Úvod

Prednedávnom sme si pripomenuli už dvadsiate tretie výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky, resp. i dvadsiate tretie výročie zániku spoločného československého štátu.¹ Aj napriek tomuto, už relatívne dlhému časovému odstupu, československá idea z času na čas ožije, prinajmenšom aspoň v časti spoločnosti.² Príkladom je aj občianska iniciatíva za obnovenie Československa, ktorá sa objavila začiatkom minulého roka.³ Jej cieľom je vyhlásenie referenda o znovuzjednotení českého a slovenského štátu, t. j. o obnovení Československa, a to v r. 2018. Výber tohto časového okamihu nie je náhodný. Naopak, má symbolický charakter. V r. 2018 totiž uplynie sto rokov od vzniku prvej Československej republiky.⁴

Cieľom nášho príspevku však nebude hodnotiť načrtnuté snahy iniciované občianskym sektorom. Prípadné uskutočnenie referenda o obnovení Československa, ak by aj teoreticky bolo úspešné, by znamenalo len začiatok dlhej cesty, ktorá má nie len ústavnoprávne aspekty, a to tak z pohľadu ústavného práva Slovenskej republiky ako aj ústavného práva Českej republiky, ale aj viaceré aspekty medzinárodnoprávne. Predmetom nasledujúcich riadkov preto bude stručná analýza ústavnoprávnych dôsledkov prípadného platného slovenského referenda o obnovení Československa. Zameriame teda pozornosť najmä na kroky, ktoré by mali po úspešnom referende nasledovať.

Problematika pracovného času bezprostredne súvisí s ústavným právom zamestnanca na odpočinok po vykonanej práci, ktorý je zakotvený v článku 36 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecne je toto právo vyjadrením potreby regenerácie síl zamestnanca po vykonanej práci, ktorú obsahuje článok 3 Základných zásad Zákonníka práce.¹

V medzinárodnom meradle je vyššie uvedený subjektívny nárok zamestnanca upravený v Dohovore č. 1 MOP a tiež v článku 2 Európskej sociálnej charty v rámci práva na spravodlivé pracovné podmienky.

Detailnejšie rozvinutie práva zamestnanca na odpočinok po práci je obsiahnuté v Sociálnej charte, konkrétne v článkoch 7, 8 a 19.

Ustanovenie § 49 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) umožňuje účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, aby od tejto zmluvy odstúpil. Právna teória aj súdna prax hovoria, že odstúpiť možno len od platnej zmluvy.¹ Podľa § 37 OZ je podmienkou platnosti právneho úkonu jeho slobodné vykonanie. Podľa § 39 je zas právny úkon neplatný, ak je vykonaný v rozpore s dobrými mravmi. Ponúka sa otázka, či zmluva uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok je zo svojej povahy platnou zmluvou, teda či od nej treba v zmysle § 49 vôbec odstupovať.

Abstrakt: Dva hlavné ciele si stanovila Európska únia ohľadne smernice o niektorých pravidlách upravujúcich žaloby podávané na základe vnútroštátneho práva s cieľom získať náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia predpisov členských štátov a Európskej únie na ochranu hospodárskej súťaže prijatej v novembri 2014: efektívna a úplná kompenzácia škody, ktorú utrpela osoba z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže (čl. 1 (1) Smernice 2014/104/EÚ) ako aj koordinácia presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže medzi orgánmi hospodárskej súťaže a poškodenými osobami (čl. 1 (2) Smernice 2014/104/EÚ). V nasledujúcom článku sa budem stručne venovať všeobecným otázkam takýchto žalôb na náhradu škody a vývoju judikatúry SDEÚ (I.), stručnému prehľadu niektorých ustanovení Smernice 2014/104/EÚ (II.) a nakoniec celkovému posúdeniu s ohľadom na vytýčené ciele (III.)
Kľúčové slová: Hospodárska súťaž, Náhrada škody, SDEÚ

Abstract: The European Union has set itself 2 main objectives concerning the Directive on certain rules governing actions for damages under national law for infringements of the competition law provisions of the Member States and of the European Union adopted in November 2014: effective and full compensation for the damage suffered by a person (Art. 1 (1) Directive 2014/104/EU) as well as the coordination of the enforcement of the competition rules between competition authorities and those who have suffered such harm (Art. 1 (2) Directive 2014/104/EU). In the following article, I will briefly focus on such actions for damages and the CJEU case law development (I.), short overview of some parts of the Directive 2014/104/EU (II.), and finally provide an overall assessment with regard to the above mentioned objectives (III.).
Key words: Competition law, Actions for damages, CJEU

Úvod

Jednou z najvýznamnejších právnych noviniek roku 2014 bola kodifikácia a unifikácia pravidiel volebného práva, v praktickej rovine realizovaná prijatím zákona o podmienkach výkonu volebného práva (ďalej len „volebný kódex“)¹ a zákona o volebnej kampani.² Oba uvedené zákony nadobudli vo svojej rozhodujúcej časti účinnosť až 1. júla 2015. V predchádzajúcom článku³ sme zamerali pozornosť na inštitút tzv. tretej strany, ktorý predstavuje jednu z najzásadnejších novôt právnej úpravy volebnej kampane prijatej v rámci realizovanej kodifikácie. Pokúsili sme nájsť odpovede na dve otázky. Prvou bola otázka, kto môže vo volebnej kampani ako tretia strana vystupovať. Druhá sa v nadväznosti na to týkala spôsobov, akými tretia strana môže volebnú kampaň viesť.

