Španielske Autonómne Spoločenstvá

jún 25 2013

Úvod (1)

Jedným z najzaujímavejších fenoménov verejného práva Španielskeho kráľovstva sú tzv. Autonómne Spoločenstvá (v španielčine Comunidades Autónomas; ďalej len Spoločenstvá). Bez zveličovania možno povedať, že ide azda o najoriginálnejší právny inštitút, ktorý v španielskej Ústave(2) (ďalej len Ústava) môžeme nájsť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o samosprávne územné celky, porovnateľné napr. so slovenskými samosprávnymi krajmi, či o územné celky podobné štátnym útvarom tvoriacim súčasť zložených štátov, napr. federácii. Ani jedna z možností však nie je správna. Španielske Spoločenstvá predstavujú originálny spôsob riešenia otázky decentralizácie štátu. Nemožno ich teda stotožniť ani s klasickými samosprávnymi územnými celkami známymi z unitárnych štátov, ani so štátnymi útvarmi tvoriacimi zložený štát.

Cieľom tohto článku nie je španielske Spoločenstvá jednoznačne zadefinovať či zaradiť do tej-ktorej „škatuľky“ teórie štátneho zriadenia. Rovnako našou ambíciou nie je ani podanie vyčerpávajúceho výkladu. Naopak, naším cieľom je priblížiť slovenskému čitateľovi najcharakteristickejšie rysy španielskych Spoločenstiev, prípadne niektoré z nich porovnať so znakmi samosprávnych krajov známych z prostredia Slovenskej republiky.

Otázka územného usporiadania štátu predstavovala, popri samotnom prechode z nedemokratického režimu na režim demokratický, najdôležitejšiu a preto i najproblematickejšiu úlohu, ktorá stála pred ústavodarnými Cortes Generales(3).(4) Nešlo však pri tom len o riešenie problému Katalánska či Baskitska, čiže španielskych regiónov s relatívne silnými separatistickými tendenciami. Sociálna, kultúrna či jazyková rozmanitosť je typická pre Španielsko sama osebe. Navyše, predchádzajúci režim na čele s generálom F. Francom (1939 – 1975) bol, okrem iného, charakteristický silným centralizmom. Frankizmus, osobitne jeho rigidný centralizmus, predstavoval v porovnaní s určitými decentralizačnými a autonomistickými snahami počas II. španielskej republiky (1931 – 1939) výrazný krok späť.(5) Vyššie načrtnuté skutočnosti nakoniec vyústili do originálneho ústavného riešenia otázky štátneho zriadenia, t. j. otázky organizácie územia štátu a komplexu vzájomných vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami.(6) Výsledok práce španielskeho ústavodarcu nezodpovedá ani modelu (decentralizovaného) unitárneho štátu, ani modelu zloženého štátu. Výsledný model štátneho zriadenia je možné z hľadiska ústavnej úpravy charakterizovať ako model otvorený či neuzavretý(7), avšak predovšetkým ako model dispozitívny. Ako ďalej ešte rozvedieme, španielska Ústava ponúka len možnosť pre politickú autonómiu, priamo ju však nekonštituuje. Z praktického uhla pohľadu uvedený proces teda prijatím Ústavy neskončil. Práve naopak. Model španielskeho „štátu autonómií“, ako zvykne byť niekedy tamojšou doktrínou nazývaný, napokon vyústil do konštituovania až 17(8) Spoločenstiev. Jednotlivé Spoločenstvá si tak „rozdelili“ celé územie Španielskeho kráľovstva. Povedané inými slovami, nenájdeme žiadnu časť španielskeho územia, ktorá by nebola súčasťou niektorého z nich. Kvantitatívny rozmer konštituovaných Spoločenstiev preto pravdepodobne prevýšil aj očakávania autorov pôvodného zámeru.

Právny základ a konštituovanie Spoločenstva

Ak sme v úvode španielske Spoločenstvá označili za právny fenomén, je nevyhnutné sa aspoň v minimálnom rozsahu venovať prameňom práva, ktoré ich upravujú. Na nasledujúcich riadkoch preto upriamime pozornosť na dva kľúčové pramene právnej úpravy španielskych Spoločenstiev. Prvým z nich je, samozrejme, Ústava. Španielsku Ústavu možno v tomto ohľade charakterizovať ako prameň rámcový. Ako sme v predchádzajúcej časti už naznačili, Ústava priamo Spoločenstvá nevytvára, poskytuje však pre ich konštituovanie priestor. Východiskovým ustanovením je čl. 2, v zmysle ktorého „(...) sa garantuje právo na autonómiu národností a regiónov, ktoré ho [Španielsky národ – pozn. autora] tvoria (...)“. Podrobnosti o organizácii Spoločenstiev, ktoré sa, využijúc uvedené právo, konštituujú, o ich kompetenciách, orgánoch, financovaní a kontrole ich činnosti, upravuje Kapitola III (čl. 143 – 158) Titulu VIII Ústavy. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že „ústavné normy sa limitujú len na uznanie práva na autonómiu a na garantovanie jeho výkonu prostredníctvom úpravy Kapitoly III Titulu VIII, ktorá upravuje proces vzniku politickej autonómie a limity a podmienky v rámci ktorých sa táto môže ďalej rozvíjať. Ak by žiadna z národností alebo regiónov nevyužila právo uznané a garantované v Ústave, Španielsko by sa konfigurovalo ako klasický unitárny štát.“(9)

Ak sme španielsku Ústavu označili za rámcový prameň právnej úpravy Spoločenstiev, tým konkrétnym je potom tzv. štatút autonómie (ďalej len „štatút“). Kým Ústava ako rámcový prameň poskytuje len možnosť, prijatie štatútu, zjednodušene povedané, predstavuje už samotné konštituovanie Spoločenstva. Prijatím štatútu sa realizuje ústavou zaručené právo na autonómiu. Súčasťou právneho poriadku Španielska je tak v súčasnosti, vzhľadom na 17 konštituovaných Spoločenstiev, až 17 týchto prameňov práva. Každé Spoločenstvo teda má vlastný štatút. Čo sa týka povahy štatútu ako prameňa práva, tento je možné označiť za normatívny právny akt, aj keď má nesporne niekoľko osobitností. Ťažko hľadať napr. v právnom poriadku Slovenskej republiky právny akt, ktorý by štatútu španielskych Spoločenstiev zodpovedal. Osobitnú povahu štatútu ako prameňa práva je však najvhodnejšie priblížiť na postupe jeho prijímania.

