V časopise Projustice bol dňa 18. apríla 2013 publikovaný článok “Branná povinnosť, mimoriadna vojenská služba a alternatívna služba”. V ostatných dňoch sme zaznamenali zvýšený záujem médií i verejnosti o túto problematiku, podnietený najmä článkami na niektorých internetových portáloch, venovanými problematike odopretia výkonu mimoriadnej vojenskej služby. Tieto články jednak priamo odkazovali na uvedený článok v Projustice a jednak z neho vychádzali v rámci svojho obsahu.

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 13. januára 2015 publikovalo tlačovú správu (s jej obsahom sa možno oboznámiť tu), ktorou dementovalo viaceré na internete sa šíriace (dez)informácie o problematike odopretia výkonu mimoriadnej služby. Viacero spravodajských portálov v nadväznosti na stanovisko ministerstva obrany označilo informácie týkajúce sa odopretia výkonu mimoriadnej služby za hoax. Napriek tejto skutočnosti sme zaznamenali ďalšie šírenie informácií o tejto problematike na internete, ktoré nemajú vždy korektný charakter. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujú redakcia časopisu Projustice a autor článku za potrebné vyjadriť sa k uvedeným otázkam:

Nepovolené stavby predstavujú v súčasnosti na území Slovenskej republiky jeden z vážnych právnych problémov, ktorý je potrebné riešiť. Právna úprava a jej realizácia sa javí ako nedostatočná na nastolenie právneho stavu, teda na zabezpečenie odstraňovania nepovolených stavieb, a čo je dôležitejšie, na zabezpečenie predchádzania ich vzniku. Súčasná situácia je komplikovanejšia vo vzťahu k nepovoleným stavbám patriacim osobám zo sociálne vylúčených spoločenstiev, pričom na území Slovenskej republiky ide najmä o príslušníkov rómskej menšiny. Ide o špecifickú sociálnu skupinu, ktorá sa svojím spôsobom života odlišuje od majoritnej spoločnosti, a preto aj pri riešení otázky nepovolených stavieb sa musia vo vzťahu k týmto spoločenstvám hľadať špecifické riešenia nie len právneho charakteru, ale musí byť braný do úvahy aj sociálny rozmer daného problému.

Vo všeobecnosti platí, že osoba, ktorá je účastníkom azylového konania, je bez peňažných prostriedkov. V dôsledku tejto skutočnosti je hospodársky nesamostatná, spočiatku neschopná žiť z vlastných prostriedkov. Počas azylových procedúr je v tejto oblasti nevyhnutná finančná intervencia prijímajúceho štátu, na základe ktorej sa cudzincom dočasne zabezpečia všetky potreby nevyhnutné pre život. Okrem finančnej podpory žiadateľov o azyl a azylantov však prijímajúca krajina zodpovedá aj za ich začleňovanie do spoločnosti, ich ďalší rozvoj a za celkové uľahčenie ich životnej situácie po mnohých stránkach.

Slovenská republika stanovila základ poskytovania politického azylu v ústave(1), pričom v príslušnom článku odkazuje na osobitný zákon, ktorým je zákon o azyle. Predmetom úpravy zákona o azyle „je niekoľko osobitných druhov procesných postupov (správnych konaní), ktoré zákonodarca zahrnul pod jeden názov – konanie o azyle (konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺžení doplnkovej ochrany, konanie o zrušení doplnkovej ochrany)“(2). Hoci oblasť azylového práva v rámci Európskej únie spadá pod medzinárodné právo, vzhľadom na skutočnosť, že každý členský štát Európskej únie si podmienky udeľovania azylu určí osobitným zákonom, patrí táto oblasť do sféry vnútroštátneho správneho práva jednotlivých členských štátov Európskej únie. Špecifickosť zákona o azyle spočíva aj v tom, že hoci ide o vnútroštátnu úpravu, jeho osobná pôsobnosť sa v žiadnom prípade nevzťahuje na občanov Slovenskej republiky. Naopak, v správnom konaní týkajúcom sa udeľovania azylu sa rozhoduje o právach a povinnostiach príslušníkov tretích krajín, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ako aj osôb bez štátneho občianstva.