The conditional deferment of punishment by imprisonment and the conditional deferment of punishment by imprisonment with probation oversight, their use and application in judicial practice

Abstrakt: Príspevok je zameraný na poznanie trestu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom. Oba inštitúty sú pokladané svojim obsahom a funkciou za alternatívne tresty k nepodmienečnému trestu odňatia slobody aj keď postoje odborníkov sú rôzne. Účelom tohto príspevku je najmä na základe súdnych rozhodnutí rozobrať tieto dva druhy trestov, ich právne aspekty a z pohľadu justičnej praxe ich priblížiť čitateľovi. V prvej časti autorka rozoberá samotný trest podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a s ním súvisiace aplikačné problémy v praxi. V ďalšej časti sa venuje trestu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, sociálnym výcvikom a návrhom de lege ferenda k zlepšeniu aplikácie probačného dohľadu v praxi. Následne rozoberá tieto dva inštitúty v porovnaní s legislatívou Českej a Rakúskej republiky a na základe vlastného názoru komentuje, ktoré ustanovenia by sa mohli zapracovať do nášho právneho poriadku a ktoré naopak ponechať.
Kľúčové slová: obmedzenia a povinnosti, podmienečný odklad, probačný dohľad, restoratívna justicia, skúšobná doba

Abstract: The contribution is focused on knowledge of conditional deferment of punishment by imprisonment and the conditional deferment of punishment by imprisonment with probation oversight. Both institutions are considered in their content and function as alternative punishments to unconditional imprisonment even if the positions of experts vary. The purpose of this contribution is in particular to analyse on the basis of a court decision these two types of punishment, their legal aspects, and from the viewpoint of judicial practice to explain them to the reader. In first chapter the author analyses conditional deferment of punishment by imprisonment itself and the problems of application associated with it in. Another chapter is devoted to conditional deferment of punishment by imprisonment with probation oversight, social discipline and a proposal of de lege ferenda for better application of probation oversight in practice. In the next chapter the author analyses these two institutions in comparison with legislation in the Czech Republic and Austria and on the basis of her own opinion comments which provisions could be incorporated into our legal order and which, in contrast, should be left out.
Key words: limitations and obligations, conditional deferment, probation oversight, restorative justice, trial period

¹
Unifikácia pravidiel volebnej kampane a subjekty vedúce volebnú kampaň

V prvý júlový deň nadobudol účinnosť² volebný dvojkódex tvorený zákonom o podmienkach výkonu volebného práva (ďalej len „volebný kódex“) ³ a zákonom o volebnej kampani. ⁴ Sústredenie rozhodujúcej časti právnej úpravy volieb do dvoch zákonov znamená prvú kodifikáciu volebného práva v histórii samostatnej Slovenskej republiky. Zatiaľ čo prvý zo zákonov realizuje blanketovú normu obsiahnutú v druhej vete čl. 30 ods. 3⁵ Ústavy, ⁶ druhý zákon predstavuje (čiastočné) premietnutie ústavného princípu zakotveného v čl. 31. ⁷ Článok 31 možno interpretovať ako príkaz ústavodarcu spočívajúci v nevyhnutnosti prijať takú zákonnú úpravu, ktorá zabezpečí slobodnú súťaž politických síl. Nepochybne najvýznamnejšou arénou, v ktorej prebieha súťaž politických síl, sú práve voľby. ⁸ Pre zabezpečenie slobodnej súťaže politických síl je však nevyhnuté prijatie pravidiel tejto súťaže. A týmito pravidlami sú práve pravidlá volebnej kampane. Cieľ, ktorý zákonodarca prijatím zákona o volebnej kampani sledoval, bola predovšetkým unifikácia pravidiel volebnej kampane, čiže vytvorenie jednotných všeobecných pravidiel, ktoré by sa vzťahovali na všetky druhy volieb. ⁹ Okrem unifikácie to bola, samozrejme, aj kodifikácia pravidiel volebnej kampane, čiže ich sústredenie do jedného právneho predpisu.

