Novelou zákona o Verejnom obstarávaní, účinnou od 01.11.2015 sa ruší § 26a Zákona o verejnom obstarávaní, t . j. preukazovanie majetkovej účasti, namiesto čoho sa zavádza Register konečných užívateľov výhod subjektov, ktoré získavajú zákazky z verejného obstarávania. Do registra budú zapisované údaje týkajúce sa konečných užívateľov výhod, teda fyzických osôb, ktoré sú skutočnými vlastníkmi subjektov participujúcich na verejnom obstarávaní. Cieľom predmetnej novely je dosiahnuť efektívnejšie a transparentné nakladanie s verejnými prostriedkami pri verejnom obstarávaní.

Predchádzajúca časť: Použitie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania - 1. časť

2 VYBRANÉ PRAKTICKÉ PROBLÉMY ANALOGICKÉHO POUŽITIA PREDPISOV TRESTNÉHO PRÁVA V OBLASTI SPRÁVNEHO TRESTANIA

Zatiaľ čo v predchádzajúcej kapitole som po teoretickej stránke vymedzila správne trestanie, jednotlivé druhy správnych deliktov a vplyv aktov Rady Európy na ukladanie sankcií za správne delikty a taktiež som upozornila na potrebu analogického použitia ustanovení trestného práva v správnom trestaní, predmetom tejto kapitoly je poukázanie na konkrétne inštitúty trestného práva a problémy ich aplikácie v správnom trestaní. Vzhľadom na rozsah tejto práce som sa rozhodla analyzovať tri inštitúty a to pokračovací delikt, zahladenie deliktu a inštitút účinnej ľútosti, ktoré považujem za exemplárne príklady, ktoré preukazujú nevyhnutnosť uplatnenia ustanovení trestného práva v záujme zabezpečenia práv páchateľov deliktov v súlade s čl. 6 Dohovoru a na základe ktorých je zároveň možné určiť hranice analogického použitia ustanovení trestného práva.

Ako už bolo v práci spomenuté, NS SR dlhodobo rešpektuje požiadavky chápania správneho trestania v intenciách trestnoprávneho trestania a požaduje od správnych orgánov uplatňovanie analógie. Samotné využívanie analógie je však spojené s množstvom nejasností a problémov a takýto právny stav nie je udržateľný, a preto je potrebné navrhnúť riešenia tohto stavu, o čo sa v rámci ďalšieho textu pokúsim.

ÚVOD

Správne trestanie predstavuje oblasť správneho práva, ktorej sa v poslednej dobe začína venovať zvýšená pozornosť. Tak ako v prípade celého právneho odvetvia, aj pri uplatňovaní zodpovednosti za spáchanie správnych deliktov chýba komplexná právna úprava, nakoľko skutkové podstaty správnych deliktov sú zakotvené vo viac ako 200 právnych predpisoch. Problematika procesného postupu správnych orgánov pri vyvodzovaní zodpovednosti za spáchané správne delikty je síce čiastočne kodifikovaná v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) a v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), avšak aj táto úprava má množstvo medzier.

Táto práca v troch kapitolách predostiera problematiku analogického použitia predpisov trestného práva v oblasti správneho trestania s ohľadom na akty Rady Európy, pričom ako cieľ som si stanovila zistiť, či je pri správnom trestaní nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia trestného práva, aby páchateľ správnych deliktov nemal v určitých prípadoch horšie právne postavenie ako páchateľ deliktov trestných. V prípade ak sa uvedené potvrdí, zhodnotiť aktuálny právny stav a navrhnúť riešenia de lege ferenda.

Za účelom dosiahnutia tohto cieľa som, okrem teoretického vymedzenia analógie v správnom trestaní, vplyvu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953 v znení dodatkových protokolov (ďalej len „Dohovor“) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) na postavenie páchateľa pri rozhodovaní o uložení sankcie za spáchaný správny delikt a vymedzení konkrétnych inštitútov, ktorých úprava v oblasti správneho trestania absentuje, oslovila viaceré orgány verejnej správy a ich názory som v tejto práci zohľadnila.

V časopise Projustice bol dňa 18. apríla 2013 publikovaný článok “Branná povinnosť, mimoriadna vojenská služba a alternatívna služba”. V ostatných dňoch sme zaznamenali zvýšený záujem médií i verejnosti o túto problematiku, podnietený najmä článkami na niektorých internetových portáloch, venovanými problematike odopretia výkonu mimoriadnej vojenskej služby. Tieto články jednak priamo odkazovali na uvedený článok v Projustice a jednak z neho vychádzali v rámci svojho obsahu.

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 13. januára 2015 publikovalo tlačovú správu (s jej obsahom sa možno oboznámiť tu), ktorou dementovalo viaceré na internete sa šíriace (dez)informácie o problematike odopretia výkonu mimoriadnej služby. Viacero spravodajských portálov v nadväznosti na stanovisko ministerstva obrany označilo informácie týkajúce sa odopretia výkonu mimoriadnej služby za hoax. Napriek tejto skutočnosti sme zaznamenali ďalšie šírenie informácií o tejto problematike na internete, ktoré nemajú vždy korektný charakter. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujú redakcia časopisu Projustice a autor článku za potrebné vyjadriť sa k uvedeným otázkam:

Nepovolené stavby predstavujú v súčasnosti na území Slovenskej republiky jeden z vážnych právnych problémov, ktorý je potrebné riešiť. Právna úprava a jej realizácia sa javí ako nedostatočná na nastolenie právneho stavu, teda na zabezpečenie odstraňovania nepovolených stavieb, a čo je dôležitejšie, na zabezpečenie predchádzania ich vzniku. Súčasná situácia je komplikovanejšia vo vzťahu k nepovoleným stavbám patriacim osobám zo sociálne vylúčených spoločenstiev, pričom na území Slovenskej republiky ide najmä o príslušníkov rómskej menšiny. Ide o špecifickú sociálnu skupinu, ktorá sa svojím spôsobom života odlišuje od majoritnej spoločnosti, a preto aj pri riešení otázky nepovolených stavieb sa musia vo vzťahu k týmto spoločenstvám hľadať špecifické riešenia nie len právneho charakteru, ale musí byť braný do úvahy aj sociálny rozmer daného problému.

