Právo na odpor zakotvené v čl. 32 Ústavy SR(1) a tiež v čl. 23 Listiny základných práv a slobôd(2) je osobitým právnym inštitútom, ktorý umožňuje uskutočnenie verejného politického disentu. Jednou z najzásadnejších otázok, ktoré sa ho týkajú, je, aké prostriedky sú na realizáciu odporu prípustné.

Vo všeobecnosti platí, že osoba, ktorá je účastníkom azylového konania, je bez peňažných prostriedkov. V dôsledku tejto skutočnosti je hospodársky nesamostatná, spočiatku neschopná žiť z vlastných prostriedkov. Počas azylových procedúr je v tejto oblasti nevyhnutná finančná intervencia prijímajúceho štátu, na základe ktorej sa cudzincom dočasne zabezpečia všetky potreby nevyhnutné pre život. Okrem finančnej podpory žiadateľov o azyl a azylantov však prijímajúca krajina zodpovedá aj za ich začleňovanie do spoločnosti, ich ďalší rozvoj a za celkové uľahčenie ich životnej situácie po mnohých stránkach.

Slovenská republika stanovila základ poskytovania politického azylu v ústave(1), pričom v príslušnom článku odkazuje na osobitný zákon, ktorým je zákon o azyle. Predmetom úpravy zákona o azyle „je niekoľko osobitných druhov procesných postupov (správnych konaní), ktoré zákonodarca zahrnul pod jeden názov – konanie o azyle (konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺžení doplnkovej ochrany, konanie o zrušení doplnkovej ochrany)“(2). Hoci oblasť azylového práva v rámci Európskej únie spadá pod medzinárodné právo, vzhľadom na skutočnosť, že každý členský štát Európskej únie si podmienky udeľovania azylu určí osobitným zákonom, patrí táto oblasť do sféry vnútroštátneho správneho práva jednotlivých členských štátov Európskej únie. Špecifickosť zákona o azyle spočíva aj v tom, že hoci ide o vnútroštátnu úpravu, jeho osobná pôsobnosť sa v žiadnom prípade nevzťahuje na občanov Slovenskej republiky. Naopak, v správnom konaní týkajúcom sa udeľovania azylu sa rozhoduje o právach a povinnostiach príslušníkov tretích krajín, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ako aj osôb bez štátneho občianstva.

Jedným z východiskových prameňov pre zákon o azyle bol Dohovor(1) určujúci štát zodpovedný za preskúmanie žiadostí o azyl podaných v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev uzatvorený dňa 15. 6. 1990 v Dubline, v Zbierke zákonov SR uverejnený ako Dohovor č. 694/2004 Z. z., s účinnosťou od 1. 9. 2004 (ďalej ako Dublin I ). Dublin I začína vymedzením relevantných pojmov, pričom pri definíciách odkazuje na články Ženevského dohovoru(2) (v platnom znení Newyorského dohovoru(3)) prijatého na úrovni Organizácie spojených národov, čím dáva najavo svoju nadväznosť na predpisy presahujúce hranice EÚ.

Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je v zmysle zákonného znenia povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou.(1) „Súčasťou odbornej starostlivosti je okrem iného aj to, že člen predstavenstva dáva pri rozhodovaní v predstavenstve prednosť záujmom spoločnosti pred záujmami akcionára, ktorý ho do predstavenstva váhou svojich hlasov presadil, a nenechá sa preto pri výkone svojej funkcie týmto akcionárom ovplyvňovať. Uvedené platí podobne aj pre výkon pôsobnosti konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným.(2)

Vedecká monografia od JUDr. Andreja Králika, PhD, LL.M. s názvom „Náhrada škody spôsobenej porušením súťažného práva“ (C. H. Beck Bratislava, 2014. s. 178. ISBN 978-80-89603-20-6.) je na našom knižnom trhu prvou publikáciou, ktorá komplexne spracováva problematiku náhrady škody v práve Európskej únie a ukazuje, ako právo Európskej únie ovplyvňuje aj slovenské právo.

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. stanovuje, že súdnictvo je vykonávané nezávislými a nestrannými súdmi. Vo svojom článku 143 zakotvuje, že sústavu súdov tvorí Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy, pričom za ostatné súdy považujeme okresné a krajské súdy. Aktuálny právny poriadok neupravuje existenciu špecializovaných súdov, ktoré by prejednávali spory toho-ktorého odvetvia práva. V súčasnosti však prebiehajú odborné diskusie o budúcej existencii pracovných súdov, alebo aspoň senátov, ktoré by boli zamerané na riešenie sporov z pracovného pomeru.

Úvod

Odraz koncepcie prirodzeného (objektívne spravodlivého) práva (ius naturale) možno sledovať v rôznych historických právnych dokumentoch ako aj v širšom myšlienkovom prostredí danej doby. Badať tu tiež akceptovanie autorít, od ktorých má byť prirodzené právo odvodené. V tomto príspevku sa chceme letmo pozrieť na niektoré dokumenty a filozofické idey, ktoré sa v dejinách objavili a okrem poskytnutia takéhoto prehľadu je naším cieľom tiež vytvoriť stručný zoznam predstáv o zdrojoch prirodzeného práva.

Abstrakt: Predkladané dielo v stručnosti analyzuje prípad talianskej štátnej príslušníčky fínskeho pôvodu - p. Soile Lautsi a jej synov, ktorý vyvolal pomerne búrlivé reakcie odbornej aj laickej verejnosti a to vzhľadom na svoju genézu, ale aj na rozporuplnosť, na ktorú bude poukázané v práci. Autor okrem skutkového stavu a analýzy rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v danej veci heslovite poukazuje aj na rozhodnutia v obdobných veciach. Nechýba ani stručné zhrnutie právneho posúdenia najmarkantnejších pozoruhodností spomenutého prípadu a to zo zrejmým dôrazom na fenomén slobody svedomia a náboženského presvedčenia.

Abstract: The submitted work briefly analyzes the case of an Italian citizen of Finnish origin – Ms. Soile Lautsi and her sons, which caused quite a tempestuous reactions of experts and the general public. This was especially in terms of its genesis, but also the contradictory elements that are mentioned in the work. In addition to these facts, the author analyzes decision-making activities of the European Court of Human Rights in similar cases. Moreover, brief summary of the most notable legal sights of that case and the obvious emphasis of the phenomenon of freedom of conscience and religious persuasion is not absent.

Abstrakt:
Predkladaný príspevok v stručnosti analyzuje prípad rakúskej štátnej príslušníčky - pani Ingrid Hoffmann a taktiež mapuje priebeh konania na súde prvého stupňa, odvolacom súde a Rakúskom Najvyššom súde. Obsahom konaní bolo zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Následne konanie pokračovalo aj na Európskom súde pre ľudské práva, keďže pani Hoffmann podala sťažnosť z dôvodu porušenie práv garantovaných Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Príspevok sa v prevažnej miere venuje analýze judikátu, stručne poukazuje na ustálenú judikatúru a prezentuje vybrané aspekty materiálnej a formálnej štúdie rozhodnutí súdnych orgánov.

Abstract:
Submitted work briefly analyzes the case of an Austrian citizen, Ms Ingrid Hoffmann and also describes the proceedings at the court of the first instance, the court of appeal, the Austrian Supreme Court, dealt with the case of childcare and with the issue which of the parents is more suitable to be granted parental rights. Subsequently the proceedings also continued before European Court of Human Rights, as a result of Ms. Hoffmann´s complaint because of a breach of the rights guaranteed by the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms. In general, the work is largely devoted to analyze the structures and briefly refers to the case law and presents selected aspects of material and formal study of the relevant judicial decisions.