Deportation as a result of the commission of a criminal offense as an interference with the right to respect the private and family life of a foreigner according to the jurisprudence of the European Court of Human Rights

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá zásahom do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života cudzinca podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Zameriava sa na rozbor judikátov z hľadiska vyhostenia cudzinca v dôsledku spáchania trestného činu. Nakoľko judikatúra v tejto oblasti je značne široká, príspevok obsahuje výber najdôležitejších judikátov, ktoré sú často používané a citované v odbornej literatúre ako aj v súdnej praxi.
Kľúčové slová: právo na súkromný a rodinný život, Európske súd pre ľudské práva, vyhostenie, cudzinec, ľudské práva

Abstract: The article deals with interference with the right to respect the private and family life of a foreigner according to the jurisprudence of the European Court of Human Rights. It focuses on the analysis of jurisprudence from the point of view of deportation of a foreigner as a result of committing a crime. Since the jurisprudence in this area is quite broad, the contribution contains a selection of the most important jurisprudence, which are often used and cited in professional literature as well as in court practice.
Key words: right to private and family life, European Court of Human Rights, expulsion, foreigner, human rights

Úvod

Oblasť práva, ktoré predstavujú ľudské práva, je oblasťou, ktorá sa dotýka každého z nás. Je nielen vnútroštátnym právom, ale aj, a to predovšetkým, medzinárodným a európskym právom. Koncept ľudských práv je známy už od staroveku, avšak až po 2. svetovej vojne bola prijatá právna úprava ľudských práv ako ich poznáme v súčasnej dobe. Jednou z právnych úprav je aj právna úprava Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (ďalej len „Dohovor“). Dohovor bol prijatý Radou Európy v roku 1950 a upravuje diapazón ľudských práv akceptovaných v zmluvných krajinách Rady Európy. K Dohovoru bolo prijatých 7 protokolov, ktoré podrobnejšie upravujú vybrané ľudské práva. Na kontrolu dodržiavania ľudských práv zakotvených v Dohovore bol kreovaný Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Práve systém ochrany ľudských práv ESĽP je v súčasnosti najčastejším a najúčinnejším európskym mechanizmom ochrany ľudských práv. Judikatúra ESĽP tvorí základ nielen ľudsko-právnej úpravy v jednotlivých štátoch Európy, ale na základe čl. 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie aj výkladový prostriedok na výklad zmyslu a rozsahu určitých ľudských práv zakotvených Chartou základných práv Európskej únie.

Zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života cudzinca

Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života je upravené čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ktorý upravuje, že: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“. Ide o právnu úpravu, z ktorej nevyplýva obsah uvedeného práva. Obsah a rozsah práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života je daný konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života nie je absolútne a je možné do neho za určitých okolností zasiahnuť. ¹Zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života je upravený čl. 8 ods. 2 Dohovoru: „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“. Z predmetného ustanovenia je možné vyvodiť určité limity zásahu do predmetného práva, a to legalitu, legitímnosť a proporcionalitu. Legalita vyplýva zo slovného spojenia „v súlade so zákonom“. Pojem „zákon“ je potrebné vykladať extenzívne. Nejde teda striktne len o zákon ako typ právneho predpisu, ale ide aj o rôzne iné typy právnych predpisov, pričom môže ísť aj o predpisy profesijných samospráv² alebo aj o súdny precedens. ³Pri posúdení, či ide o „zákon“ je teda dôležitá právna sila a záväznosť príslušného dokumentu, nie jeho označenie. Ďalšou podmienkou zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života je legitímnosť. Legitímnosť je podmienkou, ktorá stanovuje, že zásah do súkromného musí spĺňať jednu z podmienok, ktorá je upravená čl. 8 ods. 2 Dohovoru, a to: „...v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“. V uvedenom ustanovení sú upravené tri oblasti záujmov, a to záujem štátu, spoločnosti a jednotlivcov. ⁴ Poslednou podmienkou je právny princíp proporcionality. Oblasť ľudských práv je osobitnou oblasťou, v ktorej vzniká konflikt medzi záujmami fyzických osôb a medzi verejnými záujmami spoločnosti, pričom k vyriešeniu uvedeného konfliktu slúži práve princíp proporcionality.

ESĽP vo svojich rozhodnutiach upravuje aj práva cudzincov na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Osobitne vo vzťahu k cudzincom môžeme prejednávané prípady rozdeliť na prípady:

1. vyhostenia v dôsledku spáchania trestného činu,
2. imigračnej politiky štátu. ⁵

Vzhľadom na rozsah judikatúry v našom článku rozoberieme vybranú judikatúru zaoberajúcou sa porušením práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života vyhostením v dôsledku spáchania trestného činu cudzincami.

Vyhostenie z dôvodu spáchania trestného činu

Spáchanie trestného činu cudzincom a následné vyhostenie je predmetnom mnohých sťažností adresovaných ESĽP. Je potrebné si uvedomiť, že právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života majú všetky osoby, ako vyplýva zo znenia čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Cudzinci tam síce nie sú explicitne uvedení, avšak ich ochrana vyplýva z označenia subjektu v predmetnom článku slovom „každý“. Jedným z prejednávaných prípadov bol prípad Üner proti Holandsku. V uvedenom prípade išlo o sťažovateľa narodeného v roku 1969 v Turecku, kde žil až do roku 1981. Vo svojich 12 rokoch sa spolu s matkou presťahoval do Holandska za svojím otcom. V roku 1988 získal povolenie na trvalý pobyt. Od roku 1991 žil s štátnou občianskou Holandska, vo februári 1992 sa im narodil syn. Sťažovateľ sa od matky jeho dieťaťa odsťahoval v novembri 1992. Naďalej však zostal s ňou aj s ich dieťaťom v styku. Sťažovateľ v máji 1993 spáchal trestné činy, pri ktorých jedného muža zabil a druhého postrelil. Za uvedené trestné činy bol sťažovateľ dňa 21. januára 1994 na sedem rokov trestu odňatia slobody. Okrem uvedeného bol tiež trestne stíhaný pre rušenie pokoja. V júni 1996 sa mu a jeho partnerke narodil syn. Jeho partnerka a dvaja synovia sťažovateľa pravidelne navštevovali vo výkone trestu odňatia slobody. Jeho synovia získali štátne občianstvo Holandska. V roku 1997 bol sťažovateľovi zrušené povolenie na pobyt a bol mu uložený zákaz pobytu na území Holandska na 10 rokov. Dôvodom zákazu bolo už uvedené odsúdenie. Sťažovateľ bol vyhostený do Turecka, pričom opätovne vstúpil do Holandska a opätovne bol vyhostený do Turecka. Proti obidvom rozhodnutiam o vyhostení podal odvolania, ktoré boli neúspešné. V roku 2006 bol sťažovateľ opätovne vyhostený do Holandska. V uvedenom prípade ESĽP zastal názor, že zásah bol primeraný sledovanému cieľu a teda čl. 8 Dohovoru porušený nebol. ESĽP sa v predmetnom rozsudku okrem iného vyjadril k tomu, aké aspekty súkromného a rodinného života je potrebné riešiť pri vyhostení. Osobitne sa ESĽP zaoberal aspektmi, ktoré je potrebné riešiť v prípade administratívneho vyhostenia z dôvodov spáchania trestného činu: „V rozsudku Boultif Súdny dvor vypracoval príslušné kritériá, ktoré by použil na posúdenie toho, či je opatrenie vyhostenia v demokratickej spoločnosti potrebné a primerané sledovanému legitímnemu cieľu. Tieto kritériá, uvedené v bode 40 rozsudku komory v prejednávanej veci, sú tieto:

• povaha a závažnosť trestného činu spáchaného sťažovateľom;
• dĺžka pobytu žiadateľa v krajine, z ktorej má byť vyhostený;
• čas, ktorý uplynul od spáchania trestného činu a správanie žalobcu počas tohto obdobia,
• štátna príslušnosť dotknutých osôb;
• rodinná situácia žiadateľa, ako napríklad dĺžka manželstva a ďalšie faktory vyjadrujúce efektívnosť rodinného života;
• či manžel vedel o trestnom čine v čase, keď vstúpil do rodinného vzťahu;
• či sa v manželstve narodili deti, ak áno, tak ich vek a
• závažnosť problémov, s ktorými by sa manžel (-ka) pravdepodobne stretol v krajine, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený.