Samotnému prijatiu štatútu chronologicky predchádzať prejav vôle realizovať Ústavou garantované právo na autonómiu, čiže prejav vôle Spoločenstvo vytvoriť. Subjekt spôsobilý iniciovať konštituovanie Spoločenstva, ako aj celý proces jeho konštituovania, je podrobne upravený v už spomínanej Kapitole III Titulu VIII Ústavy. Aj napriek skutočnosti, že čl. 2 Ústavy expressis verbis priznáva právo na autonómiu národnostiam a regiónom, v zmysle čl. 143 ods. 1 je výkon práva na autonómiu zverený „susediacim provinciám so spoločnými historickými, kultúrnymi a ekonomickými charakteristikami; ostrovným územiam a provinciám s historickou regionálnou subjektivitou“. Identifikáciu provincie ako základného „stavebného kameňa“ budúceho Spoločenstva nie je možné chápať ako popretie či alternatívu k zneniu ustanovenia čl. 2, ale skôr ako jeho konkretizáciu. Článok 143 ods. 2 Ústavy upravuje konkrétne orgány, ktoré môžu prevziať iniciatívu smerujúcu ku konštituovaniu Spoločenstva. Je ním predovšetkým zastupiteľstvo provincie (Diputación). V prípade, ak sa mieni právo na autonómiu realizovať na ostrovnom území mimo hraníc provincie, príslušným je podobný ostrovný orgán. Okrem provinčného zastupiteľského orgánu však Ústava zveruje možnosť iniciovať konštituovanie Spoločenstva aj zastupiteľským orgánom jednotlivých obcí, ktoré sú súčasťou danej provincie či ostrova. Aby však bola obecná iniciatíva relevantná, treba, aby ju prejavili najmenej dve tretiny obcí danej provincie alebo ostrova, ktorých obyvateľstvo spolu predstavuje nadpolovičnú väčšinu oprávnených voličov provincie, resp. ostrova.

Samotný proces prijímania štatútu je relatívne zložitý. Ústava rozoznáva hneď niekoľko spôsobov vypracovania a prijatia štatútu. Analýza všetkých z nich by však prekračovala rámec tohto článku. Zameriame sa preto len na spôsob predpokladaný v čl. 146, ktorý je možné označiť za postup všeobecný, kým ostatné za postupy osobitné. Španielska doktrína zvykne tento všeobecný spôsob označovať aj ako tzv. pomalá cesta (vía lenta).(10) Návrh štatútu vypracuje osobitné zhromaždenie zložené z členov zastupiteľstva provincie a poslancov a senátorov, t. j. členov oboch komôr španielskych Cortes Generales, ktorí boli zvolení za dotknutú provinciu. Vypracovaný návrh štatútu bude následne postúpený Cortes Generales, ktoré ho prerokujú ako zákon. Štatút je následne schválený vo forme tzv. organického zákona(11). Ústava, samozrejme, upravuje aj otázku prípadnej reformy už prijatého štatútu. Konkrétny procesný postup je v zmysle čl. 147 ods. 3 ponechaný na obsah samotného štatútu. V každom prípade je však podmienkou záverečné schválenie Cortes Generales prostredníctvom organického zákona.

Čo sa týka obsahu štatútu, Ústava neupravuje túto otázku komplexne. Článok 147 ods. 2 však ustanovuje minimálne obsahové kritériá kladené na tento druh právneho aktu. V zmysle citovaného ustanovenia musí každý štatút upravovať nasledujúce oblasti:
a) označenie Spoločenstva;
b) vymedzenie územia Spoločenstva;
c) označenia, organizáciu a sídla orgánov Spoločenstva a
d) kompetencie preberané Spoločenstvom z Ústavou vymedzeného rámca.

Samozrejme, vyššie uvedený výpočet predstavuje len minimum, ktoré musí štatút každého spoločenstva obsahovať. V praxi je však obsah štatútov oveľa širší. Obvykle zvyknú obsahovať napr. aj odkazy na historické korene toho-ktorého Spoločenstva, normy programového charakteru, normy upravujúce symboly Spoločenstva, normy upravujúce jazykový režim či normy upravujúce princípy hospodárstva Spoločenstva. Za nepriamu obligatórnu obsahovú náležitosť je možné považovať aj úpravu procesného postupu smerujúceho k reforme štatútu.

Vráťme sa však v stručnosti k otázke právnej povahy štatútu Spoločenstva. Ak sa zamierame na obsah štatútu, ktorý predovšetkým zakotvuje organizačnú štruktúru Spoločenstva, vymedzuje jeho kompetencie a upravuje procesné postupy, v rámci ktorých môžu jednotlivé orgány Spoločenstva vyvíjať svoju činnosť, môžeme vidieť určitú paralelu s ústavou štátneho útvaru tvoriaceho zložený štát. Chápanie štatútu ako ústavy Spoločenstva však španielsky právny poriadok i doktrína odmieta. Právny poriadok Španielska rezervuje koncept ústavy len pre štát (ako celok), ktorý ako jediný predstavuje zvrchovanú entitu schopnú vytvoriť normu nepodriadenú žiadnej inej, čiže ústavu.(12)

Samotná španielska Ústava štatúty Spoločenstiev vymedzuje v čl. 147 ods. 1 ako základnú inštitucionálnu normu každého spoločenstva. Súčasne dodáva, že štát uznáva tieto štatúty ako integrálnu súčasť právneho poriadku. Z uvedeného možno vyvodiť dvojakú povahu štatútu, ktorú akcentuje aj španielska doktrína. Z pohľadu štátu ide o právny akt podústavného charakteru, ktorý musí byť v súlade s Ústavou a ktorý je preto potenciálne aj predmetom kontroly ústavnosti. Naopak, z pohľadu Spoločenstva, t. j. pri pohľade zdola, je možné štatút označiť za právny základ právneho poriadku Spoločenstva. Všetky právne predpisy vydané orgánmi Spoločenstva preto musia s ním byť v súlade.

