Jedným z východiskových prameňov pre zákon o azyle bol Dohovor(1) určujúci štát zodpovedný za preskúmanie žiadostí o azyl podaných v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev uzatvorený dňa 15. 6. 1990 v Dubline, v Zbierke zákonov SR uverejnený ako Dohovor č. 694/2004 Z. z., s účinnosťou od 1. 9. 2004 (ďalej ako Dublin I ). Dublin I začína vymedzením relevantných pojmov, pričom pri definíciách odkazuje na články Ženevského dohovoru(2) (v platnom znení Newyorského dohovoru(3)) prijatého na úrovni Organizácie spojených národov, čím dáva najavo svoju nadväznosť na predpisy presahujúce hranice EÚ.

Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je v zmysle zákonného znenia povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou.(1) „Súčasťou odbornej starostlivosti je okrem iného aj to, že člen predstavenstva dáva pri rozhodovaní v predstavenstve prednosť záujmom spoločnosti pred záujmami akcionára, ktorý ho do predstavenstva váhou svojich hlasov presadil, a nenechá sa preto pri výkone svojej funkcie týmto akcionárom ovplyvňovať. Uvedené platí podobne aj pre výkon pôsobnosti konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným.(2)

Vedecká monografia od JUDr. Andreja Králika, PhD, LL.M. s názvom „Náhrada škody spôsobenej porušením súťažného práva“ (C. H. Beck Bratislava, 2014. s. 178. ISBN 978-80-89603-20-6.) je na našom knižnom trhu prvou publikáciou, ktorá komplexne spracováva problematiku náhrady škody v práve Európskej únie a ukazuje, ako právo Európskej únie ovplyvňuje aj slovenské právo.

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. stanovuje, že súdnictvo je vykonávané nezávislými a nestrannými súdmi. Vo svojom článku 143 zakotvuje, že sústavu súdov tvorí Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy, pričom za ostatné súdy považujeme okresné a krajské súdy. Aktuálny právny poriadok neupravuje existenciu špecializovaných súdov, ktoré by prejednávali spory toho-ktorého odvetvia práva. V súčasnosti však prebiehajú odborné diskusie o budúcej existencii pracovných súdov, alebo aspoň senátov, ktoré by boli zamerané na riešenie sporov z pracovného pomeru.

Úvod

Odraz koncepcie prirodzeného (objektívne spravodlivého) práva (ius naturale) možno sledovať v rôznych historických právnych dokumentoch ako aj v širšom myšlienkovom prostredí danej doby. Badať tu tiež akceptovanie autorít, od ktorých má byť prirodzené právo odvodené. V tomto príspevku sa chceme letmo pozrieť na niektoré dokumenty a filozofické idey, ktoré sa v dejinách objavili a okrem poskytnutia takéhoto prehľadu je naším cieľom tiež vytvoriť stručný zoznam predstáv o zdrojoch prirodzeného práva.

Abstrakt: Predkladané dielo v stručnosti analyzuje prípad talianskej štátnej príslušníčky fínskeho pôvodu - p. Soile Lautsi a jej synov, ktorý vyvolal pomerne búrlivé reakcie odbornej aj laickej verejnosti a to vzhľadom na svoju genézu, ale aj na rozporuplnosť, na ktorú bude poukázané v práci. Autor okrem skutkového stavu a analýzy rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v danej veci heslovite poukazuje aj na rozhodnutia v obdobných veciach. Nechýba ani stručné zhrnutie právneho posúdenia najmarkantnejších pozoruhodností spomenutého prípadu a to zo zrejmým dôrazom na fenomén slobody svedomia a náboženského presvedčenia.

Abstract: The submitted work briefly analyzes the case of an Italian citizen of Finnish origin – Ms. Soile Lautsi and her sons, which caused quite a tempestuous reactions of experts and the general public. This was especially in terms of its genesis, but also the contradictory elements that are mentioned in the work. In addition to these facts, the author analyzes decision-making activities of the European Court of Human Rights in similar cases. Moreover, brief summary of the most notable legal sights of that case and the obvious emphasis of the phenomenon of freedom of conscience and religious persuasion is not absent.