58. Súd by chcel uviesť výslovne dve kritériá, ktoré už môžu byť implicitne zahrnuté v kritériách uvedených v rozsudku Boultif:

• najlepší záujem a blaho detí, najmä závažnosť problémov, s ktorými by sa pravdepodobne deti stretli v krajine, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený a
• pevnosť sociálnych, kultúrnych a rodinných väzieb s hostiteľskou krajinou a s krajinou destinácie.“⁶

V predmetnom prípade ide o všeobecné určenie podmienok, ktoré je potrebné skúmať v prípade vyhostenia cudzinca z dôvodu spáchania trestného činu. ESĽP v ňom vychádza z rozsudku Boultif proti Švajčiarsku, ktorý si ešte uvedieme, pričom k predmetným kritériám pridáva ešte dve ďalšie. Uvedené kritériá používajú aj vnútroštátne súdy. ⁷

Ďalším prípadom je prípad Boultif proti Švajčiarsku. V tomto prípade bol sťažovateľ štátny príslušník Alžírska, narodil sa v roku 1967. Do Švajčiarska vstúpil s turistickým vízom v decembri 1992, dňa 19. marca 1993 sa oženil so švajčiarskou občianskou. V roku 1994 bol menovaný Okresným úradom v Zürichu (Statthalteramt) odsúdený za nezákonné držanie zbraní. Konanie o obvinení bolo zrušené a v obnovenom konaní bol uvedený cudzinec v roku 1996 odsúdený na osemnásťmesačné väzenie, ktoré bolo pozastavené pre probáciu, dňa 31. januára 1997 odvolací súd odsúdil cudzinca na dvojročné bezpodmienečné uväznenie za lúpež a škodu na majetku. Súd pritom vo svojom rozsudku usúdil, že sťažovateľ bol obzvlášť nemilosrdný a brutálny a že jeho vina bola vážna. Súčasne bol menovanému zamietnuté obnovenie povolenie na pobyt. Dňa 2. augusta 1999 bol sťažovateľ prepustený z väzenia. Rozhodnutím z 1. decembra 1999 Federálny cudzinecký úrad vydal uznesenie, ktorým sa cudzincovi zakázal vstup do Švajčiarska od 15. januára 2000 na dobu neurčitú (neurčitú). Cudzinec v roku 2000 opustil Švajčiarsko a v čase vydania rozsudku Súdom žil v Taliansku. ESĽP v uvedenom prípade zohľadnil viaceré skutočnosti. Jednou z nich bola možnosť sťažovateľa viesť rodinný život s manželkou mimo územia Švajčiarska. V rozsudku ESĽP uviedol: „Manželka žiadateľa je švajčiarska štátna príslušníčka. Je pravda, že môže hovoriť francúzsky a mala telefonický kontakt so svokrou v Alžírsku. Sťažovateľova manželka však nikdy nežila v Alžírsku, nemala s touto krajinou žiadne iné vzťahy a ani nehovorí po arabsky. Za týchto okolností nemožno podľa súdu očakávať, že bude nasledovať svojho manžela, sťažovateľa, do Alžírska.“. ESĽP sa tiež v rozsudku vyjadril: „... sa domnieva, že sťažovateľ čelil vážnym prekážkam pri založení rodinného života, pretože je prakticky nemožné žiť svoj rodinný život mimo Švajčiarska. Na druhej strane, keď sa švajčiarske orgány rozhodli zamietnuť povolenie žiadateľovi na pobyt vo Švajčiarsku, predstavoval pre verejný poriadok iba pomerne obmedzené nebezpečenstvo. Súdny dvor sa preto domnieva, že zásah nebol primeraný sledovanému cieľu.“. Ďalšou skutočnosťou, ktorú ESĽP riešil bolo nebezpečenstvo cudzinca pre verejný poriadok. K uvedenému sa vyjadril: „Ďalej bol sporný trestný čin spáchaný v roku 1994 a počas ďalších šiestich rokov až do odchodu žalobcu zo Švajčiarska v roku 2000 už žiadny ďalší trestný čin nespáchal. Pred začatím trestu odňatia slobody získal profesionálne vzdelanie čašníka a pracoval ako maliar. Jeho správanie vo väzení bolo príkladné a skutočne bol prepustený predčasne. Od mája 1999 do svojho odchodu zo Švajčiarska v roku 2000 pracoval ako záhradník a elektrikár s možnosťou pokračovania v zamestnaní. Výsledkom je, že aj keď trestný čin, ktorého sa žalobca dopustil, môže viesť k určitým obavám, že predstavuje nebezpečenstvo pre verejný poriadok a bezpečnosť do budúcnosti, podľa názoru súdu sú tieto obavy zmiernené konkrétnymi okolnosťami tohto prípadu (pozri, mutatis mutandis, Ezzouhdi proti Francúzsku, č. 47160/99, ods. 34, 13. februára 2001, nenahlásené, a Baghli proti Francúzsku, č. 34374/97, ods. 48, ECHR 1999-VIII).“. Sudcovia Baka, Wildhaber a Lorenzen uviedli v uvedenom rozsudku vo svojom doplňujúcom vyjadrení: „...podľa stálej judikatúry Súdneho dvora je na zmluvných štátoch, aby udržiavali verejný poriadok, a na tento účel majú právomoc vyhostiť cudzincov usvedčených z trestných činov. Ich rozhodnutia však spĺňajú požiadavky článku 8, iba ak sú odôvodnené naliehavou sociálnou potrebou a najmä primerané sledovanému legitímnemu cieľu. Preto musí existovať spravodlivá rovnováha medzi príslušnými záujmami, konkrétne právom žiadateľa na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života na jednej strane a predchádzaním nepokojom a trestným činom na strane druhej. Značná časť rozsudkov Súdneho dvora o vyhostení cudzincov sa týka problémov prisťahovalcov „druhej generácie“, teda osôb, ktoré sa narodili alebo prežili väčšinu svojho života v krajine, z ktorej budú vyhostení. Hlavnou prekážkou vyhostenia je v takýchto prípadoch dĺžka pobytu žiadateľa v tejto krajine v kombinácii s jeho rodinnými väzbami. V značnej časti prípadov Súd nezistil porušenie článku 8, ani keď žiadateľ žil celý alebo väčšinu svojho života v krajine a má tam dosť úzke rodinné väzby...Pokiaľ ide o príslušné kritériá v prípadoch, keď je pre manželov ťažké zostať spolu, a najmä ak jeden z nich žije v krajine pôvodu druhého, súhlasíme s hlavnými zásadami, ktoré boli správne uvedené v bode 48. rozsudku Súdneho dvora. Ak vychádzame z posúdenia všetkých relevantných skutočností prejednávanej veci, súhlasíme s väčšinou, že došlo k porušeniu článku 8 dohovoru. Mimoriadny význam pripisujeme skutočnostiam, že trestný čin bol spáchaný v apríli 1994, a že podľa dostupných informácií sťažovateľ od tej doby nespáchal ďalšie trestné činy a zdá sa, že je rehabilitovaný. Aj keď nie sme úplne presvedčení, že by pre jeho manželku bolo nemožné žiť v Alžírsku, pripúšťame, že by jej to spôsobilo zjavné a značné ťažkosti. Za týchto okolností nepovažujeme závažnosť spáchaného trestného činu za dostatočnú na to, aby bolo vyhostenie primerané.“. ⁸ Z uvedeného rozsudku vyplývajú tri aspekty. ESĽP sa vyjadril, že je dôležité skúmať, či je pre manžela resp. manželku možné žiť v krajine, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, a to najmä vzhľadom k ovládaniu úradného jazyka. Ďalším aspektom je skutočnosť, že je potrebné skúmať, či cudzinec predstavuje reálne nebezpečenstvo pre verejný poriadok, pričom iba fakt odsúdenia cudzinca za trestný čin nestačí. To sa samozrejme vzťahuje aj na ďalšie ohrozenia upravené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru ako je národná bezpečnosť, verejná bezpečnosť a pod. Posledný aspektom je konštatovanie sudcov v doplňujúcom vyjadrení, že veľké množstvo prípadov vyhostenia sa týka cudzincov „druhej generácie“, teda cudzincov žijúcich v krajine od narodenia. Napriek tejto skutočnosti sudcovia konštatovali, že vo väčšine takých prípadov nebol porušený čl. 8 Dohovoru.