Ďalší problematický bod, ktorý sa môže pri snahe o analýzu povahy štatútu ako prameňa práva vynoriť, smeruje ku skutočnosti, že tak schválenie, ako aj reforma štatútu je z formálneho hľadiska vykonávaná prostredníctvom organického zákona Cortes Generales. Na mieste je preto otázka, či je možné štatút považovať len za organický zákon a či je ho možné preto meniť akýmkoľvek organickým zákonom. Odpoveď je však záporná. Samotná Ústava totiž upravuje osobitné procesné podmienky pre reformu štatútu. Aj napriek uvedenému však možno hodnotiť skutočnosť, že z formálneho hľadiska sa štatút schvaľuje prostredníctvom organického zákona za menej vhodné riešenie. So zreteľom na jeho osobitnú povahu by bolo azda vhodnejšie aj osobitné (formálne) označenie uznesenia Cortes Generales, ktorým sa štatút schvaľuje či reformuje.

Označenie, územie a orgány Spoločenstva

Ako sme načrtli už v predchádzajúcej časti, jednou z obligatórnych náležitostí každého štatút je označenie, resp. pomenovanie Spoločenstva. V zmysle čl. 147 ods. 2 písm. a) Ústavy by malo označenie Spoločenstva „čo najlepšie korešpondovať s jeho historickou identitou“. Čo treba rozumieť pod historickou identitou však Ústava bližšie nešpecifikuje. Aj napriek tejto absencii však možno označiť túto ústavnú podmienku za naplnenú. Označenia jednotlivých spoločenstiev sú v zásade zhodné, resp. veľmi podobné s názvami jednotlivých štátnych útvarov, ktoré na území dnešného Španielskeho kráľovstva v minulosti existovali. Môžeme spomenúť napr. historické označenia ako Castilla, Aragón či León.(13)

Ďalšia z nevyhnutných obsahových súčastí štatútu sa týka územia Spoločenstva. Štatút každého Spoločenstva musí vymedzovať územie tvoriace Spoločenstvo. Ako sme uviedli už pri výklade o procese konštituovania Spoločenstva, základným stavebným kameňom Spoločenstva je vo všeobecnosti provincia. Vymedzenie územia jednotlivých Spoločenstiev preto najčastejšie predstavuje výpočet jednotlivých provincií tvoriacich jeho územie. Okrem Spoločenstiev tvorených viacerými provinciami existuje aj niekoľko takých, ktoré sa konštituovali len na území jednej provincie.(14) V takomto prípade je územie Spoločenstva totožné s územím jedinej provincie, ktorá ho tvorí. Dôsledkom jednoprovinčného charakteru Spoločenstva je v zmysle osobitného zákona aj integrácia provinčných orgánov do orgánov Spoločenstva, a to s cieľom zabrániť zbytočnej duplicite správy.(15) V prípade, ak sa Spoločenstvo konštituovalo na ostrovnom území, ako je to napr. v prípade Spoločenstva Islas Baleares, je územie Spoločenstva identifikované výpočtom ostrovov, ktoré ho tvoria.

Popri označení Spoločenstva a vymedzení jeho územia, ďalšou z otázok, ktoré musia byť v zmysle čl. 147 ods. 2 Ústavy obligatórne upravené v štatúte Spoločenstva, je otázka týkajúca sa inštitucionálnej stránky Spoločenstva. Každý štatút totiž musí upravovať orgány Spoločenstva. Základný ústavný rámec sústavy orgánov Spoločenstva nájdeme upravený v čl. 152 ods. 1. Ústava v citovanom ustanovení vyžaduje, aby sústavu orgánov každého Spoločenstva tvorili prinajmenšom nasledujúce orgány:
a) zákonodarné zhromaždenie (Asablea Legislativa);
b) vládna rada (Consejo de Gobierno);
c) predseda Spoločenstva (Presidente) a
d) vyšší súdny tribunál (Tribunal Superior de Justicia).

Ústavná úprava všetkých uvedených orgánov má však len rámcovú povahu. V prípade prvého z nich, t. j. legislatívneho zhromaždenia, Ústava predpisuje jeho kreáciu prostredníctvom všeobecného volebného práva a pri uplatnení volebného systému pomerného zastúpenia. Neurčuje však podrobnosti o počte členov zhromaždenia či o jeho vnútornej organizácii. Čo sa týka funkcií zhromaždenia, prinajmenšom už len zo samotného označenia orgánu vyplýva, že by malo ísť o orgán parlamentného typu plniaci predovšetkým zákonodarnú funkciu.(16) Za základnú funkciu zhromaždenia tak možno označiť práve funkciu zákonodarnú, a to jednak v rámci matérií patriacich do výlučnej kompetencie Spoločenstva, ako aj tzv. rozvíjajúcu zákonodarnú činnosť v rámci zdieľanýchkompetencií. Z jednotlivých ustanovení Ústavy možno vyvodiť aj ďalšie funkcie zhromaždenia. Patrí k nim predovšetkým voľba predsedu Spoločenstva, politická kontrola činnosti predsedu Spoločenstva a vládnej rady či možnosť iniciovať konanie o ústavnosti zákona alebo iného normatívneho právneho aktu so silou zákona. Posledná z uvedených funkcií resp. oprávnení je upravená mimo Kapitoly III Titulu VIII Ústavy. Aktívnu legitimáciu v konaní o ústavnosti vybraných normatívnych právnych aktov pred Ústavným súdom zhromaždeniu Spoločenstva priznáva ustanovenie čl. 162 ods. 1 písm. a).

Zaujímavosťou je, že jednotlivým Spoločenstvám je poskytnutá voľnosť aj v otázke pomenovania orgánu Ústavou označeného ako zákonodarné zhromaždenie. Z tohto dôvodu sa môžeme stretnúť s označeniami ako „Zhromaždenie“ (napr. v Spoločenstve Extremadura) „Parlament“ (Andalucía, Canarias, País Vasco alebo La Rioja), „Cortes“ (Aragón alebo Castilla y León) či „Junta General“ (Principado de Asturias).

Ďalším z orgánov Spoločenstva, ktorým Ústava venuje pozornosť, je tzv. vládna rada. V tomto prípade Ústava výslovne ustanovuje, že má ísť o orgán plniaci výkonné a administratívne funkcie. Ústava však napr. neustanovuje žiadne podrobnosti o zložení tohto exekutívneho orgánu. Rovnako absentuje aj akákoľvek výslovná zmienka o procese jej ustanovenia. Nie je preto zrejmé, či majú byť členovia vládnej rady vymenúvan, resp. volení zhromaždením, podobne ako je to v prípade predsedu Spoločenstva, ktorému sa ešte budeme venovať. Štatúty viacerých Spoločenstiev však v prípade otázky spôsobu ustanovovania členov vládnej rady do svojej funkcie zvolili možnosť spočívajúcu v tom, že jednotlivých členov vymenúva predseda Spoločenstva. Rešpektuje však pri tom existujúce rozloženie politických síl v zhromaždení.(17) Rovnako ako v predchádzajúcom prípade, aj v prípade vládnej rady je Spoločenstvám ponechaná voľnosť nielen v otázke úpravy podrobností o zložení či vnútornej organizácii, ale aj v otázke jeho označenia. Štatúty niektorých Spoločenstiev, napr. Cataluña alebo Comunidad Valenciana, zvolili osobitné označenie aj pre súhrn všetkých troch hlavných orgánov Spoločenstva, t. j. zhromaždenia, vládnej rady a predsedu. V prípade uvedených Spoločenstiev sa tento súhrn orgánov označuje ako Generalitat.