Predchádzajúca časť: Použitie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania - 1. časť

2 VYBRANÉ PRAKTICKÉ PROBLÉMY ANALOGICKÉHO POUŽITIA PREDPISOV TRESTNÉHO PRÁVA V OBLASTI SPRÁVNEHO TRESTANIA

Zatiaľ čo v predchádzajúcej kapitole som po teoretickej stránke vymedzila správne trestanie, jednotlivé druhy správnych deliktov a vplyv aktov Rady Európy na ukladanie sankcií za správne delikty a taktiež som upozornila na potrebu analogického použitia ustanovení trestného práva v správnom trestaní, predmetom tejto kapitoly je poukázanie na konkrétne inštitúty trestného práva a problémy ich aplikácie v správnom trestaní. Vzhľadom na rozsah tejto práce som sa rozhodla analyzovať tri inštitúty a to pokračovací delikt, zahladenie deliktu a inštitút účinnej ľútosti, ktoré považujem za exemplárne príklady, ktoré preukazujú nevyhnutnosť uplatnenia ustanovení trestného práva v záujme zabezpečenia práv páchateľov deliktov v súlade s čl. 6 Dohovoru a na základe ktorých je zároveň možné určiť hranice analogického použitia ustanovení trestného práva.

Ako už bolo v práci spomenuté, NS SR dlhodobo rešpektuje požiadavky chápania správneho trestania v intenciách trestnoprávneho trestania a požaduje od správnych orgánov uplatňovanie analógie. Samotné využívanie analógie je však spojené s množstvom nejasností a problémov a takýto právny stav nie je udržateľný, a preto je potrebné navrhnúť riešenia tohto stavu, o čo sa v rámci ďalšieho textu pokúsim.

Má právnik dôvod zaoberať sa otázkou Božej existencie? Je zaujímavé, že ústavy viacerých európskych štátov sa aj v dnešnej dobe odvolávajú na Boha. Napríklad nemeckú ústavu otvára vyhlásenie zúčastnených, že ju prijímajú „vo vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi.“¹ Podobnú zmienku nachádzame v poľskej ústave: „Uvedomujúc si našu zodpovednosť pred Bohom alebo našimi vlastnými svedomiami“² a v ukrajinskej ústave: „uvedomujúc si zodpovednosť v očiach Božích, voči našim vlastným svedomiam, minulým, súčasným a budúcim generáciám (...).“³ Ústava Grécka sa začína teologickým vyhlásením: „V mene Svätej, Spolupodstatnej a Nerozdeliteľnej Trojice.“ ⁴ Podobne sa vyjadruje ústava Írska: „V mene Najsvätejšej Trojice,“⁵ pričom ďalej spomína záväzky „voči nášmu božskému Pánovi, Ježišovi Kristovi.“⁶

Niekoľko slov na úvod

Súdny exekútor sa neraz vo svojej exekučnej praxi stretáva s otázkou oprávneného,¹ prečo nie je možné postihnúť majetok povinného, ² občana Slovenskej republiky, nachádzajúci sa v zahraničí. Najčastejšie ide o prípady, kedy sa na území Slovenskej republiky nepodarilo zistiť žiadny majetok povinného, ktorý by mohol byť exekúciou postihnutý a ktorý by tak mohol slúžiť na uspokojenie pohľadávky oprávneného. Podobné otázky sú často spájané, okrem iného, aj so skutočnosťou, že Slovenská republika je (už) členským štátom Európskej únie. Príkladom majetku povinného „umiestneného“ v zahraničí môže byť napr. účet v banke. Ten by v prípade, ak by bol vedený v banke so sídlom na území Slovenskej republiky alebo v pobočke zahraničnej banky, mohol byť postihnutý exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Vedenie účtu v banke v zahraničí pritom nie je ničím neobvyklým. Dôvodov pre zriadenie bankového účtu v zahraničí môže byť hneď niekoľko. Môže ním byť napr. skutočnosť, že dotknutý občan v zahraničí pracuje alebo poberá iný príjem, ktorý mu je zasielaný práve na takýto zahraničný účet. Nemožno však vylúčiť ani alternatívu, že povinný sa zriadením bankového účtu v zahraničí bude snažiť úmyselne zmariť prebiehajúce alebo hroziace exekučné konanie. Zahraničný majetok povinného však nemusí mať podobu len finančných prostriedkov na bankovom účte, resp. z exekučnoprávneho hľadiska presnejšie, podobu jeho pohľadávky voči banke. Môže ísť napr. aj o hnuteľnú vec či nehnuteľnosť. Tie by v prípade, ak by sa nachádzali na území Slovenskej republiky, boli postihnuteľné exekúciou predajom hnuteľných vecí alebo exekúciou predajom nehnuteľnosti. Nech je však už podoba majetku povinného v zahraničí akákoľvek, odpoveď na našu otázku musí byť každopádne záporná. Súdny exekútor teda majetok povinného umiestnený zahraničí postihnúť nemôže. Takáto odpoveď pravdepodobne, prinajmenšom takpovediac „intuitívne“, napadne určite takmer každého právnika. Na nasledujúcich riadkoch by sme sa ju však pokúsili aspoň v stručnosti argumentačne zdôvodniť.