V prípade Solomon proti Holandsku bol sťažovateľ štátny príslušník Nigérie, narodený v roku 1968, s bydliskom v holandskom Zeist. Sťažovateľ pricestoval do Holandska po prvýkrát v roku 1993. Žiadal o azyl alebo alternatívne o pobyt z vážnych humanitárnych dôvodov. Tvrdil, že bol desiatnikom nigérijskej armády a že pri pomoci svojmu strýkovi, podplukovníkovi, pri príprave štátneho prevratu bol uväznený a následne odsúdený na smrť. Tvrdil, že ako jediný zo sprisahancov utiekol a ostatní boli všetci usmrtení. Orgánmi Holandska bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá. V roku 1994 alebo 1995 - presný dátum nebol uvedený - sa žalobca stretol so štátnou príslušníčkou Holandska s ktorou udržiaval vzťah. Dňa 29. februára 1996 požiadal o povolenie na pobyt, ktorá mu bola zamietnutá. O žiadosti v konečnom dôsledku rozhodoval Krajský súd v Amsterdame. Krajský súd mal za to, že sťažovateľ nepreukázal svoju totožnosť a nepreukázal, že už nie je ženatý. Tiež bral do úvahy, že okrem iného spôsob, akým žiadateľ získal svoj nigérijský pas: poštou namiesto úradnými prostriedkami, čo znamenalo, že napr. držiteľ pasu nepodpísal pas za prítomnosti oprávneného úradníka. Ostatné dokumenty, vrátane rodného listu sťažovateľky, si navzájom odporovali a neboli overené. Partnerka sťažovateľky otehotnela, sťažovateľ dňa 1. júla 1997 žiadateľ opätovne požiadal o povolenie na pobyt. Dňa 9. júla 1997 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o azyl z dôvodu nezrovnalostí vo vyhlásení a sprievodnej dokumentácii, pričom neexistovali žiadne závažné dôvody humanitárnej povahy. Dňa 29. júla 1997 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o povolenie na pobyt. Dňa 12. septembra 1997 sa sťažovateľovi a jeho partnerke narodila dcéra, ktorá nadobudla štátnu príslušnosť Holandska. Odvolanie proti neudeleniu azylu bolo neúspešné, pričom v rozhodnutí bolo uvedené, že napriek narodeniu dieťaťa sťažovateľa odmietnutie povolenia na pobyt stále nezakazuje zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života, pretože nikdy nebol držiteľom povolenia na pobyt ktoré mu umožňujú legálne rozvíjať rodinný život so svojím partnerom a jeho dieťaťom v Holandsku. V rozhodnutí bolo tiež uvedené, že neexistujú objektívne prekážky pre sťažovateľa, jeho partnerku a ich dieťa, ktoré by im bránili v rozvoji ich rodinného života v Nigérii, tým viac, že sťažovateľove žiadosti o azyl boli zamietnuté, z čoho vyplývalo, že sťažovateľ po návrate do Nigérie by sa dostal do nebezpečenstva. Nakoniec vo veci rozhodoval Krajský súd, ktorý v rozhodnutí uviedol, že ak by sťažovateľ mal vziať svoju dcéru so sebou do Nigérie, znamenalo by to zásah do práva jeho partnera na rešpektovanie rodinného života s jej dieťaťom. Záujem na ochrane národného hospodárskeho blahobytu však prevážil aj nad záujmami partnera. V uvedenom rozhodnutí ESĽP uviedol: „To, či je premiestnenie alebo vylúčenie člena rodiny z jedného zmluvného štátu nezlučiteľné s požiadavkami čl. 8, bude závisieť od mnohých faktorov: rozsah, v akom je skutočne narušený rodinný život, rozsah väzieb v zmluvnom štáte, či existujú neprekonateľné prekážky v spôsobe života rodiny v krajine pôvodu jednej alebo viacerých z nich, či už existujú faktory prisťahovaleckej kontroly (napr. história porušovania imigračného zákona), alebo dôvody verejného poriadku v prospech vylúčenia ( pozri napr. rozsudky Abdulaziz, Cabales a Balkandali uvedené vyššie v ods. 68, rozsudok Súdneho dvora Berrehab proti Holandsku z 21. júna 1988, séria A č. 138, ods. 29, rozsudok Beldjoudi proti Francúzsku z 26. marca 1992, séria A 234, s. 28, ods. 78, rozsudok Gül proti Švajčiarsku z 19. februára 1996, správy 1996-IV s. 159 na s. 176, ods. 42, a rozsudok Bouchelkia proti Francúzsku z 29. januára 1997, Správy o rozsudkoch a rozhodnutiach 1997-I, p. 65, ods. 50 - 53). V prejednávanej veci Súd zohľadňuje skutočnosť, že žalobcovi nikdy neboli poskytnuté nijaké záruky, že mu príslušné holandské orgány udelia právo na pobyt. Bolo mu umožnené čakať na rozhodnutie námestníka ministra o jeho žiadosti o azyl v Holandsku. Po odmietnutí azylu mu príslušný súd 22. decembra 1994 zamietol žiadosť o odklad vyhostenia. Odvtedy už sťažené bydlisko sťažovateľa v Holandsku stratilo len málo z toho čo malo dovtedy. Rodinný život medzi žiadateľom a jeho holandskou partnerkou a neskôr s ich dieťaťom, sa vyvinul po tomto dátume. Súd je toho názoru, že za týchto okolností sťažovateľ nemohol kedykoľvek rozumne očakávať, že bude môcť pokračovať v tomto rodinnom živote v Holandsku (porovnaj vyššie uvedený rozsudok Bouchelkia, ods. 53; a Baghli proti Francúzsku, č. 34374/97, ods. 48, ktorý bude uverejnený v ECHR 1999).“⁹.

Uvedené rozhodnutie stanovuje kritériá zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, resp. faktory, ktoré majú na predmetný zásah vplyv. ¹⁰ Ide o rozsah narušenia rodinného života, rozsah rodinných väzieb, neprekonateľné prekážky v spôsobe života rodiny v krajine pôvod, história porušovania imigračných predpisov, alebo dôvody verejného poriadku.

