Abstrakt: V posledný rokoch sme zaznamenali zvýšený záujem o demografické zmeny, ktoré nastávajú v našej spoločnosti. Tieto zmeny sa týkajú starnutia ľudskej populácie a sú determinované klesajúcou pôrodnosťou a rastúcou dlhovekosťou obyvateľstva. To sa zvýraznilo najmä po nástupe a rozvoji modernizačnej doby. Počas uplynulých 50 – tich rokov aj populácia Slovenska zaznamenala poznačenie zmenami súvisiacimi s početným aj proporcionálnym nárastom zastúpenia seniorov. (1) Priemerný vek populácie vzrástol a priemerný vek človeka sa predĺžil o dvadsať rokov. Podiel seniorov sa zdvojnásobil, čo má značný vplyv na jednej strane na štruktúru obyvateľstva na druhej strane aj na zloženie trhu práce a ekonomiku krajiny a jej hospodársku prosperitu. (2)
Kľúčové slová: Služby zamestnanosti. Aktívne opatrenia na trhu práce. Znevýhodnený uchádzač o zamestnanie. Starnutie. Trh práce.

Výdavky na vedu a výskum v Slovenskej republike sa dlhodobo pohybujú pod priemerom v Európskej únii. Z nasledovnej tabuľky a grafu je zjavné, že aj keď má podiel výdavkov na vedu a výskum na HDP Slovenskej republiky rastúci trend, za priemerom Európskej únie výrazne zaostáva.

Tab. 1 Výška výdavkov na vedu a výskum – agregovaný údaj (% HDP)

Zdroj: Eurostat

V eseji Liberalizmus, ktorú by si mohol prečítať každý študent filozofie, politológie či práva, Ronald Dworkin približuje svoje pochopenie skutočných liberálnych princípov a hodnôt. Robí tak prostredníctvom porovnania liberalizmu s konzervativizmom. Základným východiskom je preňho tvrdenie, že oproti konzervativizmu dáva liberalizmus lepší dôraz na hodnotu rovnosti, ktorú možno definovať dvoma spôsobmi: Prvý spôsob predstavuje formálna rovnosť, teda požiadavka rovnakého prístupu voči každému. Je to vlastne rovnosť pred zákonom. Druhý spôsob predstavuje materiálna rovnosť, ktorá sa zakladá na zmierňovaní prirodzenej nerovnosti spôsobenej menšími vlohami, či historickým hendikepom jedných, a naopak, výhodami spočívajúcimi v talente či hojnejšom dedičstve druhých.

Úvod

„Právní věda není jednolitá,“ uvádza akademik Viktor Knapp.¹ Delí sa na rôzne odbory, ktoré sú ovplyvnené inými vedami (napr. právna politika, právna etnografia, právna logika a pod.).² Podľa docentky Evy Ottovej táto veda „nemôže byť striktne oddelená od ostatných spoločenských vied ani svojím predmetom ani metódami.“³ Podotýka, že „interdisciplinárny prístup k skúmaniu spoločenských či právnych problémov obohacuje právnu vedu i spoločenské vedy, umožňuje komplexnejší, viacdimenzionálny pohľad na skúmanú problematiku, vyvažuje priveľkú špecializáciu jednotlivých vied, pri ktorej sa neraz strácajú dôležité súvislosti.“⁴ Medziodborový aspekt sa však netýka len právnej vedy, ale aj právnej praxe. Vo svetle vyššie uvedeného sa preto chceme v krátkosti, a podľa možnosti možno homogénne, dotknúť vybraných interdisciplinárnych prienikov v oboch oblastiach.

Abstrakt: Každý človek je jedinečný, osobitý a unikátny. Aj napriek tomu majú všetci ľudia niečo spoločné. Mladosť netrvá večne a každý raz zostarne bez ohľadu na pohlavie, etnický pôvod, náboženskú alebo politickú orientáciu, či jazyk.
Človek si často ani neuvedomuje, že v reálnom pracovnom živote sa často stretáva s diskrimináciou na základe veku. Vek patrí medzi najčastejšie dôvody diskriminácie na trhu práce, nasleduje hneď po diskriminácii na základe pohlavia a etnického pôvodu. (1) Podľa prieskumu verejnej mienky Eurobarometer (2009) sa 69% opýtaných Slovákov stretlo pri pracovných pohovoroch s diskrimináciou na základe veku (európsky priemer je 48%).

Je možné predpokladať, že toto číslo sa bude pohybovať smerom nahor už len z toho titulu, že „svet prechádza demografickou zmenou. Starnutie sa stáva charakteristickou črtou pre našu dobu, počas ktorej narastá podiel staršieho obyvateľstva“. (2) Diskriminácia sa stáva neoddeliteľnou súčasťou našich životov aj napriek legislatívnym opatreniam či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni. Smutnou pravdou je však to, že veková diskriminácia je spoločnosťou často tolerovaná a nie je jej prikladaná taká pozornosť ako by mala.
Kľúčové slová: Diskriminácia. Vek. Trh práce. Pracovnoprávna legislatíva. Antidiskriminačný zákon.

Právna úprava pracovných podmienok v súčasnosti, je výsledkom mnohých pokusov a úprav, ktoré výrazne ovplyvnili a poznačili hospodárske, sociálne, spoločenské aj politické zmeny. K dynamickému rozvoju právnej úpravy na poli pracovných podmienok žien, tehotných žien a matiek došlo začiatkom 20. storočia. Dovtedy im nebola venovaná dostatočná pozornosť, ktorú si nevyhnutne vyžadujú a boli formulované len okrajovo. Do vydania Zákonníka práce v roku 1965 neexistovala na našom území komplexná a jednotná právna úprava pracovných podmienok žien, tehotných žien a matiek. Súviselo to nielen s roztrieštenosťou pracovnoprávnych predpisov ako takých, ale najmä s tým, že zamestnanosť žien nebola v minulosti na takom vysokom stupni ako je dnes, a z toho dôvodu sa jej ani nevenovala patričná pozornosť.