Ako sme už načrtli, sústava hlavných či najdôležitejších orgánov každého Spoločenstva je trojčlenná. Tretím, z Ústavy priamo predpokladaných orgánov, je teda predseda Spoločenstva. Predseda Spoločenstva je v zmysle Ústavy volený zhromaždením a následne vymenúvaný kráľom. Kráľ pritom nemá žiadnu možnosť úvahy či osobu, zvolenú zhromaždením za predsedu Spoločenstva, vymenuje, alebo nie. Postavenie kráľa je v danom prípade výlučne ceremoniálne. Avšak skutočnosť, že predseda Spoločenstva je do svojej funkcie z formálneho hľadiska ustanovený až vymenovaním zo strany hlavy štátu, nesporne pridáva danej funkcii na vážnosti. Dôležité je taktiež poznamenať, že za predsedu Spoločenstva môže byť zvolený len niektorý z členov zhromaždenia. V zmysle relevantného ustanovenia Ústavy je totiž predseda volený zhromaždením „spomedzi jeho členov“. Zo stručnej ústavnej úpravy možno ďalej vyvodiť záver, že predseda Spoločenstva má dvojaké postavenie. Na jednej strane je jeho funkciou riadiť a koordinovať činnosť vládnej rady. Súčasne je však Ústavou definovaný ako vrcholný predstaviteľ Spoločenstva. Zjednodušene možno preto uzavrieť, že predseda Spoločenstva kumuluje funkcie podobné predsedovi vlády a hlavy štátu.

Jedným z obligatórnych orgánov, ktoré predpokladá čl. 152 ods. 1 Ústavy, je aj vyšší súdny tribunál. Aj napriek predpokladanému zriadeniu vlastného súdneho orgánu treba zdôrazniť, že Spoločenstvo si nevytvára osobitnú sústavu súdnych orgánov. Súdna moc je v Španielskom kráľovstve jednotná a nedeliteľná. Súdnu moc na území Spoločenstiev preto vykonáva jednotná (štátna) sústava súdov. Vyšší súdny tribunál, predpokladaný čl. 152 ods. 1 Ústavy, je len jedným z prvkov tejto sústavy. Na území jednotlivých Spoločenstiev teda neexistujú osobitné sústavy súdov, ktoré by vykonávali súdnu moc paralelne so štátnymi súdmi. Vyšší súdny tribunál preto nepredstavuje (vlastný) súdny orgán Spoločenstva, ale jeden z orgánov jednotnej súdnej moci v Spoločenstve.

Ako sme už neraz načrtli, zhromaždenie, vládna rada, predseda Spoločenstva a súdny orgán vrcholnej inštancie predstavujú len minimum sústavy orgánov Spoločenstva. Na výkon kompetencií, ktoré jednotlivé Spoločenstvá na seba prevzali, môžu prostredníctvom svojho štatútu vytvoriť aj ďalšie orgány. V každom prípade je však základným limitom to, že prípadné vytvorenie ďalších orgánov nesmie odporovať Ústave. K takýmto fakultatívnym orgánom, s ktorými sa môžeme v štatútoch jednotlivých Spoločenstiev pomerne často stretnúť, patrí napr. Defensor del Pueblo, t. j. ekvivalent orgánu, resp. inštitúcie všeobecne známej ako ombudsman; účtovný dvor (Tribunal de cuentas) či ekonomická sociálna rada (Consejo económico y social).(18)

Okrem rámcovej úpravy sústavy orgánov Spoločenstva, Ústava upravuje aj niektoré aspekty ich vzájomných vzťahov. Ako už vyplýva aj zo stručného výpočtu funkcií zhromaždenia Spoločenstva, v zmysle čl. 152 ods. 1 Ústavy je tak predseda Spoločenstva, ako aj vládna rada zhromaždeniu politicky zodpovedná. Citované ustanovenie, ak použijeme analógiu s jednotlivými modelmi formy vlády, tak predpisuje konštruovanie vzájomných vzťahov medzi vládnou radou a predsedom na jednej strane a zhromaždením na strane druhej na základoch parlamentnej formy vlády. V systéme vzájomných vzťahov medzi jednotlivými orgánmi Spoločenstva je však možné identifikovať určité znaky aj ďalších modelových foriem vlády. Napríklad skutočnosť, že predseda Spoločenstva, ktorého je možné považovať aj za kvázi hlavu štátu, je volený priamo parlamentom (zhromaždením), pripomína jeden zo základných znakov tzv. systému vlády parlamentu.(19) Napokon, ako sme už neraz zdôraznili, aj v predmetnej oblasti sa prejavuje rámcový charakter ústavnej úpravy a najmä dispozitívny princíp „riadiaci“ celý španielsky model autonómie. Architektúra vzájomných vzťahov medzi jednotlivými najvyššími orgánmi toho-ktorého Spoločenstva je tak dotvorená až ďalšími ustanovenia jeho štatútu.

Kompetencie Spoločenstva

V predchádzajúcej časti článku sme si v stručnosti priblížili základný inštitucionálny rámec španielskych Spoločenstiev. Spolu s ním však možno k najdôležitejším obsahovým náležitostiam štatútu Spoločenstva zaradiť vymedzenie kompetencií Spoločenstva. Nakoniec, jednotlivé orgány sú len prostriedkom pre zabezpečenie výkonu týchto kompetencií. Ústavnú úpravu vymedzenia kompetencií Spoločenstva nachádzame rovnako v Kapitole III Titulu VIII Ústavy. Ústavné vymedzenie kompetencií španielskych Spoločenstiev má veľa spoločného s vymedzením kompetencií, s akým sa stretávame v ústavách zložených štátov. V zásade možno tiež rozoznávať kategórie výlučných a zdieľaných kompetencií, resp. vymedzenie kompetencií štátu na jednej strane a Spoločenstiev na strane druhej. Avšak, treba upozorniť, že ústavná úprava kompetenčnej otázky je v prípade španielskych Spoločenstiev až neobvykle zložitá. Prejavujú sa v nej, okrem iného, aj princípy otvorenosti a dispozitívnosti, o ktorých sme sa už zmienili. Vzhľadom na uvedené skutočnosti na nasledujúcich riadkoch upriamime pozornosť len na základné aspekty.

