sa očakáva pravdepodobne 27. februára alebo 5. marca 2016.
5Podrobnosti o pozitívnom i negatívnom pojmovom vymedzení tretej strany, ako aj o spôsoboch, akými tretia strana môže viesť volebnú kampaň, pozri v DOMIN, M.: Tretia strana a jej volebná kampaň. In Projustice.sk. [online] 10.08.2015. [cit. 30-08-2015]. Dostupné na: http://www.projustice.sk/ustavne-pravo/tretia-strana-a-jej-volebna-kampan.
6Porovnaj dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
7Porovnaj zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov. Oba zákony boli derogované volebným kódexom. Ich ustanovenia upravujúce podmienky vedenia volebnej kampane boli nahradené zákonom o volebnej kampani.
8Porovnaj zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení zákona č. 8/1992 Zb., č. 104/1992 Zb. a 518/1992 Zb.
9Výnimkou je prípad predpokladaný v ustanovení § 72 ods. 2 volebného kódexu, t. j. prípad občana Slovenskej republiky uchádzajúceho sa o zvolenie za poslanca Európskeho parlamentu, ktorý však nemá trvalý pobyt ani na území Slovenskej republiky a ani na území iného členského štátu Európskej únie. V jeho prípade by teda, so zreteľom na znenie ustanovenia § 8 ods. 2 písm. e) zákona o volebnej kampani, zaevidovanie do pozície tretej strany možné nebolo.
10Porovnaj všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.