Abstrakt:
Predkladaný príspevok v stručnosti analyzuje prípad rakúskej štátnej príslušníčky - pani Ingrid Hoffmann a taktiež mapuje priebeh konania na súde prvého stupňa, odvolacom súde a Rakúskom Najvyššom súde. Obsahom konaní bolo zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Následne konanie pokračovalo aj na Európskom súde pre ľudské práva, keďže pani Hoffmann podala sťažnosť z dôvodu porušenie práv garantovaných Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Príspevok sa v prevažnej miere venuje analýze judikátu, stručne poukazuje na ustálenú judikatúru a prezentuje vybrané aspekty materiálnej a formálnej štúdie rozhodnutí súdnych orgánov.

Abstract:
Submitted work briefly analyzes the case of an Austrian citizen, Ms Ingrid Hoffmann and also describes the proceedings at the court of the first instance, the court of appeal, the Austrian Supreme Court, dealt with the case of childcare and with the issue which of the parents is more suitable to be granted parental rights. Subsequently the proceedings also continued before European Court of Human Rights, as a result of Ms. Hoffmann´s complaint because of a breach of the rights guaranteed by the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms. In general, the work is largely devoted to analyze the structures and briefly refers to the case law and presents selected aspects of material and formal study of the relevant judicial decisions.

Ústavný súd Slovenskej republiky už niekoľko krát skonštatoval, že interpretácia právnych predpisov je postupom, „v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť.“(1) Svoje miesto má teda nielen jazykový a logický, ale aj teleologický, historický a systematický výklad.(2) Jednou z podôb systematického výkladu je argumentum a rubrica a práve tomuto interpretačnému postupu chcem venovať svoj krátky príspevok.

Opäť k neexistujúcemu ústavnému problému?

Prvá veta čl. 101 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) (1) ustanovuje, že „za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov“. Citované ustanovenie, upravujúce podmienky zvolenia prezidenta Slovenskej republiky v prvom kole voľby, sa už neraz stalo predmetom záujmu laickej i odbornej verejnosti. Záujem periodicky stúpal vždy s blížiacim sa termínom voľby. Predmetom polemík sa stáva otázka, či z citovaného ustanovenia vyplýva, že na zvolenie prezidenta v prvom kole voľby sú potrebné hlasy nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov, alebo či na jeho zvolenie postačuje len nadpolovičná väčšina hlasov zúčastnených voličov. Niektorí predstavitelia slovenskej ústavnoprávnej doktríny sa však už v minulosti nechali počuť, že v skutočnosti ani o ústavný problém nejde. Predmetné ustanovenie totiž má byť jednoznačne interpretované tak, že na zvolenie v prvom kole sú potrebné hlasy nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov. Podľa nášho názoru však nemožno poprieť skutočnosť, že prvá veta čl. 101 ods. 4 Ústavy SR nie je formulovaná najšťastnejšie a možno si predstaviť aj jej jazykovo exaktnejšiu formuláciu.

Vláda Slovenskej republiky na svojej prvej schôdzi v roku 2014 schválila návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu, ktorý v prakticky nezmenenej podobe prešiel 30. 1. 2014 cez prvé čítanie v Národnej rade Slovenskej republiky. Napriek tomu, že som sa na začiatku prípravy návrhu novely pomerne aktívne zúčastňoval (najskôr ako zamestnanec ministerstva kultúry, neskôr ako človek, ktorý sa odborne venuje pamiatkovému právu a ktorý ho aj prednáša študentom na univerzite) a návrh novely nie je en bloc nesprávny, považujem nezanedbateľnú časť návrhu novely vo verzii schválenej vládou za zlú. Z pozície pripomienkujúcej verejnosti som sa k návrhu novely vyjadril v medzirezortnom pripomienkovom konaní, veľká časť mojich pripomienok však ostala neakceptovaná. Preto by som bol rád, ak by bola moja pozícia vnímaná ako pozícia nezávislého odborníka s úmyslom pomôcť identifikovať negatíva navrhovanej právnej úpravy.