Na základe analýzy jednotlivých ustanovení Ústavy upravujúcich kompetenčné otázky, môžeme, s výraznou dávkou zjednodušenia, v španielskom prípade rozoznávať nasledujúce kategórie kompetencií:
a) výlučné kompetencie štátu;
b) výlučné kompetencie Spoločenstiev a
c) zdieľané kompetencie štátu a Spoločenstiev.

Výlučné kompetencie štátu predstavujú najmenej problematickú kategóriu. K výlučným kompetenciám štátu, taxatívne vypočítaným v čl. 149 ods. 1 Ústavy, patria matérie ako napr. štátne občianstvo; imigrácia a emigrácia; právo azylu; medzinárodné vzťahy; obrana a ozbrojené sily; zákonodarstvo v oblasti trestného práva, obchodného práva či v oblasti mier a váh.

Na rozdiel od výlučných kompetencií štátu, ktoré sú Ústavou vyjadrené vcelku prehľadne a v koncentrovanej podobe, v prípade ďalších dvoch kategórií kompetencií, t. j. v prípade výlučných kompetencií Spoločenstiev a zdieľaných kompetencií, je potrebná hlbšia analýza. Ustanovenie čl. 148 ods. 1 Ústavy vypočítava tie kompetencie, ktoré môžu byť prevzaté jednotlivými Spoločenstvami. Tu je nevyhnutné zdôrazniť, že rozdelenie kompetencií je založené na tzv. dispozitívnom princípe, čiže nie je v Ústave určené fixne. Ako sme už neraz mali príležitosť spomenúť, ústavná úprava je len rámcová. Uvedené platí aj v prípade kompetenčnej otázky. Ústava totiž určuje len akýsi rámec kompetencií, z ktorého si môžu jednotlivé Spoločenstvá vybrať. Preto každé zo Spoločenstiev si samé, prostredníctvom svojho štatútu, určí, ktoré z Ústavou ponúkaných kompetencií prevezme a ktoré nie. To v princípe znamená, že medzi jednotlivými Spoločenstvami môže dochádzať ku kompetenčným rozdielom.(20) Z pohľadu štátu to, naopak, znamená, že nie je a priori vylúčené, že štát bude na územiach rôznych Spoločenstiev vykonávať rozdielny rozsah kompetencií. Tie z ponúkaných kompetencií, ktoré Spoločenstvo neprevezme, totiž zostávajú v zmysle čl. 149 ods. 3 Ústavy štátu. Citované ustanovenie môžeme preto označiť za tzv. zbytkovú klauzulu. K takto ponúkaným kompetenciám Spoločenstiev (so zreteľom na možnosť ich prevzatia azda presnejšie ide potenciálne kompetencie Spoločenstiev), Ústava zaraďuje napr. otázku organizácie orgánov Spoločenstva; železničnú a cestnú dopravu s výnimkou tej, ktorej význam prekračuje jednotlivé Spoločenstvo; športové letiská a prístavy; rybárstvo vo vnútorných vodách; turizmus na území Spoločenstva či podporu športu a adekvátneho využitia voľného času.

Avšak, nie všetky z kompetencií vypočítaných v čl. 148 ods. 1 Ústavy majú výlučný charakter. Z ďalších ústavných ustanovení totiž vyplýva, že v prípade niektorých matérií má kompetencia zdieľaný charakter, t. j. čiastočne je zverená štátu a čiastočne Spoločenstvu. Prehľadnosť ústavnej úpravy zhoršuje práve skutočnosť, že takéto zdieľané kompetencie nie sú vyjadrené v osobitnom ustanovení, resp. výpočte. K rozlíšeniu výlučných kompetencií Spoločenstva na jednej strane a zdieľaných kompetencií na strane druhej je preto potrebná detailná komparatívna analýza ustanovení čl. 148 ods. 1 a 149 ods. 1, ktoré obsahujú výpočet výlučných kompetencií štátu a kompetencií ponúkaných pre Spoločenstvá. Samotné zdieľané kompetencie môžu mať pritom rôznu podobu, čiže miera účasti štátu na jednej strane a Spoločenstva na strane druhej sa môže pri tej-ktorej kompetencii výrazne líšiť. Jedna z podôb zdieľaných kompetencií môže spočívať v tom, že štát si ponecháva v predmetnej oblasti zákonodarnú činnosť, zatiaľ čo Spoločenstvu je priznaná možnosť výkonu štátom prijatých zákonov. Iný model, naopak, rozdeľuje aj samotnú zákonodarnú činnosť v danej oblasti medzi štát a Spoločenstvo. Štát si ponecháva možnosť tzv. základného zákonodarstva (legislación básica), zatiaľ čo Spoločenstvu je prenechané tzv. rozvíjajúce zákonodarstvo (legislación del desarrollo).(21) Avšak, to, čo treba považovať za základné či rozvíjajúce zákonodarstvo Ústava neustanovuje, a to ani demonštratívne. Táto skutočnosť môže vyvolávať pochybnosti o naplnení obsahu oboch pojmov a môže potenciálne viesť ku kompetenčným konfliktom medzi štátom a Spoločenstvami. Jedným z riešení je interpretačná činnosť Ústavného tribunálu, ktorý v minulosti už neraz mal možnosť vyjadriť sa k predmetnej otázke.

Vyššie uvedeným stručným popisom výlučných a zdieľaných kompetencií však komplexnosť španielskej ústavnej úpravy nie je ani zďaleka vyčerpaná. Popri zbytkovej klauzule viažucej sa na možnosť voľby kompetencií zo strany Spoločenstiev, obsahuje ústavná úprava aj ďalšie podobné ustanovenie. Vzhľadom na skutočnosť, že tak výpočet výlučných kompetencií štátu, ako ani výpočet potenciálnych kompetencií Spoločenstiev nemusí zahŕňať všetky spoločenské matérie, v ktorých by bola žiaduca či už legislatívna alebo exekutívna činnosť, čl. 149 ods. 3 obsahuje druhú zbytkovú klauzulu. V zmysle tejto prináležia výslovne neuvedené matérie Spoločenstvu v prípade, ak tak ustanovuje jeho štatút. V opačnom prípade prináležia opäť štátu.