Ďalším z prejednávaných prípadov je prípad Mitchell proti Spojenému kráľovstvu. Žalobkyňa bola britským občanom narodeným v roku 1968 s bydliskom v Chelsea v Londýne. Narodila sa narodila v Spojenom kráľovstve a prežila tam celý svoj život. Sťažovateľka sa stretla s manželom štátnym príslušníkom Jamajky Craigom Mitchellom v novembri 1991 a krátko po tomto dátume začala spolu žiť. Dňa 6. novembra 1991 bol pán Mitchell prijatý do Spojeného kráľovstva ako návštevník na 6 mesiacov s podmienkou, že nebude pracovať. Pán Mitchell sa nesnažil regularizovať jeho pobyt v Spojenom kráľovstve. Skutočnosť, že nemá pobyt na území Spojeného kráľovstva bol zistený, keď bol dňa 28. apríla 1993 oslobodený spod obžaloby pre drogovú trestnú činnosť. Pán Mitchell následne priznal imigračným úradníkom, že vykonával príležitostné práce a že vedel, že prekročil povolenú dobu pobytu. Následne mu bolo doručené rozhodnutie o vyhostení, bol zadržaný a následne prepustený na kauciu. Dňa 2. júla 1993 sa sťažovateľka zosobášila s pánom Mitchellom a dňa 27. marca 1994 sa im narodila dcéra. Odvolanie pána Mitchella proti rozhodnutiu o vyhostení bolo zamietnuté dňa 16. augusta 1993. Následne prebiehalo vyšetrovania skutočnej existencie manželstva imigračnými úradmi. Dňa 3. apríla 1995 bol pán Mitchell odsúdený na 5 rokov odňatia slobody za držanie drog s úmyslom ich distribuovať. Počas konania imigračných úradov o vyhostení žalobkyňa uviedla, že bude sprevádzať pána Mitchella, ak bude deportovaný, a že s dcérou navštevovali pána Mitchella každé dva týždne od jeho odsúdenia a udržiavali pravidelný telefonický kontakt. Dňa 5. októbra 1995 bolo potvrdené rozhodnutie o vyhostení. podpísal minister zahraničia príkaz na vyhostenie proti pánovi Mitchellovi. Opravné prostriedky proti predmetnému rozhodnutiu boli neúspešné. V roku 1997 čakali manželia ďalšie dieťa. Pán Mitchell dňa 19. decembra 1997 vyhostený na Jamajku. Následne bola podaná sťažnosť na ESĽP, sťažnosť bola ESĽP vyhlásená za neprijateľnú. V predmetnom prípade sa ESĽP vyjadril: „Dôležitým, aj keď nie rozhodujúcim hľadiskom bude tiež to, či manželstvo, aj keď zjavne nie z dôvodu účelnosti, bolo uzavreté v čase, keď si strany boli vedomé, že imigračný stav jedného z nich bol taký, že pretrvávanie manželstva v hostiteľskom štáte by bolo od začiatku neisté. Súdny dvor sa domnieva, že ak ide o relevantnú úvahu, je pravdepodobné, že premiestnenie manžela alebo manželky, ktorá nie je štátnou príslušníčkou členského štátu, bude iba za tých výnimočných okolností porušením článku 8 (porovnaj Súdneho dvora EÚ, Abdulaziz, Cabales a Balkandi, citovaný, s. 34, ods. 68). Súd berie na vedomie závažnosť trestného činu, ktorý viedol k uväzneniu pána Mitchella, a ktorý viedol orgány k zaujatiu dôrazného prístupu k otázke deportácie (pozri rozsudok Eur. Súdu HR, C proti Belgicku zo 7. augusta 1996, správy 1996 111, č. .12, s. 924-5, ods. 34-36). V danom prípade Súd pripomína, že v čase manželstva sťažovateľky s pánom Mitchellom bol po doručení rozhodnutia o vyhostení uväznený na kauciu. Súd zástáva názor, že pred uzavretím manželstva nemohla sťažovateľka dôvodne predpokladať, že pán Mitchell bude mať povolenie na pobyt v Spojenom kráľovstve. Ďalej nie je zjavné, že existujú nejaké prekážky, ktoré by sťažovateľke účinne bránili nasledovať pána Mitchella na Jamajku. Súd predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľka pred imigračnými orgánmi uviedla, že bude sprevádzať pána Mitchella v prípade jeho vyhostenia. Súd považuje deti za deti s adaptabilným vekom a neexistuje žiadna účinná prekážka v ich sprevádzaní so sťažovateľom na Jamajku.“. ¹¹ Z uvedeného rozhodnutia ESĽP vyplýva dôležitá skutočnosť, že ak manželia alebo partneri vedeli už v čase založenia ich vzťahu, že realizácia rodinného života v hostiteľskej krajine bude vzhľadom na pobytový status cudzinca problematická, tak ESĽP rozhodne o porušení čl. 8 Dohovoru len vo výnimočných prípadoch. Ide o dôležité posúdenie najmä vzhľadom na skutočnosť, že aj keď partneri alebo manželia založili svoj vzťah, dokonca majú deti, nejde automaticky o skutočnosť zakladajúcu povinnosť nezasiahnuť do práva na rodinný život.

V prípade Beldjoudi proti Francúzsku išlo o pána Mohanda Beldjoudi, narodeného v roku 1950 vo Francúzsku rodičom pôvodom z Alžírska. Rodičia spoločne s pánom Beldjoudi stratili občianstvo Francúzska v roku 1963 na základe skutočnosti, že Alžírsko získalo nezávislosť. Menovaný vyrastal a žil vo Francúzsku. V roku 1970 sa oženil s pani Martine Beldjoudi, rodenou Teychene, štátnou príslušníčkou Francúzska. Rodičia a piati súrodenci sťažovateľa žili vo Francúzsku. V rokoch 1969, 1974, 1977 a 1978 bol usvedčený z viacerých trestných činov, vrátane krádeže, za ktorú bol odsúdený na osem rokov osem rokov odňatia slobody. V roku 1979 mu bolo vydané rozhodnutie o vyhostení z dôvodu, že jeho prítomnosť na území Francúzska predstavovala hrozbu pre verejný poriadok. Sťažovateľ bol tiež v roku 1986 obvinený z ďalších trestných činov. Podal odvolanie proti rozhodnutiu o vyhostení, ktorá však bolo zamietnuté. ESĽP v uvedenom rozsudku uviedol: „Súd uznáva, že je na zmluvných štátoch, aby udržovali verejný poriadok, najmä tým, že využijú svoje právo na kontrolu vstupu, pobytu a vyhostenia cudzincov v súlade s ustáleným medzinárodným právom a na základe ich zmluvných povinností (rozsudky Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Spojenému kráľovstvu z 28. mája 1985, séria A č. 94, s. 34, bod 67, rozsudok Berrehab proti Holandsku z 21. júna 1988, séria A č. 138, s. 15 - 16, ods. 28 - 29 a rozsudok Moustaquim proti Belgicku z 18. februára 1991, séria A č. 193, s. 19, bod 43).“ v rozsudku ESĽP tiež uviedol: „V tomto prípade ako vláda správne zdôraznila, trestný register pána Beldjoudiho sa zdá byť oveľa „bohatší“ ako pána Moustaquima (pozri už uvedený rozsudok séria A, č. 193, str. 19, odsek 44). Preto by sa malo preskúmať, či ostatné okolnosti prípadu, či už sa vzťahujú na jedného alebo na oboch sťažovateľov, sú také závažné, aby kompenzovali tento fakt.“ a tiež: „Okrem toho pán Beldjoudi sa oženil s francúzskou občiankou. Všetci jeho blízki príbuzní mali francúzske občianstvo do 1. januára 1963 a mali trvalý pobyt vo Francúzsku niekoľko desaťročí. Konečne sťažovateľ strávil celý život, viac ako 40 rokov, vo Francúzsku, nadobudol francúzske vzdelanie a zdá sa, že nevie po arabsky. Nie sú známe žiadne jeho väzby s Alžírskom okrem jeho občianstva. Pani Beldjoudiová sa narodila francúzskym občanom vo Francúzsku, kde aj stále žila, a má francúzske občianstvo. Ak by nasledovala svojho manžela po vyhostení, musela by sa usadiť mimo Francúzska, pravdepodobne v Alžírsku, v štáte, ktorého jazyk zrejme neovláda. Takéto odtrhnutie od rodnej krajiny by jej mohlo spôsobiť veľké ťažkosti s adaptáciou a mohli by vzniknúť závažné praktické alebo právne prekážky, čo potvrdil aj vládny komisár pred Štátnou radou. Zásah v tejto otázke by mohol ohroziť jednotu alebo dokonca vlastnú existenciu manželského zväzku.“.¹² Dôležitým aspektom zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ktoré vyplýva z uvedeného rozsudku je predovšetkým to, že štát by mal skúmať aj dosah na realizovanie rodinného života manžela. Nestačí teda len skúmanie oprávnenosti zásahu do rodinného života sťažovateľa, kde môžu existovať skutočnosti odôvodňujúce vyhostenie (napr. opakovaná trestná činnosť), ale je potrebné skúmať aj možnosť realizovania rodinného života manžela. V uvedenom prípade všetky skutočnosti nasvedčovali tomu, že aj napriek opakovanej trestnej činnosti sťažovateľ nemôže žiť v štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, nakoľko tento vzťah je len formálny.