Pracovné podmienky osôb so zdravotným postihnutím sú v základnom kódexe pracovného práva, v Zákonníku práce, upravené len okrajovo. Pracovné podmienky tejto skupiny zamestnancov sú bližšie upravené v zákone o službách zamestnanosti. Podmienky v chránených dielňach a pracoviskách sú prispôsobené zdravotnému stavu zamestnancov, aby mohli získavať potrebnú kvalifikáciu a aby im práca bola čo najviac uľahčená. Zákonník práce deklaruje, že zamestnávateľ prerokuje so zástupcami zamestnancov opatrenia na utváranie podmienok na zamestnávanie zamestnancov so zdravotným postihnutím a zásadné otázky, ktoré sa týkajú starostlivosti o týchto zamestnancov.¹ Nedostatok tejto právnej úpravy vidíme v nedôslednosti znenia tohto ustanovenia. Zákonodarca obligatórne nezakotvuje povinnosť zamestnávateľa tieto opatrenia prerokovať, ale ponecháva to na jeho uvážení. Z toho dôvodu za neprerokovanie takýchto opatrení voči zamestnávateľovi nemôže byť vyvodzovaná žiadna sankcia. Znenie tohto ustanovenia by malo byť direktívnej povahy. Malo by ukladať zamestnávateľovi, na ktorého pracovisku sú zamestnané osoby so zdravotným postihnutím, povinnosť a nie možnosť, prerokovať opatrenia týkajúce sa zamestnávania týchto osôb, pod hrozbou sankcie za nesplnenie tejto povinnosti.

Stabilita v pracovnoprávnych vzťahoch je nie len celospoločenským záujmom, ale v prvom rade je v centre záujmu pracovníkov. Predstavuje vyjadrenie ústavného práva na prácu. Určité špecifikum pri zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím je obsiahnuté aj v rámci skončenia pracovného pomeru. S osobou so zdravotným postihnutím, môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer výpoveďou len so súhlasom Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, v obvode ktorého má sídlo. Ustanovenie Zákonníka práce, teda § 66, ktorý túto skutočnosť deklaruje, je v súlade s §13 ods. 1 písm. e tretí bod zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Poskytuje to takejto osobe zvýšenú právnu ochranu. Vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím to môžeme nazvať tzv. pozitívnym opatrením. Ide o opatrenie, ktoré má pomôcť prekonať znevýhodnenie. To znamená, že osôb bez zdravotného postihnutia sa táto skutočnosť nedotkne ani v negatívnom ani v pozitívnom zmysle.

ÚVOD

Správne trestanie predstavuje oblasť správneho práva, ktorej sa v poslednej dobe začína venovať zvýšená pozornosť. Tak ako v prípade celého právneho odvetvia, aj pri uplatňovaní zodpovednosti za spáchanie správnych deliktov chýba komplexná právna úprava, nakoľko skutkové podstaty správnych deliktov sú zakotvené vo viac ako 200 právnych predpisoch. Problematika procesného postupu správnych orgánov pri vyvodzovaní zodpovednosti za spáchané správne delikty je síce čiastočne kodifikovaná v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) a v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), avšak aj táto úprava má množstvo medzier.

Táto práca v troch kapitolách predostiera problematiku analogického použitia predpisov trestného práva v oblasti správneho trestania s ohľadom na akty Rady Európy, pričom ako cieľ som si stanovila zistiť, či je pri správnom trestaní nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia trestného práva, aby páchateľ správnych deliktov nemal v určitých prípadoch horšie právne postavenie ako páchateľ deliktov trestných. V prípade ak sa uvedené potvrdí, zhodnotiť aktuálny právny stav a navrhnúť riešenia de lege ferenda.

Za účelom dosiahnutia tohto cieľa som, okrem teoretického vymedzenia analógie v správnom trestaní, vplyvu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953 v znení dodatkových protokolov (ďalej len „Dohovor“) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) na postavenie páchateľa pri rozhodovaní o uložení sankcie za spáchaný správny delikt a vymedzení konkrétnych inštitútov, ktorých úprava v oblasti správneho trestania absentuje, oslovila viaceré orgány verejnej správy a ich názory som v tejto práci zohľadnila.

Abstrakt: Článok je zameraný na problémy legitimity súčasného práva so špecifickým zameraním na legitimitu rozhodnutí ústavného súdnictva. V prvej časti autor definuje pojmy legitimity práva, ústavného súdnictva a postmodernej situácie. Teoretickou analýzou jednotlivých legitimizačných formúl súčasného práva prichádza k posúdeniu vplyvov jednotlivých formúl na legitimitu ústavného súdnictva, s dôrazom na európsky priestor. V posledných kapitolách menuje hlavné problémy legitimity dnešnej koncepcie výkonu kontroly ústavnosti prostredníctvom špecializovaných ústavných súdov a formuluje východiská ich inštitucionálnej reformy v zmysle zaplnenia vzniknutej legitimizačnej medzery. Medzi hlavné pozitívne reformy podľa názoru autora patrí: posilnenie demokratickej legitimity ústavných súdov zavedením priamej voľby ústavných sudcov občanmi a posilnenie komunikatívnych a diskurzívnych prvkov legitimity prostredníctvom zavedenia inštitútu votum separatum.
Kľúčové slová: legitimita práva, ústavné súdy, postmoderná situácia, legitimizačné formuly práva (LFP), kríza legitimity, posilnenie demokratickej legitimity, votum separatum