Otvorenosť celého systému deľby kompetencií sa prejavuje aj v ďalšom, nemenej dôležitom aspekte. Ustanovenie čl. 150 ods. 2 Ústavy totiž umožňuje, aby štát svoje kompetencie preniesol alebo delegoval(22) na Spoločenstvá. Orgánom oprávneným na delegáciu kompetencií sú Cortes Generales a prostriedkom takejto delegácie organický zákon. Zo stručného ústavného ustanovenia však nie je zrejmé, či môže štát prostredníctvom organického zákona preniesť všetky svoje kompetencie, resp. ktoré z nich môže a ktoré nie. Citované ustanovenie totiž len veľmi všeobecne určuje, že predmetom delegácie môžu byť tie kompetencie, ktorých povaha to umožňuje, resp. ktoré sú svojou povahou vhodné na delegáciu. Preto sa skôr prikláňame k záveru, že rozsah kompetencií, ktoré môžu byť predmetom delegácie, je limitovaný. Avšak, určenie kompetencií, ktoré sú so zreteľom na svoju povahu vhodné na delegáciu, nie je jednoduchá úloha. Opäť sa tak vytvára priestor pre interpretačnú činnosť španielskeho Ústavného tribunálu.

Kým v predchádzajúcom odseku sme načrtli možnosť rozšírenia kompetencií Spoločenstva, španielska Ústava predpokladá aj opačný postup. Okrem zákonov delegujúcich na Spoločenstvo niektoré z kompetencií štátu, ustanovenie čl. 150 ods. 3 predpokladá aj možnosť prijatia tzv. harmonizačných zákonov. V zmysle citovaného ustanovenia môžu Cortes Generales prostredníctvom harmonizačného zákona určiť „princípy nevyhnutné pre harmonizovanie normatívnych ustanovení Autonómnych Spoločenstiev (...) ak to vyžaduje všeobecný záujem“. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade, aj v prípade harmonizačných zákonov je len na Cortes Generales, či túto možnosť využijú, resp. či identifikujú existenciu všeobecného záujmu, ktorý by prijatie harmonizačného zákona odôvodňoval. Harmonizačné zákony vo svojej podstate umožňujú kontrolu, resp. účasť štátu v oblasti tých kompetencií, ktoré by sa inak považovali za výlučné kompetencie Spoločenstva. Dôsledkom prijatia harmonizačného zákona však nie je odobratie kompetencie Spoločenstvu, len limitácia jej výkonu spočívajúca v nutnosti rešpektovať princípy ustanovené v zákone. Avšak, podobne ako aj v predchádzajúcom prípade, aj ústavnú normu umožňujúci prijatie harmonizačných zákonov môžeme označiť za nedostatočne precíznu a umožňujúcu tak rôzny výklad. Význam predmetnej normy je však možné vidieť aj v tom, že predstavuje jeden z možných spôsobov uplatnenia princípu solidarity medzi jednotlivými národnosťami a regiónmi. Ide o jeden z nosných princípov španielskeho „štátu autonómií“, ktorý je, rovnako ako ústavná garancia práva na autonómiu, vyjadrený v čl. 2 Ústavy.

Na záver stručného výkladu k problematike kompetencií treba dodať, že tak možnosť delegácie výlučných kompetencií štátu na Spoločenstvá, ako aj možnosť limitácie výkonu výlučných kompetencií Spoločenstiev prostredníctvom harmonizačných zákonov, výrazným spôsobom narúša a relativizujú celý systém ústavnej deľby kompetencií medzi uvedenými subjektmi. V prípade nenáležitého využívania oboch spomenutých mechanizmov by sme dokonca mohli hovoriť o úplnom popretí ustanoveného systému deľby kompetencií. A skutočnosť, že Ústava umožňuje štátu jednostranne posilniť či oslabiť kompetencie Spoločenstiev nás vedie k záveru, že je to práve štát, ktorý vo vzťahoch štát – autonómne Spoločenstvá predstavuje ten dominantný subjekt.

Záver

Na predchádzajúcich riadkoch sme sa snažili čitateľovi poskytnúť veľmi stručný vstup do problematiky španielskych autonómnych Spoločenstiev. Pochopiteľne, predovšetkým s ohľadom na komplexnosť tejto problematiky, nemohli sme sa dotknúť viacerých ďalších aspektov právnej úpravy Spoločenstiev, vrátanie aspektov výrazne polemických, s ktorými sa doteraz nevyrovnala ani španielska doktrína. Na záver sa pokúsime, aj napriek nášmu úvodnému upozorneniu, o akúsi definíciu autonómnych Spoločenstiev a aj o komparáciu ich vybraných charakteristík so samosprávnymi celkami známymi z prostredia právneho poriadku Slovenskej republiky, t. j. so samosprávnymi krajmi.

Španielska doktrína zvykne niekedy Spoločenstvá charakterizovať veľmi jednoducho ako jednotky politickej decentralizácie(23). O čosi komplexnejšiu charakteristiku ponúkol tamojší Ústavný tribunál, keď v jednom zo svojich rozhodnutí Spoločenstvá charakterizoval ako verejné korporácie s územným základom a politickou povahou.(24) Naša, určite nie vyčerpávajúca definícia Spoločenstiev, by mohla znieť napr. nasledovne: autonómne Spoločenstvá predstavujú samosprávne územné celky, ktorých konštituovanie má dispozitívnu povahu a ktoré predstavujú výsledok uplatnenia Ústavou garantovaného práva národností a regiónov na (politickú) autonómiu.