V prípade Nnyanzi proti Spojenému kráľovstvu sa ESĽP odmietol zaoberať skutočnosťou, či pobyt cudzinky v hostiteľskom štáte napĺňa znaky súkromného života. Žalobkyňa, ktorá sa narodila v roku 1965, bola štátnou príslušníčkou Ugandy. Jej matka a mladší súrodenci žili v Keni. Bola dcérou Evaristo Nnyanziho, ktorý bol ministrom vlády v Ugande v rokoch 1985 až 1986 a následne generálnym pokladníkom Demokratickej strany. Dňa 27. septembra 1998 požiadala sťažovateľka o azyl po príchode do Spojeného kráľovstva na základe politických aktivít jej otca v Ugande. Žiadosť o azyl bola zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľka sa sama nezúčastňovala na žiadnych politických stranách alebo činnostiach v Ugande a že netvrdila, že bola zatknutá, zadržaná alebo mala vážne problémy v čase prepustenia jej otca v roku 1987 až do údajnej razie v jej dome v septembri 1998. Uvedené bolo považované orgánmi Spojeného kráľovstva za dôkaz toho, že ugandské orgány sa o ňu nebudú zaujímať. V polovici februára 2005 bola sťažovateľka zadržaná na účely jej vyhostenia zo Spojeného kráľovstva. Následne bola sťažovateľka prepustená a bol jej poskytnutý dočasný vstup do Spojeného kráľovstva s povinnosťou podávať správu každé dva týždne. Bolo jem tiež vydané písomné potvrdenie, že vyhostený zo Spojeného kráľovstva až do ukončenia konania pred ESĽP.

V predmetnom prípade sa ESĽP v rozsudku vyjadril: „Dohovor nezaručuje právo cudzinca na vstup alebo pobyt v konkrétnej krajine. Vysťahovanie osoby z krajiny, kde žijú blízki členovia jej rodiny, však môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života, ako je zaručené v článku 8 ods. 1 Dohovoru (pozri rozsudok Moustaquim proti Belgicku, rozsudok 18. februára 1991, séria A č. 193, s. 18, § 36). Súd tiež uznal, že bez ohľadu na to, či existuje alebo nie je „rodinný život“, a v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, také odstránenie môže tiež viesť k porušeniu práva žiadateľa na rešpektovanie jeho súkromného života (pozri Üner proti Holandsku [GC], č. 46410/99, ECHR 2006-, bod 59). Súd tiež pripomína svoje konštatovanie vo veci Bensaid proti Spojenému kráľovstvu (č. 44599/98, rozsudok zo 6. februára 2001, bod 46), že „nie každý čin alebo opatrenie, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje morálnu alebo fyzickú integritu, bude zasahovať do práva rešpektovať súkromný život zaručený článkom 8“. Judikatúra Súdu však nevylučuje, že zaobchádzanie, ktoré nedosahuje závažnosť zaobchádzania podľa článku 3, môže napriek tomu porušiť článok 8 v jeho aspekte súkromného života, ak existujú dostatočne nepriaznivé účinky na fyzickú a morálnu integritu (pozri Costello- Roberts proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 25. marca 1993, séria A, č. 247-C, s. 60 - 61, bod 36). Akýkoľvek zásah do práv podľa článku 8 bude porušovať Dohovor, ak nespĺňa požiadavky článku 8 ods. 2).“ a tiež sa vyjadril: „Súd nepovažuje za potrebné určiť, či štúdium účtovníctva, účasť v cirkvi a neurčité priateľské vzťahy s mužom počas takmer desaťročného pobytu v Spojenom kráľovstve tvoria súkromný život v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru. Aj za predpokladu, že to tak je, zistil, že jej navrhované vyhostenie do Ugandy je „v súlade so zákonom“ a je motivované legitímnym cieľom, a to udržaním a vynútením imigračnej kontroly. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť zásahu, Súd konštatuje, že akýkoľvek súkromný život, ktorý si žalobkyňa založila počas svojho pobytu v Spojenom kráľovstve, keď sa porovnáva s legitímnym verejným záujmom o účinnú kontrolu prisťahovalectva, by nepriniesol neprimeraný zásah. V tejto súvislosti treba uviesť, že na rozdiel od žalobcu v prípade Üner (už citovaného), táto sťažovateľka nie je usadeným migrantom a nikdy jej nebolo priznané právo zostať v žalovanom štáte. Jej pobyt vo Veľkej Británii, až do rozhodnutia o jej niekoľkých žiadostiach o azyl a uplatnenie ľudských práv, bol vždy neistý a jej vyhostenie v dôsledku zamietnutia týchto žiadostí nie je neprimerané žiadnym údajným oneskorením zo strany orgánov v ich posudzovaní. Súd tiež nezistil, že existujú dostatočné dôkazy o tom, že jej vyhostenie pri sťažovateľkinej astme, keď tvrdí, že sa zhoršuje stresom, by malo také nepriaznivé účinky na jej fyzickú a morálnu integritu, že by došlo k porušeniu jej práv podľa článku 8 Dohovor. Z toho vyplýva, že vyhostenie sťažovateľky do Ugandy by nemalo za následok porušenie článku 8 Dohovoru.“.¹³

Pri posudzovaní zásahu je podľa uvedeného rozsudku potrebné posúdiť aj skutočnosť, či cudzinec je „usadeným migrantom“. Ak nie je usadeným migrantom, teda nevedie súkromný alebo rodinný život v hostiteľskej krajine, nie je potrebné posudzovať obsah práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, nakoľko nemôže prísť k neprimeranému zásahu. Z uvedeného vyplýva, že je dôležité skúmať, či cudzinec vedie život v hostiteľskej krajine a môže predpokladať regularizáciu pobytu.