Jedným z východiskových prameňov pre zákon o azyle bol Dohovor(1) určujúci štát zodpovedný za preskúmanie žiadostí o azyl podaných v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev uzatvorený dňa 15. 6. 1990 v Dubline, v Zbierke zákonov SR uverejnený ako Dohovor č. 694/2004 Z. z., s účinnosťou od 1. 9. 2004 (ďalej ako Dublin I ). Dublin I začína vymedzením relevantných pojmov, pričom pri definíciách odkazuje na články Ženevského dohovoru(2) (v platnom znení Newyorského dohovoru(3)) prijatého na úrovni Organizácie spojených národov, čím dáva najavo svoju nadväznosť na predpisy presahujúce hranice EÚ.

Vláda Slovenskej republiky na svojej prvej schôdzi v roku 2014 schválila návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu, ktorý v prakticky nezmenenej podobe prešiel 30. 1. 2014 cez prvé čítanie v Národnej rade Slovenskej republiky. Napriek tomu, že som sa na začiatku prípravy návrhu novely pomerne aktívne zúčastňoval (najskôr ako zamestnanec ministerstva kultúry, neskôr ako človek, ktorý sa odborne venuje pamiatkovému právu a ktorý ho aj prednáša študentom na univerzite) a návrh novely nie je en bloc nesprávny, považujem nezanedbateľnú časť návrhu novely vo verzii schválenej vládou za zlú. Z pozície pripomienkujúcej verejnosti som sa k návrhu novely vyjadril v medzirezortnom pripomienkovom konaní, veľká časť mojich pripomienok však ostala neakceptovaná. Preto by som bol rád, ak by bola moja pozícia vnímaná ako pozícia nezávislého odborníka s úmyslom pomôcť identifikovať negatíva navrhovanej právnej úpravy.

Postavenie menšín a ich právna ochrana na medzinárodnej a európskej úrovni prešla podstatne dlhším vývojom ako všeobecná ochrana ľudských práv. V podstate až do roku 1998 bola ochrana menšín spojená iba s dokumentami a dohovormi, ktoré upravovali ľudské práva, neexistoval „lex specialis“ dohovor, ktorý by sa detailnejšie venoval ochrane národnostných menšín a aj jazykom národnostných menšín. Najaktívnejším orgánom v tejto problematike bola Rada Európy ( ďalej len „RE“), ktorej primárnym cieľom je podporovať bohatstvo a kultúrnu diverzitu európskeho kultúrneho dedičstva. Regionálne a menšinové jazyky sú, samozrejme, neprehliadnuteľnou súčasťou, preto prišla iniciatíva zo strany RE v podobe nasledujúcich dohovorov. Prvým pokusom o podporu jazykov národnostných menšín bola práve Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov v roku 1992, druhým Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín v roku 1995.

V zmysle § 91 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „stavebný poriadok“), pokiaľ sú závadným stavom stavby bezprostredne ohrozené životy osôb a ak stavbu nemožno zachovať, môže stavebný úrad výnimočne vydať ústny príkaz na odstránenie stavby a zabezpečiť odstránenie stavby bez prerokovania s vlastníkmi stavby. Stavebný úrad najneskoršie do 3 dní písomne oznámi rozhodnutie vlastníkovi stavby a dôvody, pre ktoré bol príkaz vydaný, a rozhodne o úhrade nákladov na odstránenie stavby. Pôsobnosť stavebného úradu v zmysle ustanovenia § 117 stavebného poriadku vykonáva obec, pričom ide o tzv. prenesený výkon štátnej správy.

V časti slovenskej verejnosti sa po zrušení základnej vojenskej služby v Slovenskej republike zakorenila nesprávna predstava, že zároveň došlo aj k zrušeniu brannej povinnosti. Branná povinnosť je však stále (ako jedna z mála vo vzťahu k fyzickým osobám) ustanovená v Ústave Slovenskej republiky a podrobne ju upravuje zákon č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti v znení neskorších predpisov. Oproti minulosti je však obsah brannej povinnosti iný. Nezahŕňa plošnú povinnosť výkonu vojenskej služby v čase bezpečnosti. Jej obsahom je povinnosť podrobiť sa odvodu (ktorý sa však vykonáva iba v čase vojny alebo vojnového stavu) a povinnosť vykonať mimoriadnu službu alebo alternatívnu službu (mimoriadna a alternatívna služba sa môžu vykonávať nielen v čase vojny a vojnového stavu, ale aj v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu, rozdiel je však v tom, že v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu mimoriadnu službu vykonávajú len profesionálni vojaci a vojaci v zálohe, zatiaľ čo v čase vojny a vojnového stavu na výkon mimoriadnej služby možno povolať aj ostatných občanov registrovaných v národnom registri osôb, ktorým vznikla branná povinnosť) (1).