Tak španielske Spoločenstvá, ako aj slovenské samosprávne kraje v zásade predstavujú výsledok decentralizačných, resp. dekoncentračných snáh, teda snáh o priblíženie rozhodovania o veciach verejných občanom. Ak by sme sa chceli pokúsiť o ich stručné porovnanie, azda najvhodnejšie je začať samotným vznikom či konštituovaním. Jednotlivé samosprávne kraje zriadil zákon.(25) Aj napriek skutočnosti, že aj španielske Spoločenstvá sa definitívne konštituujú až na základe vôle (ústredného) parlamentu vyjadreného v podobe organického zákona schvaľujúceho štatút Spoločenstva, nevyhnutným predpokladom je iniciatíva zdola. Rovnako zdola sa v španielskom prípade rozhoduje nielen o iniciatíve smerujúcej ku konštituovaniu samotného Spoločenstva, ale aj o jeho označení, území a v rámci ústavných limitov aj o jeho orgánoch. Naopak, v slovenskom prípade je počet samosprávnych krajov, ich označenie, územie i sústava orgánov určená fixne zákonodarcom, čiže opäť zhora. Identicky je to aj s kompetenciami. Slovenský samosprávny kraj či jeho obyvateľstvo nemá možnosť rozhodovať o tom, aké kompetencie mu štát zverí. V prípade španielskych Spoločenstiev však existuje možnosť výberu z Ústavou ponúkaného kompetenčného „menu“.

Na druhej strane, španielske autonómne Spoločenstvá, ako sme už v úvode článku naznačili, nie je možné považovať ani za štátne útvary tvoriace klasický zložený štát. Aj napriek skutočnosti, že v španielskom prípade je možné nájsť niektoré zo znakov zložených štátov, za vari najvýznamnejší by sme mohli označiť dualizmus právneho poriadku, nakoľko jednotlivé Spoločenstvá si v rámci ústavných limitov vytvárajú vlastný právny poriadok „na čele“ so štatútom, štátoprávna povaha Spoločenstiev je odmietaná tak tamojšou doktrínou, ako aj judikatúrou Ústavného tribunálu. K tomu, aby sme mohli označiť španielske Spoločenstvá za štátne útvary, im chýba okrem iného vlastná ústava ako právny základ štátnosti. Štatút Spoločenstva, aj napriek určitým podobnostiam, tento charakter nespĺňa. So schopnosťou prijať vlastnú ústavu neoddeliteľne súvisí aj otázka zvrchovanosti či suverenity. Štátnym útvarom tvoriacim zložený štát zvykne byť priznávaná suverenita.(26) Španielske autonómne Spoločenstvá sa však za suverénne entity nepovažujú.

Obrázok č. 1: Mapa de las Comunidades Autónomas de EspañaObrázok č. 1: Mapa de las Comunidades Autónomas de España

Autor: JUDr. Marek Domin
interný doktorand
Katedra ústavného práva
Právnická fakulta Univerzity Komenského

Zoznam použitej literatúry a prameňov

učebnice
1) ÁLVAREZ CONDE, E.: Curso de derecho constitucional. Volumen II. Los órganos constitucionales. El Estado autonómico. Madrid: Tecnos, 2000, 543 s. ISBN 84-309-3505.3.
2) GUERRA, L. L. a kol.: Derecho constitucional. Volumen II. Los poderes del Estado. Organización territorial del Estado. Valencia: Tirant Lo Blanch, 2007, 403 s. ISBN 978-84-8456-963-3.
3) MOLAS, I.: Derecho constitucional. Madrid: Tecnos, 1998, 358 s. ISBN 978-84-309-4732-4.
4) PÉREZ ROYO, J. – CARRASCO DURÁN, M.: Curso de Derecho constitucional. Madrid: Marcial Pons, 2005, 1111 s. ISBN 84-9768-250-5.
5) POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Bratislava: VO PraF UK, 2001, 241 s. ISBN 80-7160-157-8.

právne predpisy – Španielske kráľovstvo
6) Španielska Ústava zo dňa 6. decembra 1978 v znení neskorších predpisov.
7) Organický zákon č. 3/1979 zo dňa 18. decembra 1979 o Štatúte autonómie pre País Vasco.
8) Organický zákon č. 1/1981 zo dňa 6. apríla 1981 o Štatúte autonómie pre Galicia.
9) Organický zákon č. 7/1981 zo dňa 30. decembra 1981 o Štatúte autonómie pre Asturias.
10) Organický zákon č. 1/1982 zo dňa 10. augusta 1982
11) Organický zákon č. 3/1982 zo dňa 9. júna 1982 o Štatúte autonómie pre La Rioja.
12) Organický zákon č. 10/1982 zo dňa 10. augusta 1982 o Štatúte autonómie pre Canarias.
13) Organický zákon č. 13/1982 zo dňa 10. augusta 1982 o obnovení regionálneho režimu Spoločenstva Navarra.
14) Organický zákon č. 2/1983 zo dňa 25. februára 1983 o Štatúte autonómie pre Islas Baleares.
15) Zákon č. 12/1983 zo dňa 14. októbra 1983 o autonómnom procese.
16) Organický zákon č. 1/2006 zo dňa 10. apríla 2006, ktorým sa reformuje Štatút autonómie pre Comunidad Valenciana.
17) Organický zákon č. 6/2006 zo dňa 19. júla 2006, ktorým sa reformuje Štatút autonómie pre Cataluña.
18) Organický zákon č. 2/2007 zo dňa 19. marca 2007, ktorým sa reformuje Štatút autonómie pre Andalucía.
19) Organický zákon č. 5/2007 zo dňa 20. apríla 2007, ktorým sa reformuje Štatút autonómie pre Aragón.
20) Organický zákon č. 14/2007 z 30. novembra 2007, ktorým sa reformuje Štatút autonómie pre Castilla y León.
21) Organický zákon č. 1/2011 zo dňa 28. januára 2011, ktorým sa reformuje Štatút autonómie pre Extremadura.

právne predpisy – Slovenská republika
22) Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
23) Zákon č. 302/2001 Z. z. o samosprávne vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov.

pramene obrázkov
24) http://www.zonu.com/fullsize/2009-12-08-11364/Mapa-de-las-Comunidades-Au... naposledy navštívené 05.05.2013.