Prípad Baghli proti Francúzsku sa týkal cudzinca, ktorý sa narodil v roku 1964 v Alžírsku. V roku 1967 prišiel do Francúzska, v tom čase mal 2 roky. Od tejto doby podobne ako jeho rodinní príslušníci, žil vo Francúzsku. Má sedem súrodencov, všetci sú štátni príslušníci Francúzska. Sťažovateľ absolvoval štúdium vo Francúzsku, vyučil sa zámočníkom, pričom v tejto oblasti získal profesijný diplom (certificat d'aptitude profesnelle). V období rokov 1982 až 1992 bol zamestnaný na rôznych pozíciách a tiež si zvyšoval vzdelanie absolvovaním niekoľkých odborných kurzov. V roku 1987 sa stretol so slečnou L., štátnou príslušníčkou Francúzska, s s ktorou mal stabilný vzťah. V rokoch 1984 až 1985 sťažovateľ vykonal vojenskú službu v Alžírsku. Trestným súdom bol v roku 1991 odsúdený za drogovú trestnú činnosť na trest odňatia slobody v dĺžke 15 mesiacov a bol vyhostený z územia Francúzska na 10 rokov. V rolu 1994 bol sťažovateľ po výkone trestu odňatia slobody vyhostený do Alžírska. ESĽP práva v uvedenom prípade skúmal viaceré aspekty, predovšetkým podmienku „súladu so zákonom“ a „nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti“. ESĽP sa v rozsudku vyjadril, že uvedené podmienky boli splnené. V rozsudku sa ESĽP vyjadril: „Žalobca, ktorý je slobodný a nemá deti, však nepreukázal, že má úzke vzťahy so svojimi rodičmi alebo bratmi a sestrami žijúcimi vo Francúzsku. Okrem toho treba poznamenať, že keď sa vzťah žiadateľa so slečnou I. začal v decembri 1992, už bol vydaný príkaz na vylúčenie; preto si musel byť vedomý neistoty svojho postavenia. Ďalej si zachoval svoju alžírsku štátnu príslušnosť a nikdy nenaznačil, že nemôže hovoriť arabsky. Vykonával svoju vojenskú službu vo svojej krajine pôvodu a niekoľkokrát tam chodil na dovolenku. Zdá sa tiež, že nikdy nevyjadril túžbu stať sa Francúzom, keď bol na to oprávnený. Aj keď sú jeho hlavné rodinné a spoločenské väzby vo Francúzsku, existuje dôkaz, ako tvrdí vláda, že žalobca si zachoval väzby, ktoré presahujú iba štátnu príslušnosť, s jeho rodnou krajinou. Pokiaľ ide o závažnosť trestného činu, Súd poznamenáva, že odvolací súd v Lyone odsúdil žalobcu na tri roky odňatia slobody, z ktorých dva boli pozastavené z dôvodu obchodovania s heroínom, z ktorých časť bola určená pre jeho vlastnú potrebu a pre spoločníka a zvyšok na predaj na financovanie ďalších nákupov po falšovaní takým spôsobom, ktorý by bol zvlášť nebezpečný pre kupujúcich. Trestný čin nepochybne predstavuje závažné porušenie verejného poriadku a podkopáva ochranu zdravia ostatných. Vzhľadom na ničivé účinky drog na životy ľudí Súdny dvor chápe, prečo orgány preukazujú veľkú pevnosť vo vzťahu k tým, ktorí aktívne prispievajú k šíreniu tejto pohromy (pozri rozsudok Dalia v. Francúzsko z 19. februára 1998, Správy 1998 - I, s. 92, ods. 54). Vzhľadom na vyššie uvedené sa Súd prvého stupňa domnieva, že desaťročné nariadenie o vylúčení nebolo neprimerané sledovaným legitímnym cieľom. Preto nedošlo k porušeniu článku 8.“.¹⁴ Zásah do rodinného života môže byť vykonaný len pri splnení stanovených podmienok, pričom je tiež potrebné skúmať či a v akom rozsahu je možné v konkrétnom prípade vzťahy sťažovateľa subsumovať pod realizáciu rodinného života. Je dôležité najprv vyriešiť otázku existencie rodinného života, nakoľko len pri jeho existencii je možné do neho zasiahnuť. Súčasne je dôležité posúdiť v akej miere sťažovateľ realizuje rodinný život. Po posúdení uvedených skutočností ESĽP v uvedenom prípade zastal názor, že zákaz vstupu na územie Francúzska po dobu 10 rokov nebol neprimeraný.

V prípade Keles proti Nemecku riešil ESĽP otázku vyhostenia z dôvodu opakovaného porušovania právnych predpisov. Predmetný prípad sa týkal sťažovateľa, ktorý sa narodil v roku 1961. V čase podania žiadosti žil v Lörrach v Nemecku. V čase podania sťažnosti na ESĽP žil v Turecku. Sťažovateľ vstúpil v roku 1972 vo veku desiatich rokov na územie Nemecka, aby tam žil so svojimi rodičmi a bratom. Strednú školu navštevoval do roku 1977. V roku 1984 sa sťažovateľ v Turecku oženil so štátnou príslušníčkou Turecka. V roku 1986 sa im narodil syn. Dňa 14. marca 1988 príslušné orgány vydali sťažovateľovi povolenie na trvalý pobyt. V roku 1989 nasledovala manželka a syn sťažovateľa za ním do Nemecka. V rokoch 1990, 1991 a 1993 sa im narodili ďalší traja synovia. Jedno z detí malo poruchu učenia. Manželka sťažovateľa mala povolenie na trvalý pobyt v Nemecku, všetci členovia rodiny boli štátni príslušníci Turecka. Sťažovateľ sa dopustil niekoľkých porušení zákonov Nemecka, a to urážanie, ublíženie na zdraví, nedbanlivosť pri riadení motorového vozidla, riadenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Za uvedené porušenia bol riešený pokutou, ako aj trestom odňatia slobody. Z dôvodov opakovaného porušenia práva Nemecka bol sťažovateľovi vydané rozhodnutie o vyhostení. Odvolacie konanie proti predmetnému rozhodnutiu boli neúspešné. Dňa 3. mája 1999 bolo vykonané vyhostenie sťažovateľa do Turecka. Dňa 21. mája 1999 znovu vstúpil na nemecké územie a podal žiadosť o udelenie azylu. Dňa 15. mája 2003, keď bola jeho žiadosť o azyl zamietnutá, nebol pokus o deportáciu sťažovateľa úspešný, pretože sa ukrýval. Dňa 4. júla 2003 bol sťažovateľ zadržaný a dňa 12. augusta 2003 bol opäť vykonané vyhostenie do Turecka. ESĽP sa v rozsudku vyjadril: „Ak je vyhostenie uložené prisťahovalcom druhej generácie, ktorí si v tejto krajine založili vlastnú rodinu, Súdny dvor pri skúmaní otázky, či je tento príkaz nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, uplatňuje nasledujúce hlavné zásady (pozri Boultif, už citovaný) , a Benhebba proti Francúzsku, č. 53441/99, ods. 33, 10. júla 2003): povaha a závažnosť trestného činu spáchaného sťažovateľom; dĺžka pobytu žiadateľa v krajine, z ktorej má byť vyhostený; čas, ktorý uplynul od spáchania trestného činu, a správanie žalobcu počas tohto obdobia; štátna príslušnosť rôznych dotknutých osôb; rodinná situácia žiadateľa, napríklad dĺžka manželstva, a ďalšie faktory vyjadrujúce efektívnosť rodinného života páru; či manžel vedel o trestnom čine v čase, keď vstúpil do rodinného vzťahu; či sú v manželstve deti, a ak áno, ich vek; a závažnosť ťažkostí, s ktorými sa manžel (-ka) pravdepodobne stretne v krajine pôvodu žiadateľa. Okrem toho Súdny dvor vezme do úvahy aj osobitné väzby, ktoré si títo prisťahovalci vytvorili s hostiteľskou krajinou, v ktorej strávia väčšinu svojho života (pozri rozsudok Mehemi proti Francúzsku, rozsudok z 26. septembra 1997, správy 1997-VI. , ods. 36; vyššie uvedený Radovanovic, ods. 33; Üner, uvedený vyššie, ods. 40). Súd najskôr preskúma povahu a závažnosť trestných činov spáchaných žalobcom v prejednávanej veci. V tejto súvislosti pripomína, že žalobca bol počas desaťročia predchádzajúceho vydaniu vyhostenia osemkrát odsúdený za trestný čin, z ktorých štyri sa týkali dopravných priestupkov. Pri pripúšťaní nebezpečenstva takýchto priestupkov pre verejnú cestnú premávku pripisuje Súd dôležitosť skutočnosti, že jediné tresty odňatia slobody žalobcu neboli vyššie ako päť, respektíve šesť mesiacov. Súd tiež oceňuje, že domáce orgány prejavujú veľkú ostražitosť voči cudzincom, ktorí spáchali určité druhy trestných činov, napríklad tým, že aktívne prispievajú k šíreniu drog (pozri C. v. Belgicko, 7. augusta 1996, Reports 1996-III, s. 924) , ods. 35; Dalia, citovaná vyššie, s. 92, ods. 54; Baghli proti Francúzsku, č. 34374/97, 30. novembra 1999, ods. 48 in fine, ECHR 1999-VIII; Amrollahi proti Dánsku, č. 56811/00, ods. 37, 11. júla 2002). Trestné činy spáchané žalobcom však nepatria do žiadnej takejto kategórie.“.¹⁵

