Slovenská republika stanovila základ poskytovania politického azylu v ústave(1), pričom v príslušnom článku odkazuje na osobitný zákon, ktorým je zákon o azyle. Predmetom úpravy zákona o azyle „je niekoľko osobitných druhov procesných postupov (správnych konaní), ktoré zákonodarca zahrnul pod jeden názov – konanie o azyle (konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺžení doplnkovej ochrany, konanie o zrušení doplnkovej ochrany)“(2). Hoci oblasť azylového práva v rámci Európskej únie spadá pod medzinárodné právo, vzhľadom na skutočnosť, že každý členský štát Európskej únie si podmienky udeľovania azylu určí osobitným zákonom, patrí táto oblasť do sféry vnútroštátneho správneho práva jednotlivých členských štátov Európskej únie. Špecifickosť zákona o azyle spočíva aj v tom, že hoci ide o vnútroštátnu úpravu, jeho osobná pôsobnosť sa v žiadnom prípade nevzťahuje na občanov Slovenskej republiky. Naopak, v správnom konaní týkajúcom sa udeľovania azylu sa rozhoduje o právach a povinnostiach príslušníkov tretích krajín, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ako aj osôb bez štátneho občianstva.