(1) Článok vznikol počas študijného pobytu autora na Právnickej fakulte Univerzity v Salamanke v Španielsku.
(2) Španielska ústava zo dňa 6. decembra 1978 v znení neskorších predpisov.
(3) Cortes Generales je španielske označenie pre tamojší parlament. Vzhľadom na absenciu slovenského ekvivalentu, budeme aj v nasledujúcich častiach článku používať pôvodný španielsky termín.
(4) Porovnaj napr. PÉREZ ROJO, J. – CARRASCO DURÁN, M.: Curso de Derecho constitucional. Madrid: Marcial Pons, 2005, s. 975.; MOLAS, I.: Derecho constitucional. Madrid: Tecnos, 1998, s. 177 alebo GUERRA, L. L. a kol.: Derecho constitucional. Volumen II. Los poderes del Estado. Organización territorial del Estado. Valencia : Tirant Lo Blanch, 1997, s. 298.
(5) ÁLVAREZ CONDE, E.: Curso de derecho constitucional. Volumen II. Los órganos constitucionales. El Estado autonómico. Madrid: Tecnos, 2000, s. 363.
(6) K pojmu štátne zriadenie porovnaj napr. POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Bratislava: VO PraF UK, 2001, s. 22 a nasl.
(7) Porovnaj napr. MOLAS, I.: Derecho constitucional. Madrid: Tecnos, 1998, s. 176.
(8) V súčasnosti sú konštituované nasledujúce Spoločenstvá: Andalucía, Aragón, Principado de Asturias, Islas Baleares (Baleárske ostrovy), Canarias (Kanárske ostrovy), Cantabria, Castilla-La Mancha, Castilla y León, Cataluña (Katalánsko), Comunidad Valenciana, Extremadura, Galicia, La Rioja, Comunidad de Madrid, Comunidad Foral de Navarra, País Vasco (Baskitsko) a Región de Murcia. Územné situovanie jednotlivých Spoločenstiev je možné vidieť na obrázku č. 1. Podobné postavenie ako Spoločenstvá majú aj dve španielske mestá ležiace na pobreží severnej Afriky, a to Ceuta a Melilla. V ich prípade hovoríme o tzv. autonómnych mestách. Na tomto mieste treba dodať, že popri Spoločenstvách je územie Španielska tvorené aj ďalšími územnými celkami. Tie, na rozdiel od Spoločenstiev, možno prirovnať ku klasickým samosprávnym územným celkom. V zmysle čl. 137 Ústavy sú nimi obce (municipios) a provincie.
(9) MOLAS, I.: Derecho constitucional. Madrid: Tecnos, 1998, s. 176.
(10) Týmto spôsobom boli prijaté štatúty až 12 Spoločenstiev. Ako sme už naznačili, okrem všeobecného postupu Ústava predpokladá aj dva osobitné postupy. Prvý z nich, ktorý zvykne byť označovaný ako tzv. rýchla cesta (vía rápida), bol využitý pre prijatie štatútov Spoločenstiev vzťahujúcich na územia, ktoré v minulosti už úspešne predložili návrh štatútu autonómie. Druhé z prechodných ustanovení Ústavy, ktoré je vo vzťahu k tomuto spôsobu prijímania štatútu relevantné, nepriamo odkazuje na obdobie II. španielskej republiky. Týmto spôsobom bol prijatý štatút Spoločenstva Andalucía, ale predovšetkým štatúty Spoločenstiev korešpondujúcich s regiónmi, ktoré môžeme označiť za tie najšpecifickejšie či najproblematickejšie. Išlo o nasledujúce Spoločenstvá: Cataluña (Katalánsko), Galicia a País Vasco (Baskitsko). Tretí spôsob prijatia štatútu sa vzťahoval na Spoločenstvo Comunidad Foral de Navarra, v ktorého prípade je na miesto hovoriť skôr o obnovení osobitného autonómneho postavenia.
(11) Organický zákon predstavuje osobitnú kategóriu zákonov prijímaných španielskymi Cortes Generales. Od bežných zákonov sa odlišujú osobitnou matériou a osobitným procesom prijímania. Porovnaj čl. 81 Ústavy.
(12) PÉREZ ROJO, J. – CARRASCO DURÁN, M.: Curso de Derecho constitucional. Madrid: Marcial Pons, 2005, s. 994.
(13) Porovnaj označenia jednotlivých Spoločenstiev v odkaze č. 8.
(14) Takýmito jednoprovinčnými Spoločenstvami sú napr. Spoločenstvá Principado de Asturias, Cantabria, La Rioja či Región de Murcia.
(15) Porovnaj čl. 9 zákona č. 12/1983 zo dňa 14. októbra 1983 o autonómnom procese.
(16) Na tomto mieste považujeme za dôležité poznamenať, že tak štátu, ako aj jednotlivým Spoločenstvám Ústava priznáva možnosť prijímať normatívne právne akty označené ako zákon (ley). Španielska doktrína zastáva stanovisko, že vzťah medzi oboma kategóriami zákonov nemá vertikálny charakter, ale je determinovaný kompetenciami štátu na jednej strane a Spoločenstiev na strane druhej.
(17) Porovnaj napr. ÁLVAREZ CONDE, E.: Curso de derecho constitucional. Volumen II. Los órganos constitucionales. El Estado autonómico. Madrid: Tecnos, 2000, s. 419.
(18) ÁLVAREZ CONDE, E.: Curso de derecho constitucional. Volumen II. Los órganos constitucionales. El Estado autonómico. Madrid: Tecnos, 2000, s. 419.
(19) Porovnaj napr. POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Bratislava: VO PraF UK, 2001, s. 19.
(20) GUERRA, L. L. a kol.: Derecho constitucional. Volumen II. Los poderes del Estado. Organización territorial del Estado. Valencia : Tirant Lo Blanch, 1997, s. 298.
(21) Porovnaj napr. GUERRA, L. L. a kol.: Derecho constitucional. Volumen II. Los poderes del Estado. Organización territorial del Estado. Valencia: Tirant Lo Blanch, 1997, s. 298 alebo MOLAS, I.: Derecho constitucional. Madrid: Tecnos, 1998, s. 331.
(22) Ustanovenie čl. 150 ods. 2 Ústavy používa oba pojmy alternatívne, t. j. „preniesť alebo delegovať“. Španielska doktrína sa prikláňa k názoru, že úmyslom ústavodarcu bolo upraviť dve rôzne situácie. Avšak, vzhľadom na charakter tohto článku,sa nebudeme načrtnutou otázkou osobitne zaoberať.
(23) Porovnaj napr. PÉREZ ROJO, J. – CARRASCO DURÁN, M.: Curso de Derecho constitucional. Madrid: Marcial Pons, 2005, s. 1006.
(24) GUERRA, L. L. a kol.: Derecho constitucional. Volumen II. Los poderes del Estado. Organización territorial del Estado. Valencia: Tirant Lo Blanch, 1997, s. 304.
(25) Zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov.
(26) To, do akej miery sú štáty tvoriace zložený štát suverénne, resp. to, či je v prípade otázky suverenity vôbec možné hovoriť o jej miere, je však už na samostatnú diskusiu.