V uvedenom rozsudku sa ESĽP vyjadruje ku skutočnosti opakovaného porušovania právnych predpisov. Na tieto uvedené porušenia, či už išlo o trestné činy alebo porušenie nižšej spoločenskej nebezpečnosti, ESĽP uplatňuje kritériá upravené v prípade Boultif proti Švajčiarsku. Pritom zastal názor, že aj pri trestných činoch bola uložená len trestná sadzba vo výške 5 a 6 mesiacov. ESĽP v uvedenom rozsudku uviedol skutočnosť, že osobitne je potrebné ako závažné posudzovať drogové trestné činy.

Obdobne ESĽP posudzoval drogovú trestnú činnosť aj v prípade Mehemi proti Francúzsku. ESĽP sa vyjadril, že napriek skutočnosti, že cudzinec sa dopustil drogovej trestnej činnosti, za ktorú bol aj odsúdený, vyjadril, že bol vykonaný zásah do rodinného života. Pán Ali Mehemi, ktorý sa narodil v Lyone v roku 1962, bol štátny príslušník Alžírska a v čase podania sťažnosti na ESĽP žil v Alžírsku. Do 28. februára 1995, keď bol deportovaný, žil vo Francúzsku, kde jeho rodičia - ktorí tam žijú asi štyridsať rokov - stále žijú, rovnako ako jeho dvaja bratia (jeden z nich je Francúz a druhý otec dvoch detí, tiež Francúzov) a jeho dve sestry (jedna z nich je Francúzka a druhá manželka francúzskeho štátneho príslušníka). Sťažovateľ chodil do školy vo Francúzsku do 17 rokov. Pracoval tri roky v stavebníctve a potom ako samostatne zárobkovo činný taxikár. Je otcom troch detí francúzskej štátnej príslušnosti, ktoré sa narodili v rokoch 1982, 1983 a 1984. 14. mája 1986 sa vo Villeurbanne oženil s ich matkou, štátnou príslušníčkou Talianska, ktorá má od roku 1978 legálny pobyt vo Francúzsku. Dňa 5. novembra 1989 zaistili príslušníci regionálneho oddelenia kriminálneho vyšetrovania v spolupráci s colníkmi 142 kilogramov hašiša dovezeného z Maroka v dodávke upravenej na tento účel. Deväť osôb vrátane sťažovateľa, u ktorého rodičov bolo nájdených sedem kilogramov hašiša, bolo obvinených z drogovej trestnej činnosti a nezákonného dovozu zakázaného tovaru. Trestný súd v roku 1991 odsúdil pána Mehemiho na šesť rokov odňatia slobody s nemožnosťou podmienečného prepustenia počas prvých troch rokov a dve colné pokuty za prechovávanie a nezákonný dovoz nebezpečných drog. Odvolací súd v rozsudku zo 4. júla 1991 potvrdil predmetný rozsudok a nariadil pánovi Mehemimu trvalé vyhostenie z územia Francúzska za predmetný drogový trestný čin. V uvedenej veci sa ESĽP vyjadril: „V každom prípade pán Mehemi má so svojou krajinou pôvodu iné väzby, ako len jeho štátnu príslušnosť, pretože v rokoch pred jeho zatknutím uskutočnil niekoľko ciest do severnej Afriky (ako vyplýva z rozsudku odvolacieho súdu v Lyone z 1. júna 1993) a bol členom siete obchodníkov, väčšinou Alžírčanov a Tunisanov. Ďalej, keďže manželka sťažovateľa bola talianskou štátnou príslušníčkou, pobyt vo Francúzsku nebol pre manželský pár jedinou možnosťou, ako obnoviť spoločné bývanie.“ ďalej sa vyjadril: „Súd poznamenáva, že sťažovateľ sa narodil vo Francúzsku, absolvoval tam všetky svoje školské dochádzky a žil tam až do veku 33 rokov, pred vykonaním príkazu na neobmedzený. Žijú tam jeho rodičia a jeho štyria bratia a sestry, rovnako ako jeho manželka a jeho tri maloleté deti, ktoré sa narodili vo Francúzsku a sú francúzskej národnosti (pozri odseky 7–9 vyššie). Okrem toho nebolo preukázané, že by žalobca mal iné väzby na Alžírsko ako na svoju štátnu príslušnosť.“ napokon ESĽP v rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o založenie domácnosti v Taliansku, čo je nemysliteľné, pretože pani Mehemi je talianskou štátnou príslušníčkou, znamenalo by to pre deti tohto páru radikálnu zmenu. Navyše, najmä z dôvodu trestného registra sťažovateľa, by nepochybne existovali právne prekážky jeho vstupu na územie Talianska a usadenia sa na ňom, ktoré vláda nepreukázala ako prekonateľné. Na druhej strane, vzhľadom na ničivý účinok drog na životy ľudí, Súd chápe, prečo orgány preukazujú veľkú pevnosť, pokiaľ ide o tých, ktorí aktívne prispievajú k šíreniu tejto pohromy. Skutočnosť, že sa žalobca v roku 1989 zúčastnil na sprisahaní s cieľom importovať veľké množstvo hašiša, do značnej miery svedčí proti nemu. Vzhľadom na neexistenciu väzieb žalobcu s Alžírskom, na jeho silné väzby s Francúzskom a predovšetkým na skutočnosť, že trvalé vyhostenie z francúzskeho územia ho oddelilo od maloletých detí a manželky, sa Súd domnieva, že predmetné opatrenie bolo neprimerané sledovaným cieľom. Preto došlo k porušeniu článku 8.“. Uvedený rozsudok je zaujímavý predovšetkým z pohľadu drogovej činnosti ako dôvodu vyhostenia. ESĽP ako sem už uviedli akceptuje závažnosť drogových trestných činov, avšak za určitých okolností je možné aj, ak cudzinec spáchal drogovú trestnú činnosť, jeho vyhostenie považovať za neprimeraný zásah do rodinného života. Samozrejme ide o výnimočný prípad a pravidlom je skôr skutočnosť primeranosti takého zásahu, predovšetkým vzhľadom na predchádzanie zločinnosti.