Vo všeobecnosti platí, že osoba, ktorá je účastníkom azylového konania, je bez peňažných prostriedkov. V dôsledku tejto skutočnosti je hospodársky nesamostatná, spočiatku neschopná žiť z vlastných prostriedkov. Počas azylových procedúr je v tejto oblasti nevyhnutná finančná intervencia prijímajúceho štátu, na základe ktorej sa cudzincom dočasne zabezpečia všetky potreby nevyhnutné pre život. Okrem finančnej podpory žiadateľov o azyl a azylantov však prijímajúca krajina zodpovedá aj za ich začleňovanie do spoločnosti, ich ďalší rozvoj a za celkové uľahčenie ich životnej situácie po mnohých stránkach.

Slovenská republika stanovila základ poskytovania politického azylu v ústave(1), pričom v príslušnom článku odkazuje na osobitný zákon, ktorým je zákon o azyle. Predmetom úpravy zákona o azyle „je niekoľko osobitných druhov procesných postupov (správnych konaní), ktoré zákonodarca zahrnul pod jeden názov – konanie o azyle (konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺžení doplnkovej ochrany, konanie o zrušení doplnkovej ochrany)“(2). Hoci oblasť azylového práva v rámci Európskej únie spadá pod medzinárodné právo, vzhľadom na skutočnosť, že každý členský štát Európskej únie si podmienky udeľovania azylu určí osobitným zákonom, patrí táto oblasť do sféry vnútroštátneho správneho práva jednotlivých členských štátov Európskej únie. Špecifickosť zákona o azyle spočíva aj v tom, že hoci ide o vnútroštátnu úpravu, jeho osobná pôsobnosť sa v žiadnom prípade nevzťahuje na občanov Slovenskej republiky. Naopak, v správnom konaní týkajúcom sa udeľovania azylu sa rozhoduje o právach a povinnostiach príslušníkov tretích krajín, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ako aj osôb bez štátneho občianstva.

Jedným z východiskových prameňov pre zákon o azyle bol Dohovor(1) určujúci štát zodpovedný za preskúmanie žiadostí o azyl podaných v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev uzatvorený dňa 15. 6. 1990 v Dubline, v Zbierke zákonov SR uverejnený ako Dohovor č. 694/2004 Z. z., s účinnosťou od 1. 9. 2004 (ďalej ako Dublin I ). Dublin I začína vymedzením relevantných pojmov, pričom pri definíciách odkazuje na články Ženevského dohovoru(2) (v platnom znení Newyorského dohovoru(3)) prijatého na úrovni Organizácie spojených národov, čím dáva najavo svoju nadväznosť na predpisy presahujúce hranice EÚ.

Vláda Slovenskej republiky na svojej prvej schôdzi v roku 2014 schválila návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu, ktorý v prakticky nezmenenej podobe prešiel 30. 1. 2014 cez prvé čítanie v Národnej rade Slovenskej republiky. Napriek tomu, že som sa na začiatku prípravy návrhu novely pomerne aktívne zúčastňoval (najskôr ako zamestnanec ministerstva kultúry, neskôr ako človek, ktorý sa odborne venuje pamiatkovému právu a ktorý ho aj prednáša študentom na univerzite) a návrh novely nie je en bloc nesprávny, považujem nezanedbateľnú časť návrhu novely vo verzii schválenej vládou za zlú. Z pozície pripomienkujúcej verejnosti som sa k návrhu novely vyjadril v medzirezortnom pripomienkovom konaní, veľká časť mojich pripomienok však ostala neakceptovaná. Preto by som bol rád, ak by bola moja pozícia vnímaná ako pozícia nezávislého odborníka s úmyslom pomôcť identifikovať negatíva navrhovanej právnej úpravy.

Postavenie menšín a ich právna ochrana na medzinárodnej a európskej úrovni prešla podstatne dlhším vývojom ako všeobecná ochrana ľudských práv. V podstate až do roku 1998 bola ochrana menšín spojená iba s dokumentami a dohovormi, ktoré upravovali ľudské práva, neexistoval „lex specialis“ dohovor, ktorý by sa detailnejšie venoval ochrane národnostných menšín a aj jazykom národnostných menšín. Najaktívnejším orgánom v tejto problematike bola Rada Európy ( ďalej len „RE“), ktorej primárnym cieľom je podporovať bohatstvo a kultúrnu diverzitu európskeho kultúrneho dedičstva. Regionálne a menšinové jazyky sú, samozrejme, neprehliadnuteľnou súčasťou, preto prišla iniciatíva zo strany RE v podobe nasledujúcich dohovorov. Prvým pokusom o podporu jazykov národnostných menšín bola práve Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov v roku 1992, druhým Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín v roku 1995.