Postavenie menšín a ich právna ochrana na medzinárodnej a európskej úrovni prešla podstatne dlhším vývojom ako všeobecná ochrana ľudských práv. V podstate až do roku 1998 bola ochrana menšín spojená iba s dokumentami a dohovormi, ktoré upravovali ľudské práva, neexistoval „lex specialis“ dohovor, ktorý by sa detailnejšie venoval ochrane národnostných menšín a aj jazykom národnostných menšín. Najaktívnejším orgánom v tejto problematike bola Rada Európy ( ďalej len „RE“), ktorej primárnym cieľom je podporovať bohatstvo a kultúrnu diverzitu európskeho kultúrneho dedičstva. Regionálne a menšinové jazyky sú, samozrejme, neprehliadnuteľnou súčasťou, preto prišla iniciatíva zo strany RE v podobe nasledujúcich dohovorov. Prvým pokusom o podporu jazykov národnostných menšín bola práve Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov v roku 1992, druhým Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín v roku 1995.

V zmysle § 91 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „stavebný poriadok“), pokiaľ sú závadným stavom stavby bezprostredne ohrozené životy osôb a ak stavbu nemožno zachovať, môže stavebný úrad výnimočne vydať ústny príkaz na odstránenie stavby a zabezpečiť odstránenie stavby bez prerokovania s vlastníkmi stavby. Stavebný úrad najneskoršie do 3 dní písomne oznámi rozhodnutie vlastníkovi stavby a dôvody, pre ktoré bol príkaz vydaný, a rozhodne o úhrade nákladov na odstránenie stavby. Pôsobnosť stavebného úradu v zmysle ustanovenia § 117 stavebného poriadku vykonáva obec, pričom ide o tzv. prenesený výkon štátnej správy.

V časti slovenskej verejnosti sa po zrušení základnej vojenskej služby v Slovenskej republike zakorenila nesprávna predstava, že zároveň došlo aj k zrušeniu brannej povinnosti. Branná povinnosť je však stále (ako jedna z mála vo vzťahu k fyzickým osobám) ustanovená v Ústave Slovenskej republiky a podrobne ju upravuje zákon č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti v znení neskorších predpisov. Oproti minulosti je však obsah brannej povinnosti iný. Nezahŕňa plošnú povinnosť výkonu vojenskej služby v čase bezpečnosti. Jej obsahom je povinnosť podrobiť sa odvodu (ktorý sa však vykonáva iba v čase vojny alebo vojnového stavu) a povinnosť vykonať mimoriadnu službu alebo alternatívnu službu (mimoriadna a alternatívna služba sa môžu vykonávať nielen v čase vojny a vojnového stavu, ale aj v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu, rozdiel je však v tom, že v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu mimoriadnu službu vykonávajú len profesionálni vojaci a vojaci v zálohe, zatiaľ čo v čase vojny a vojnového stavu na výkon mimoriadnej služby možno povolať aj ostatných občanov registrovaných v národnom registri osôb, ktorým vznikla branná povinnosť) (1).