Záver

Ochrana ľudských práv zaručená Dohovorom je jedným z najúčinnejších systémov ochrany ľudských práv, pričom Dohovor poskytuje ochranu nielen štátnym príslušníkom zmluvných strán Rady Európy, ale aj všetkým osobám, ktoré sa v uvedených štátoch zdržujú, teda aj cudzincom. Z citovanej judikatúry vyplývajú predovšetkým tieto pravidlá, ktorými by sa mali príslušné orgány riadiť pri vyhostení cudzinca z dôvodu spáchania trestného činu:

1. zásah je neprimeraný, ak by cudzinec musel spolu s manželom alebo partnerom žiť v domovskom štáte, a taký život by bol nemožný pre jeho rodinu. Predmetný zásah by preto mohol ohroziť jednotu alebo dokonca samotnú existenciu manželského zväzku.
2. je potrebné skúmať, či trestná činnosť cudzinca predstavuje aj v súčasnosti reálne nebezpečenstvo pre verejný poriadok. Iba samotné odsúdenie cudzinca za trestný čin nemôže byť dôvodom na vyhostenie, ak by tým bolo zasiahnuté do práva na rodinný život.
3. na posúdenie toho, či je vyhostenie v demokratickej spoločnosti potrebné a primerané sledovanému legitímnemu cieľu by sa mala sledovať najmä povaha a závažnosť trestného činu spáchaného cudzincom, dĺžka pobytu žiadateľa v krajine, z ktorej má byť cudzinec vyhostený, čas, ktorý uplynul od spáchania trestného činu a správanie cudzinca počas tohto obdobia, štátna príslušnosť cudzinca, rodinná situácia cudzinca (napríklad dĺžka manželstva a ďalšie faktory vyjadrujúce efektívnosť rodinného života), či manžel vedel o trestnom čine v čase, keď vstúpil do rodinného vzťahu s cudzincom, či sa v manželstve narodili deti, ak áno, tak ich vek, závažnosť problémov, s ktorými by sa manžel cudzinca pravdepodobne stretol v krajine, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, najlepší záujem a blaho detí, najmä závažnosť problémov, s ktorými by sa pravdepodobne deti stretli v krajine, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, pevnosť sociálnych, kultúrnych a rodinných väzieb s hostiteľskou krajinou a s krajinou destinácie.

Autor: JUDr. Tomáš Škrinár, PhD.
Katedra európskeho integrovaného riadenia hraníc
Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Použitá literatúra

FELCAN, M. 2015. K základným podmienkam prípustného zásahu do základných práv a slobôd policajným konaním v Slovenskej republike (z pohľadu zákona o Policajnom zbore). In Európsky rozmer ochrany ľudských práv v činnosti polície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie: medzinárodná vedecká konferencia organizovaná Katedrou verejnoprávnych vied Akadémie Policajného zboru v Bratislave 27. novembra 2014. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave. 2015. ISBN 978-80-8054-631-1, s. 14 - 30.

MEDELSKÝ, J. 2015. Základné ľudské práva v aktivitách polície. In Európsky rozmer ochrany ľudských práv v činnosti polície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie: medzinárodná vedecká konferencia organizovaná Katedrou verejnoprávnych vied Akadémie Policajného zboru v Bratislave 27. novembra 2014. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave. 2015. ISBN 978-80-8054-631-1, s. 92 - 103.

ROAGNA, Ivana, 2012. Protecting the right to respect for private and family life under the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe. 104 s.
SVÁK, J. 2006. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). II. rozšírené vydanie. Bratislava: Poradca podnikateľa, spol. s r. o., 2006. 1116 s. ISBN 80-88931-51-7.

Medzinárodné zmluvy
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950).

Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
Baghli proti Francúzsku (rozsudok z 30. novembra 1999, týkajúci sa sťažnosti č. 34374/97) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Barthold proti Nemecku (rozsudok z 25. marca 1985, týkajúci sa sťažnosti č. 8734/79) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Beldjoudi proti Francúzsku (neoficiálne zhrnutie a okolnosti prípadu rozsudku z 26. marca 1992, týkajúce sa sťažnosti č. 12083/86 v slovenskom jazyku) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Boultif proti Švajčiarsku (rozsudok z 2. augusta 2001, týkajúci sa sťažnosti č. 54273/00) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Keles proti Nemecku (rozsudok z 27. októbra 2005, týkajúci sa sťažnosti č. 32231/02) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Kruslin proti Francúzsku (neoficiálne zhrnutie a okolnosti prípadu rozsudku z 24. apríla 1990, týkajúceho sa sťažnosti č. 11801/85 v slovenskom jazyku) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Mitchell proti Spojenému kráľovstvu (rozhodnutie o neprijateľnosti sťažnosti z 24. novembra 1998, týkajúce sa sťažnosti č. 40447/98) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Nnyanzi proti Spojenému kráľovstvu (rozsudok z 8. apríla 2008, týkajúci sa sťažnosti č. 21878/06) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Solomon proti Holandsku (rozhodnutie o neprijateľnosti sťažnosti z 5. septembra 2000, týkajúce sa sťažnosti č. 44328/98) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Üner proti Holandsku (rozsudok z 18. októbra 2006, týkajúci sa sťažnosti č. 46410/99) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.

Rozsudky vnútroštátnych súdov
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky spis. zn. 8 Azs 60/2014 zo dňa 31. júla 2014.

¹K ľudským právam v činnosti polície pozri FELCAN M. 2015. K základným podmienkam prípustného zásahu do základných práv a slobôd policajným konaním v Slovenskej republike (z pohľadu zákona o Policajnom zbore). In Európsky rozmer ochrany ľudských práv v činnosti polície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie: medzinárodná vedecká konferencia organizovaná Katedrou verejnoprávnych vied Akadémie Policajného zboru v Bratislave 27. novembra 2014. s. 14 - 30.
MEDELSKÝ, J. 2015. Základné ľudské práva v aktivitách polície. In Európsky rozmer ochrany ľudských práv v činnosti polície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie: medzinárodná vedecká konferencia organizovaná Katedrou verejnoprávnych vied Akadémie Policajného zboru v Bratislave 27. novembra 2014. s. 92 - 103.
² napr. predpis vydaný Radou veterinárnych lekárov, pozri prípad Barthold proti Nemecku (rozsudok z 25. marca 1985, týkajúci sa sťažnosti č. 8734/79) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
³pozri prípad Kruslin proti Francúzsku (neoficiálne zhrnutie a okolnosti prípadu rozsudku z 24. apríla 1990, týkajúceho sa sťažnosti č. 11801/85 v slovenskom jazyku) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
⁴SVÁK, J. 2006. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). s. 585.
⁵SVÁK, J. 2006. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). s. 679.
⁶Vlastný preklad prípadu Üner proti Holandsku (rozsudok z 18. októbra 2006, týkajúci sa sťažnosti č. 46410/99) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
⁷Pozri napr. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky spis. zn. 8 Azs 60/2014 zo dňa 31. júla 2014.
⁸vlastný preklad prípadu Boultif proti Švajčiarsku (rozsudok z 2. augusta 2001, týkajúci sa sťažnosti č. 54273/00) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
⁹Vlastný preklad prípadu Solomon proti Holandsku (rozhodnutie o neprijateľnosti sťažnosti z 5. septembra 2000, týkajúce sa sťažnosti č. 44328/98) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
¹⁰K vývoju kritérií upravených prípadom Boultif proti Švajčiarsku pozri ROAGNA, Ivana, 2012. Protecting the right to respect for private and family life under the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe. s. 82 až 87.
¹¹Vlastný preklad prípadu Mitchell proti Spojenému kráľovstvu (rozhodnutie o neprijateľnosti sťažnosti z 24. novembra 1998, týkajúce sa sťažnosti č. 40447/98) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
¹²Prípad Beldjoudi proti Francúzsku (neoficiálne zhrnutie a okolnosti prípadu rozsudku z 26. marca 1992, týkajúce sa sťažnosti č. 12083/86 v slovenskom jazyku) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
¹³Vlastný preklad prípadu Nnyanzi proti Spojenému kráľovstvu (rozsudok z 8. apríla 2008, týkajúci sa sťažnosti č. 21878/06) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
¹⁴Vlastný preklad prípadu Baghli proti Francúzsku (rozsudok z 30. novembra 1999, týkajúci sa sťažnosti č. 34374/97) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.
¹⁵Vlastný preklad prípadu Keles proti Nemecku (rozsudok z 27. októbra 2005, týkajúci sa sťažnosti č. 32231/02) [online]. [cit. 2024.12.05.]. Dostupné na internete: https://hudoc.echr.coe.int.